Používali však drevené a kamenné valce, rôzne páky a laná, zhotovovali si modely.
Nevieme však, ako merali. Ich prvými mierami boli ruky, nohy a iné časti tela.



Kov a jeho spracovanie
V ríši Inkov sa ťažilo mnoho zlata, ale aj iných kovov (bronz, zmes medi a cínu atď.). Nijaký indián si nemohol odniesť z hlavného mesta ani kúsok tohto vzácneho kovu. Zlato, železo, meď prichádzali z Ánd. Baníci sa tiež riadili určitými zákonmi. Najpoužívanejšou metódou bolo ryžovanie.
Zlato sa tavilo do prútov na vysokých vrchoch. Pece na drevené uhlia, rozdúchavané mechmi, boli obrátené na východ (k pasátom). Inkovia poznali známe spracovanie zlata - liatie, tepanie, letovanie, nitovanie. Inkovia si vážili striebro, hoci vo vlhkom andskom podnebí rýchlo strácalo lesk. Poznali aj ortuť (baňa Huancavelice). Inkovia používali zliatiny cínu. Vyrábali rôzne nástroje, predmety a najmä ozdoby.


TAHUANTIN-SUIU
4 časti sveta
Všetky cesty viedli do Ríma a všetky inkské dopravné tepny sa zbiehali v Cuzcu. Hlavné námestie tiež určovalo hranice "4 časti sveta", provincií, z ktorých Tahuantin-suiu, ako znel oficiálny názov ríše, pozostávalo.
Na čele každého suiu stál miestodržiteľ kráľovského pôvodu, ktorý bol zodpovedný iba Inkovi. Provincia územia na východ od Ánd až tam, kde sa začínajú stromy, sa nazývala Antisuiu. Do džungle viedli dláždené cesty, Inka tu držal vojsko v stálej pohotovosti, ktoré odrážalo útoky divých kmeňov. V každom suiu bola asi 30-50 km od Cuzca kráľovská stanica tampu. Administratívnym strediskom Antisuiu bolo Paucartambo.
Druhá provincia ležala na západ od Cuzca a nazývala sa kunti-suiu. Tampu tejto provincie bolo Paurictampu Túto provinciu zahrňovalo územie medzi Cuzcom, Tichým oceánom, dnešným Chile a Limou. Do kunti-suiu patrila aj holá andská vysočina, pobrežné púšte i slávny Pačakamak - sídlo boha stvoriteľa. Kolja-suiu - tretia a najväčšia provincia, ležala na juhovýchode. Do tejto provincie patrilo územie ležiace na juhovýchod od Cuzca - včítane jazera Titicaca v dnešnej Bolívii - Chile a hornatá časť Argentíny. Bola to bohatá oblasť. Činča-suiu - štvrtá a posledná "časť sveta" bolo spravovaná z mesta Rimacpampa. Rozprestierala sa na severozápad a patrila doň andská oblasť medzi Cuzcom a Quitom. Táto obrovská provincia sa volala podľa jazera Činčaikoča, druhého najväčšieho jazera Južnej Ameriky.
Úrad miestodržiteľa, vyhradený pre pokrvného príbuzného Inka, bol dedičný. Správca provincie sídlil v Cuzcu alebo v jednom zo 4 kráľovských tampu. Na 10.000 robotníkov pripadalo 1.331 úradníkov. Všetko spočívalo na desiatkovej sústave.