Inkovia

Zemepisné a dejepisné údaje
Staré Peru je krajinou legiend, zvláštnych a obdivuhodných.
Inkovia, nech už prišli odkiaľkoľvek, nadlho prevzali vládu nad krajinou Peru.
Inkská ríša sa rozprestierala od južnej Kolumbie, až po rieku Maule, v Chile a na východe až po amazonský prales, rozkladala sa na rozlohe 611 420 km2. Ale Inkovia vládli na tomto území len jedno storočie jestvovali len tri storočia.
Znie to čudne, a predsa je už dávno známe a dokázané, že obyvatelia južnej Ameriky vytvorili celý rad pozoruhodných kultúr, predtým, než na javisko dejín prišli Inkovia. Ani jeden juhoamerický kmeň nepoznal písmo. Známe kipu (uzlové písmo) bolo bez vykladačov, ktorí ho vedeli čítať, mŕtvym povrazom. Pokiaľ ide o historické údaje, tápame v temnotách. Okrem roku 1527, keď Francisco Pizarro prvý raz pristál na pobreží Inkskej ríše, nie je ani jeden časový údaj spoľahlivý. Španielske dobývanie a s ním i písanie dejín sa začína v roku 1932.



ZEMEPISNÉ FAKTY
Prvý Španiel, ktorý na plachetnici preplával vetrom bičované peruánske more, sa volal Bartolomé Ruiz. Peru má tri tváre: pobrežnú púšť, vysoké horstvá i hlboko ležiace oblasti pralesa. A tieto tri rôznorodé paralelné pásy zeme stmelili Inkovia do jednej ríše.







PREDINKSKÉ KULTÚRY

ČAVÍN, MAČIKA, PARAKAS, NASKA,
TIAHUANAKO - ČIMÚ

Tisíce rokov pred príchodom Inkov rozkvitali a zanikali kultúry, ktoré zanechali pozoruhodné dedičstvo. Väčšina z týchto kultúr sa dostala na svetlo sveta, len vďaka archeológom, pretože Inkovia sa pevne držali svojej zásady vymazať históriu podrobených národov. Robili to metódou upravovania dejín. Nielenže vládli nad krajinou a ľuďmi, ale vynucovali si, aby ich všetci uznali za nositeľov civilizácie.
Peruánci nepoznali peniaze. Juhoamerická predhistória sa zadeľuje do:

1. obdobie (asi 1200 - 400 pnl.) - pobrežná púšť na severe je už obývaná, obyvatelia poznajú hrnčiarstvo, tkáčstvo, budujú domy, pestujú kukuricu, ako hnojivo používajú guáno a hľuznatú plodinu maniok. Prvou významnou kultúrou (nebola však prvou), bola čavínska a jej hlavným motívom bol hrôzostrašný mačací boh.

2. obdobie (asi 400 pnl. - 1000 nl.). Človek ovláda okolie pobrežia a hôr, nadobúda vedomosti, zakladá mestá a dosahuje veľkú zručnosť v staviteľskom, hrnčiarskom a tkáčskom umení. Močikovia - národ žijúci v triednej spoločnosti, ovládajú severoperuánsku púšť.

Močikovia mali bojovníkov, poslov, tkáčov, stavali cesty, zriadili systém kuriérov a zdokonalili rôzne zložky zriadenia, ktoré neskôr prevzali Inkovia.

3. obdobie - parakaská kultúra je zahalená do tmy.
Poznáme len parakaské tkaniny - považujú sa za najumeleckejšie na svete a podzemné jaskyne. Najbližšie údolie južne od Paracasu je miestom zaniknutej kultúry Ika - Naska. Jej najdôležitejším znakom sú skvelé tkáčske a hrnčiarske práce, ktorých motívy sa v podstate nelíšia od ostatných kultúr poloostrova. Nepatrné zvyšky stavieb prezrádzajú, ako bývali. Zanechali jednu záhadu: rozľahlú sieť čiar, vyrytú do piesku a kameňa, fantastickú spleť pravouholníkov, štvorcov, ako aj vtákov, pavúkov a veľrýb v nadživotnej veľkosti.
Medzi rokmi 500 a 900 nl. zaplavili pobrežné oblasti z nejakých náboženských pohnútok Tiahuanakovia, horský národ sídliaci v blízkosti jazera Titicaca. Boli to skúsení astrológovia, mali slnečný kalendár i akési slnečné hodiny a pravdepodobne nepriniesli Ika - Naskom iba kult plačúceho boha, ale aj techniku línií.

