Alamogordo: skúška atómovej bomby

Alamogordo: skúška atómovej bomby

Uprostred púšte Nového Mexika asi 200 kilometrov od Albuquerque leží letecká základňa Alamogordo. Na úpätí kopca pri severozápadnom rohu základne bol skoro 39 kilometrov dlhý a asi 29 kilometrov široký komplex. Dostal meno Trinity. Tu bola za tmavej noci z 15. na 16. júla 1945 na vrchol 300 metrov vysokého ocelového stožiaru usadená plutóniová bomba, nazvaná Fat Boy - Tlstý chlapec.

Asi o 15 kilometrov ďalej bol hlavný tábor skupiny, ktorej by sa dalo hovoriť "vedecké vrchné veliteľstvo", vedené profesorom Kennethom T. Bainbridgom z Harvardskej univerzity. Tu boli vybudované budovy a ďalšie zariadenia pre skvelú spoločnosť vedcov, ktoré zhromaždil profesor J. Robert Oppenheimer z Kalifornskej univerzity. Medzi nimi bol i doktor Enrico Fermi, držiteľ Nobelovej ceny, o ktorom sa dalo povedať, že bol priekopníkom celého projektu alebo prinajmenšom, že na jeho realizácii pracoval najdlhšie a najusilovnejšie. Bol tam tiež rektor Harvardskej univerzity James Bryant Conant s doktorom Vannevarem Bushem, riaditeľom Ústavu pre vedecký výzkum a vývoj. V komplexe Trinity bol tiež Sir James Chadwick, ktorý dostal Nobelovú cenu a bol povýšený do rytierského stavu za objav neutronu a nechýbal ani ďalší držiteľ Nobelovej ceny profesor Ernest O. Lawrence, tiež z Kalifornie, ktorý vynašiel cyklotron. Profesor Edwin M. McMillan patril medzi objaviteľov plutónia, nového prvku, ktorý bol zdrojom jadrovej energie. Bolo tam ešte mnoho ďalších vedcov a samozrejme i brigádny generál Leslie R. Groves, veliteľ projektu atómovej bomby, a jeho zástupca brigádny generál T. F. Farrell.

Zo všetkých stanovišť v komplexe Trinity, rozmiestnených vždy vo vzdialenosti asi 10 kilometrov od Bodu nula, kde na vrchole svojho stožiara sedel Tlstý chlapec, bolo to najdôležitejšie stanovište S-10. Z tohto miesta doktor Oppenheimer so svojím polným veliteľom doktorom Bainbridgom vydával rozkazy a koordinoval úlohy pre ostatné stanovištia. Bainbridge mal vyslať signál, ktorý uvedie do pohybu celý komplex mechanismu tím, že najprv doktor Joseph L. McKibben, z Kalifornie, aktivuje riadiaceho robota. To spustí ďalšie roboty a vyšle premyslene rozmiestnené elektrony v správnom zlomku sekundy na správne miesto. Štyridsať päť sekúnd pred nultou sekundou, stanovenou na 16. júla 1945 v 5 hodin 30 minut, dal v chladnom mrholení pred úsvitom doktor Bainbridge znamenie a doktor McKibben aktivoval svojho robota.

Nad púšťou vládlo ticho. Pozorovatelia na všetkých stanovištiach okrem S-10 zalahli do pridelených zákopov, vyhlbených na dne vyschnutej opustenej nádrže, "s tvárami a očami k zemi a s hlavou odvrátenou smerom od Bodu nula". Čakali. Hore, nad nimi sa ozval hlas ako hlas Stvoritela: "Nula minus desať sekund!" V temnote zelená svetlice osvetlila mraky a zase zhasla. "Nula minus tri sekundy!" Ticho zhustlo. Na východe sa objavila prvá nezreteľná ružová žiara úsvitu. A tu z útrob zeme vyrazil posol iného úsvitu. V jedinom zlomku sekundy to vzletelo do výšky dva a pol kilometra; slabo zelená žiara, ktorá stúpala stále vyššie, až prerazila mraky a ožiarila púšť tak čistým jasom, aké ľudské oko dosiaľ nevidelo. Bola to obrovská ohnivá guľa v priemere asi pol druhého metra. Rútila sa do výšky, stále hore, rástla a rozširovala sa, neustále menila farby ako obrovský chameleón, naprv bola ako obrovská huba a potom, na malý okamih, ako mnohonásobne zväčšená socha Slobody. Nakoniec dosiahla svojho najvyššieho bodu cez 12 kilometrov nad zemou, o viac než tri kilometre vyššie ako vrchol najvyššiej hory sveta.

Keď uvideli záblesk, prikovaný na miesto hrôzou a úžasom, počuli muži zhromaždení onoho pamätihodného rána na púšti i zvuk. Prichádzal s mocným burácaním. Jeho hrmenie sa odrážalo os štítou Sierry Oscuro a otrásalo púštnou pôdou, akoby bola zmietana zemetrasením. Náhle ktosi z vedcov začal tlieskať a tancovať ako divoch oslavujúci objav ohňa. Ostatní sa smiali a tlieskali. "Slnko je proti tomu sotva sviečka," povedal ktosi. Ďalšiemu zase pripadalo, akoby Stvoriteľ práve povedal: "Budiš svetlo!" Podľa profesora Georga B. Kistiakowského z Harwardu to bolo "to najpodobnejšie súdnemu dňu, čo si človek vôbec dokáže predstaviť. Som si istý, že až nadíde koniec sveta, v poslednej milisekunde existencie Zeme, uvidí posledný človek to, čo sme videli my."

Asi najpredvídanejšiu, zlovestne prorockú poznámku však predniesol doktor Oppenheimer. Západný vedec, ktorý práve pomohol na svet najväčšiemu a najhrozivejšiemu objavu západnej vedy. Ako znalec starobylého indického jazyka, citoval úryvok z Bhagavadgíty, posvätného hinduistického eposu. "Som Smrť, hubiteľ sveta!"