4. obdobie (1000 - 1300 nl.) charakterizuje kultúra Tiahuanakov, ktorých ríša sa rozprestierala na území dnešného Peru a Bolívie. Tiahuanacká kamenárska práca sa považuje za najkrajšiu v oblasti Ánd. Mnohé civilizácie, aj inkovia prevzali od Tiahuanakov symbol boha slnka, božstvo, ktoré ronilo z očí namiesto sĺz hlavy hadov a kondorov. Ríša Čimú (1000 - 1476 nl.) patrí tiež do štvrtého obdobia a trvala až do začiatku inkského panstva. Boli to obyvatelia pobrežia, vedeli dobre narábať s hlinou a uctievali mesiac. Hlavné mesto Chan-Chan, na jeho mieste dnes stojí mesto Trujillo, malo rozlohu 13 km2. Na tomto mieste sa nachádzali stupňovité pyramídy, rady domov, priestranné dvory obohnané múrmi, zavlažované záhrady a veľké nádrže, vyložené platňami. Čimúovia zlepšili cesty, ktoré prevzali od Močikov, vybudovali systém poslov. Čimúovia boli posledným väčším národom, ktorý sa Inkom postavil na odpor. Existovali však aj mnohé iné a to je dôkazom, že v Peru prebiehal celých 3000 rokov pred príchodom Inkov nepretržitý kultúrny vývoj, čo popiera tvrdenie Inkov, že našli primitívne, divé národy. Inkovia prišli až poslední a peruánsku kultúru skôr usporiadali ako utvorili.




DEJINY INKOV KORENIA V MÝTOCH A POKRAČUJÚ
V LEGENDÁCH
Pôvod Inkov je zahalený tajomstvom. Podľa ústneho rozprávania vraj pochádzajú z oblasti okolo jazera Titicaca medzi dvoma hrebeňmi Ánd, tiahli do údolia Cuzca, kde položili základ svojej ríše.

Mýtus hovorí, že slnečný boh stvoril prvého inka Manca Capaca a jeho sestru Mamu Ocllo uprostred jazera Titicaca a prikázal im, aby priniesli indiánom žijúcim v temnom barbarstve svetlo civilizácie. Manco niesol zlatú palicu. Slnečný boh mu prikázal, že keď príde na miesto, kde je pôda taká úrodná, že sa celá palica do nej zaborí, aby ju pichol do zeme a založil tam mesto. Po dlhom putovaní a dobrodružstvách sa palica zaborila do zeme a zrodilo sa Cuzco. Existujú však ešte mnohé variácie na túto tému.
Inkovia dobyli údolie, zničili pôvodných obyvateľov a založili polygamnú spoločnosť. Ako ostatné národy, používali brúsené kamenné sekery, obrábali a odvodňovali pôdu, za základ svojho štátu považovali ailju (základná sociálna jednotka, skupina ľudí, spoločne obrábajúcich pôdu), ako domáce zviera chovali lamu skrotenú už 2000 rokov. No len Inkovia sa vyznačovali organizačným talentom. Inkovia sa rozpínali tak ako všetky veľké ríše, dobývaním.

Ako žil ľud
Kečuánci boli andskí Indiáni. Sústrednej postavy, zavalití, majú veľké ruky, úzke kĺby, neúmerne široký hrudník (uľahčoval im dýchanie v riedkom vysokohorskom vzduchu), dobre vyvinuté dolné končatiny, široké nohy, veľkú lebku, vyčnievajúce lícne kosti, malé mandľovité oči. Ženy sú menšie, útlejšie, zdanlivo krehké, no schopné veľmi veľkého napätia - už 24 hodín po pôrode pracujú na poli. Majú svetločokoládovú, až tmavobronzovú pleť. od ostatných príslušníkov svojej rasy sa líšili najmä telesnou vytrvalosťou. Svoju vrodenú odolnosť zvyšujú žuvaním prírodného anestetika koky.


ODIEVANIE
Purik sa obliekal jednoducho a nenápadne. Nosil poncho zvané onka, utkané zvyčajne z alpačej vlny.
Bol to napoly zložený kus látky, na obidvoch stranách zošitý, s jedným otvorom pre hlavu a dvoma pre ruky. V noci , alebo v chladné dni si ešte prehadzoval cez plecia iakolju, druhú časť vlneného odevu. Tretiu a poslednú časť tvorili nohavice upevnené v páse farebnou vlnenou páskou, ktoré nosili muži od štrnásteho roku. Ak pracoval na poli, zväzoval si dlhé vlasy stuhami, ak išiel na trh, alebo slávnosť, urobil si účes. Čo sa týka obuvi, chodil zväčša v sandáloch. Aj ženy sa obliekali jednoducho. Spletené vlasy si zväzovali vlnenými stuhami a nosili náušnice z medi, zlata, alebo mušlí. Používali sa malé hrebene z tŕňov, alebo z lešteného dreva čonta. Kroj Inka sa podobal kroju poddaných, ale bol utkaný z najjemnejšej vikunej vlny. Ani jeden si však neobliekol dvakrát a hneď ho po použití spálili, aby sa toho nemohol dotknúť nik.



REČ
Oficiálnou inkskou rečou bola kečuánčina, je živým jazykom. Mala gramatické pravidlá, hoc nemali písmo. Je veľmi melodická, je veľký rozdiel vo výslovnosti i vo význame.

Nemá členy, množné číslo tvorí príponou - kuna, pozná rody, prídavné mená slovesá, zámená, predložku a príslovky. Je taká bohatá, že je obdivuhodné, v akej čistej forme si ju dokázali zachovať, keď nepoznali písmo.
Dodnes hovorí vyše 48,6% Peruáncov kečuánsky.
Kailja ljapi Tu
Panunki spi
Čaupi tuta o polnoci
Hamusak prídem.



MANŽELSTVO
Keď mladík dovŕšil dvadsiaty rok, žiadalo sa, aby sa oženil. Ak to neurobil, ženu mu vybrali. Ostať starým mládencom tu nebolo zvykom, ba ani to nebolo dovolené. Príslušnici vyšších tried sa sobášili za slávnostných ceremónií, o svadbe nižších kruhov nevieme takmer nič. Manželstvo sa uzatváralo skôr z hospodárskej nutnosti než z lásky. Dvorenie bolo neznámym pojmom. Ak muž potreboval ženu, vyhliadol si nejakú, začal chodiť do domu jej otca, pomáhal mu pri práci a s dievčaťom udržiaval predmanželský pohlavný styk, pretože na panenstvo sa tu nekládol zvláštny dôraz. Sobášny obrad bol jednoduchý: snúbenci si podali ruky a vymenili si sandále. Žena sa však po obrade nestávala otrokyňou. Mnohoženstvo existovalo len vo vyšších kruhoch. Inka mal vyše 700 súložníc. Vyšší úradníci mali zvyčajne viac žien, z ktorých prvá bola vždy hlavnou ženou. Vždy na jeseň sa spoločná pôda rozdelila. Každému manželskému páru, patriacemu do niektorého ailju pridelil predstavený obce pás zeme. Množstvo pôdy záviselo od počtu osôb, ktoré mala vyživiť.
Územie ailju sa rozdelilo na tri časti:
1. obyvateľom obce
2. Inkovi (štátu)
3. slnku (štátnemu náboženstvu)
Pôda určená Inkovi a slnku sa obrábala spoločne, v rámci dane.



STAVBA DOMU
Indián si staval dom za pomoci príbuzných. Pravouhlá stavba ako dnes pozostávala z jednej miestnosti bez okien a s jediným vchodom.
Múry boli postavené z neotesaných kameňov pospájaných hlinou, alebo z tehál sušených na slnku. Funkciu dverí plnil vlnený záves. Sedlová alebo ihlanovitá strecha bola veľmi starostlivo pokrytá trávou a spočívala na sukovitých koloch z kríkov. Dom nemal ani komín, ani ohnisko. Dym, ktorý vystupoval z primitívneho krbu, musel si hľadať cestu cez škáry v streche. Podlahu z udupanej hliny pokrývali kožušiny z lám alebo alpak. V miestnosti nebol nijaký nábytok.
Len náčelník kmeňa mal právo používať stoličku. Indián sedel na hlinenej zemi, pravdepodobne na starom koberci alebo na kuse vlnenej látky. Spával na kožušine z lamy alebo na pokrývke.

Výklenky v stenách boli určené miestnemu božstvu.
Hlinený riad na varenie stál na usporiadaných kameňoch a v ich blízkosti sa nachádzalo aj kuchynské náradie, hlinené taniere, medené a bronzové nože, ražne a veľký kamenný mažiar, v ktorom drvili kukuricu.



KAŽDODENNÝ ŽIVOT
Purikov život sa začínal na svitaní. Zahnal hlad i smäd kvasenou akou (dnes čiča), hustým, trochu opojným nápojom zaváňajúcim sladom. Okrem toho neexistovali vlastne nijaké raňajky. Zjedli zvyšky od večere. Potom sa vybral na pole. Purik bol v prvom rade roľníkom. O deviatej sa Indián vrátil domov, najedol sa a znova šiel na pole. Tam pracoval za pomoci svojej ženy a rodiny celý deň. V inkskom štáte bola práca účelom. Neskoro popoludní sa rodina opäť prišla najesť. Jedlá boli väčšinou varené, vyprážané a pečenie Indiáni nepoznali. Kukuricu varili s paprikou a bylinami, kým sa zrná nepopukali. Z lamieho mäsa sušeného na slnku pripravovali polievku, ktorej robili pridaním belavej zemiakovej múčky hustú kašu. Pukance poznali a považovali ich za lahôdku. Z rozdrvenej kukurice miesili cesto, z ktorého piekli v horúcom popoli akýsi chlieb. Po dome im pobehovali morčatá chované na mäso. Večeralo sa medzi štvrtou a piatou hodinou popoludní. Muži kvočali okolo hrncov a jedli rukami, alebo chlípali polievku z misiek. Ženy sedeli chrbtom k mužom, mimo kruhu. Paliva bolo málo. V 3000 m nerastú stromy, len sukovité kríky, najbežnejším palivom bol sušený lamí trus. Nepoznali okrem ohňa žiadne umelé svetlo. Muži opravovali náradie, brúsili nože, tkali a ženy mlčky pripravovali aku : uvarili kukuricu a v ústach ju žuli tak dlho, kým sa škrob pôsobením slín nepremenil na cukor. Rozžutú masu položili do misy, kde sa sladový cukor pôsobením enzýmov premenil najprv na dextrózu a potom na alkohol, pre indiánov elixír života. Keď nebola žena zamestnaná varením, priadla. Nikdy neleňošila.
Novorodenec pil do troch rokov materské mlieko, potom začal napodobňovať rodičov. Až po dosiahnutí druhého roku mu dali dočasné meno, za ceremoniálu strihania vlasov. Trvalé meno dostal až po dosiahnutí pohlavnej zrelosti.
Muž z nízkej kasty nemal možnosť postupu. Žena áno: ak bola pekná, alebo šikovná, mohla sa dostať medzi vyvolené. Buď sa potom mohla vydať za úradníka, alebo mohla sa stať Inkovou súložnicou.

Všetko bolo prísne riadené: práca, láska, budovanie i smrť a za svoju bezpečnosť zaplatil indián slobodou.


Poľnohospodárstvo a jeho pôvod
Pestovalo sa veľa pokrmových a liečivých rastlín:
kukurica (2O druhov), zemiaky (240 druhov), sladké zemiaky, yamy, tekvica, veľa druhov fazule, maniok, podzemnica olejná, orechy kašu, ananásy, káva, hrušky, rajčiaky, paprika, papája, jahody, ostružiny a i.
Na jeseň, keď sa pôda rozdelila, obrobili členovia ailju v rámci pracovnej služby mita najprv polia pridelené Inkovi, potom patriace slnku. Úrodu z týchto polí uskladnili kňazi a štátni úradníci do sýpok. Keď boli tieto obrobené, začal purik pracovať na svojich.



MITA - PRACOVNÁ SLUŽBA
Inkovia nepoznali peniaze, mali vytríbený pojem hodnoty a vyjadrovali ju prácou.
Existovali dva druhy mity:
1.spoločné obrábanie polí Inka a slnka, ich zožatie a uskladnenie úrody.
2.účasť na štátnych stavbách
Každý daňový poplatník musel každoročne vykonať pre štát určitú prácu. Mohli ho poslať do bane, na stavbe ciest, mostov, chrámov, pevností - konštrukčné práce sa robili pod dozorom štátnych odborníkov, oslobodených od daní. okrem toho boli stále hľadaní trénovaní bežci pre posolskú službu - časki. Uzlovým písmom sa presne zaznamenávala pracovná povinnosť každej obce. Niektoré ailju pravidelne vykonávalo vždy tú i tú prácu. V rámci mity mohli Indiánov použiť aj na transportovanie vojenskej výzbroje alebo ako nosičov nosidiel. Existoval aj malý remeselnícky stav: osobná stráž Inka, vysvetľovači kipu, striebrotepci, tkáči - cechy mali rozlišujúce poznávacie znaky - architekti, inžinieri, kňazi.
Lenivosť sa považovala za ťažký zločin, trestala sa smrťou. Jednoduchému indiánovi nepatril ani jeho čas. Napriek tomu nepociťovali vykorisťovanie.



Tkáčske umenie,
spracovanie vlny a bavlny
Na krosnách pracovali muži, aj ženy. Kým si Inkovia poľnými ťaženiami neprerazili cestu k bavlne, najdôležitejšou surovinou bola vlna. Alpačia vlna bola jemná, používali mastnú a plstenú lamiu vlnu, vikuniu vlnu určenú na umeleckejšie spracovanie. Bavlna sa priadla tak isto ako vlna. Na území Inkov sa nevyskytovala, získavali ju výmenou, radi ju používali.
Indiáni vedeli tkať z ručne pradenej bavlny prekrásne látky. Vyrábali tri druhy látok vlnených: ahuaku - bežná odolná látka, kumpi - veľmi jemná tkanina, čusi - ťažká látka.
Zhotovovali aj perové plášte - žiarivá mozaika z vtáčích pier, ktoré vkladali do látky pri tkaní.



HRNČIARI A HRNČIARSTVO
Hrnčiarstvo je jedným z najstarších zamestnaní pôvodných Američanov. Peruánci nepoznali hrnčiarsky kruh, napriek tomu patria ich keramické výrobky k najlepším na svete. Inkská keramika je trvanlivá, jemnozrnná a tvrdá, takmer ako kov. Peruánske hrnce majú rôzne tvary.



Trh KATU
Inkovia podporovali poriadanie trhov. Inkovia každý mesiac svätili tri dni, keď sa mali ľudia rozptýliť rôznymi hrami. Každý mesiac usporadúvali tri trhy, na ktoré mali prísť robotníci z polí a vypočuť si Inkove rozkazy a rady. Tieto trhy sa nazývali katu. Návštevníci trhu museli na mostoch platiť mýto.

Za luxus považoval predovšetkým bavlnu, farbivá, z potravín to boli chaluhy, mušlie mäso, sušené ryby rôznych druhov.



SVIATKY, HRY, TANCE A HUDBA
Inkovia mali mnoho sviatkov. Všetky boli starostlivo pripravované a spojené s trhmi, ako aj s oficiálnym kalendárom.
Rok sa delil na 12 mesiacov, z ktorých každý bol pomenovaný podľa najdôležitejšieho sviatku. Začínal sa decembrom.


Gregoriánsky
kalendár Peruánsky
kalendár PREKLAD
december kapak raimi nádherná slávnosť
január hučui pokoi malá zrelosť
február hatun pokoi veľká zrelosť
marec paukar huarai kvetinové rúcho
apríl airihuai kukuríc tanec
máj aimarai spev žatvy
jún inti raimi slávnosť slnka
júl kana huarkis čistenie zeme
august iapakis čistenie - obeť
september koia raimi slávnosť kráľovnej
október auma raimi slávnosť vody
november aiamarka sprievod mŕtvych


Slávnosti trvali niekedy deň, inokedy týždeň.
Ustavične sa pilo. Okrem slávnostných hier existovali aj detské hry. Slávnostné hry mali charakter olympiády. Napríklad v decembri sa konali preteky v behu. Inkovia mali málo hudobných nástrojov a tancov. Používali predovšetkým fúkacie pastierske a bicie nástroje (bubny, tamburíny, zvončeky, roh mušle, flauty). ZLOČIN A TREST
Rodičovská moc bola prísna a nedotknuteľná. Deti nemali svoj vlastný život a učili sa napodobňovaním. Vražda, násilie, krádež, podvod, cudzoložstvo a záhaľka boli trestné. Vrahov vešali, kameňovali, alebo hádzali zo skaly do mora. Za najpotupnejší zločin sa považovala krádež štátneho majetku. Opilstvo sa trestalo len vtedy, keď sa ho indián dopustil v pracovnom čase. Aj zvieratá boli pod ochranou zákona. Nedovolené zabitie sa trestalo smrťou.
Výkon trestu sa nazýval hihuaia. Okrem trestu smrti odsudzovali Inkovia vinníkov na nútené práce do vlhkej džungli, alebo na kokových plantážach, alebo im udelili verejnú pohanu, čoho sa báli. Vysokopostavený páchateľ bol potrestaný prísnejšie než purik.



Liečivá, lekárstvo a kúzelníctvo
Pôvodní obyvatelia Ameriky žili po celý život v putách nadprirodzených síl. Chorobu mohlo zahnať len liečenie spojené s mágiou. Medicína a mágia boli úzko späté. Preháňadlá a púšťanie žily boli bežné. Indiáni poznali veľa liečiv. Mnohé z nich ako chinín, kokaín, velladona atď. sú bežné liečivá aj v našich krajinách. Pacient však veril, že len čary ho zbavia choroby. Existovali všelijaké choroby. Mnohé však k nim dovliekli belosi. Chirurgia, anestézia a rôzne operačné metódy boli v Peru vysoko rozvinuté. Robili aj veľmi ťažké operácie mozgu. Používali rôzne chirurgické nástroje: osidanové šípové hroty, bronzové nože, skalpely, svorky, ihly.. Robili aj rozličné amputácie.

Indiáni dávajú prednosť koke pred zlatom, striebrom a drahokamami.



SMRŤ
Indián veril v nesmrteľnosť, presnejšie v nezomretie. Pozostalí sa obliekli do smútočných odevov, ženy si orezali vlasy, zakryli tváre a všetkým, čo sa zúčastnili pohrebu ponúkali jedlá a nápoje. Okolo mŕtvoly sa pomaly tancovalo. Ženy udierali na bubienky a spievali piesne mŕtvych. Zomrelého potom posadili tak, aby sa mu kolená dotýkali brady, zahalili do košele a ovinuli šatkami. Indiáni aj balzamovali. Mŕtvych pochovávali pod skalné prievisy do katakomb.
Zomrelí sa stali huaka, božskými, tajuplnými bytosťami, mali čarovnú moc a nik ich nesmel uraziť.



Inkovia
Všetko pod slnkom bolo Inkovo a každý to vedel a uznával. Sapa Inka bol potomkom všemohúceho boha--stvoriteľa. Patrila mu krajina, ľudia, zlato i striebro. Jeho moc bola neobmedzená, jeho ríša pravá teokracia.
Moc Inka držali na uzde len dva faktory: vplyv starých mravov a strach pred povstaním. Jeho božskosť bola nehmatateľná. Indiánov obzor bol ohraničený. Po štátnych cestách smel prechádzať len s kráľovským povolením. Inka požadoval od nich všetko, chránil ich však pred nedostatkom.
Štát tu nebol pre ľud, ale pre Inka: na konci celého snaženia nebolo rovnosti. Inkova hlavná žena sa nazývala koia (kráľovná).
Len Inka si smie vziať za ženu rodnú sestru. Inka mal okrem koie mnoho vedľajších žien a stovky konkubín - pallas, ktoré priviedli na svet nespočetné množstvo detí s kráľovou božskou krvou. V inkskej ríši nebolo jasné nástupníctvo. Inkskí králi sa vždy rozhodli pre najschopnejšieho syna koie.
Výchova pozostávala zo štúdia štátneho jazyka kečvánčiny, slnečného náboženstva, kipu, dejiny, ktoré im podávali mudrci. Cvičili aj so zbraňou. Okrem toho princovia a mladí šľachtici sprevádzali starších úradníkov na dlhých inšpekčných cestách. Keď mladý šľachtic dosiahol 14 rok, obliekol si v rámci šesťdňového obradu prvé nohavice, pričom bola obetovaná lama, ktorej krvou potreli chlapcovu tvár. Potom zložil Inkovi sľub vernosti, dostal štít, strieborný vybíjaný mlat, prak a stal sa členom Inkovej gardy. Na šiesty deň mu prepichli ušné boltce.


Zoznam inkských panovníkov:
1. Manko Kapak 8. Virakoča Inka
2. Sinči Roka 9. Pačakuti Inka lupanki
3. Ljoke Iupanki 10. Topa Inka lupanki
4. Maita Kapak 11. Hvaina Kapak
5. Kapak Lupanki 12. Huáskar
6. Inka Roka 13. Atahualpa
7. Iahuar Huakak


Po trojdňovom pôste, nového Inka slávnostne korunovali čelenkou zdobenou strapcami. Pilo sa, oslavovalo a tancovalo, vzdával sa hold mŕtvemu Inkovi a podľa zvyku kráľ položil základný kameň nového nádherného domu v strede Cuzca.

Jeho hlavná žena, už dávno za neho vydatá, sa stala koiou, pribudli mu však aj iné vedľajšie ženy. Začal žiť a konať ako Boh. Ako sa na Boha patrí, nechodil na dlhšie cesty pešo, ale v zlatých nosidlách.
Hlavné mesto Cuzco, nachádzajúce sa vo výške 3600 m, ohraničujú z troch strán vrchy a na juhovýchode prechádza v širokú planinu, sčasti úrodnú, sčasti močaristú. Krajinu zavlažujú dve riečky. Cuzco sa delilo na Hannan (horné Cuzco) a Hurin (dolné Cuzco). Šľachta bývala v centre mesta v Hurine. Ulice ústili do dvoch hlavných námestí. Cuzco bolo veľké a nádherné.
Domy boli jednoposchodové, významnejšie dvoj- až trojposchodové. Najdôležitejšie budovy stáli na hlavnom námestí a spomedzi nich najviac miesta zaberal vysoký chrám slnka.
Voda tiekla v kamenných rúrach, vedených stredom ulíc a na jej čistotu sa kládol veľký dôraz. Hlavné námestie - Huaika pata (námestie radosti), ležalo v strede mesta.
Obyvateľstvo Cuzca pozostávalo z rôznych kmeňov. Ozdoba hlavy jednotlivých kmeňov je taká rozdielna, že ju možno aj vo veľkom dave rozoznať. Zlatom bola pokrytá väčšina kráľovských stavieb Cuzca. V Cuzcu bývali aj kráľovskí remeselníci. V meste žili mnohí zlato- a striebrotepci.
Kto si však ponechal zlato, bol popravený. Najhonosnejšou stavbou Cuzca bola Kuri-Kanča ("Zlatý dvor"), kde prvý Inka postavil dom. So Zlatým dvorom susedil chrám slnka. Šesť väčších stavieb -chrámy zasvätené slnku, mesiacu, hviezdam, blesku, dúhe a obydlie kňazov - uzatváralo slnečné pole, uprostred ktorého vyvieral prameň. Zlatú záhradu uprostred Kuri-Kanče obdivovali Európania, najviac: hrudy z najjemnejšieho zlata, kukuricu so zlatými byľami, listami, šúľkami, 20 zlatých lám s mláďatami a zlatí pastieri v životnej veľkosti so zakrivenými prakmi a palicami.

Diela a činy
Architektúra
Vyvinula sa z roľníckeho obydlia. Domy s jednou miestnosťou, ktoré v štvorici uzatvárali spoločný dvor, tvorili základnú bunku miest vystavaných podľa pravouhlého plánu. Inkovia postavili množstvo kamenných stavieb.

Plán Cuzca sa stal oficiálnou schémou mesta pre celú ríšu. Ulice vychádzali z hlavného námestia, kde sa nachádzali najdôležitejšie budovy: tupá pyramída slnečného chrámu, obklopená obydliami kňazov, palác, kde býval kráľ, keď navštívil mesto, príbytky Slnečných panien a administratívna budova.

Väčšina miest ležala na úpätí vrchu, na ktorom sa nachádzala pevnosť. Odtiaľ v prípade vojny bránili mesto.
Osada Ayaviri - nachádza sa v nej veľký palác, zásobárne na skladovanie a bol taj vybudovaný aj slnečný chrám. Chrám v Cache má neomylný znak inkského staviteľstva: lichobežníkový výklenok.

V Rumicolke stojí dodnes nádherná mestská brána. Inkovia nepoužívali klince ani drevo, okrem trámov zviazaných prútím, ktoré niesli slamou pokrytú strechu. Oblúky používali len pri stavbe mostov. Významné je sídlisko Pisac - mestečko a terasovité polia ležia (visia) na vrchole skalného masívu. Je to celý rad opevnení, podzemných chodieb, múrov brán. Známe sú slnečné hodiny umelecky postavené na prírodnej skale. Sú typickým príkladom organickej architektúry. Známa je aj pevnosť Ollantay tambo (Oljantajov poštový dom).Staré mesto pozostáva z veľkého námestia, do ktorého ústia hlavné ulice a nad ním sa týči ohromná pevnosť, vytesaná do prírodnej skaly.
Obraz ešte dopĺňajú vyrvané terasy polí. pevnosť pozostáva z obytných miestností a zásobární a je obklopená kamenným valom. Machu Picchu objavil Hiram Bingham až v roku 1911. Je to komplex terás, domov so štítmi chrámov, posvätných miest a príbytkov. Mesto bolo predovšetkým pevnosťou. Vchádzalo sa doň kamennou bránou s masívnymi dverami. Strechy pokrývala hrubá, veľmi trvanlivá vrstva trávy.

Limatambo - jedna zo staníc na 2000 km ceste z Cuzca do Quita a poslednou zastávkou pred "hovoriacou riekou" Apurimac.
Vilcas - huaman, odpočinkové miesto na ceste do Cuzca, ktoré hľadí na spenenú rieku Vischongo. Vypína sa tu kamenná tupá pyramída.
Inkská architektúra slúžila praktickým požiadavkám.
Bonbón - osada ležiaca vo výške 4000 m. Nad riekou sa vinie visutý most.
Huánaco - kedysi ohromné mesto
Cajamarca - tu zajali a popravili inkského kráľa Atahualpu.
Tomebamba ij Cuenca - sa nachádzajú na otvorenej nížine v blízkosti 2 riek.
Quito - posledná stanica na 2000 km ceste od Cuzca, patrila medzi väčšie mestá.

Bolo by únavné vymenúvať všetky príklady inkskej jednotnej architektúry.
Nijaký iný národ nedokázal vybudovať rovnaké mestá na takom rozsiahlom území a v natoľko odlišných geografických podmienkach ako mala ríša Inkov. A pritom gigantické kvádre (20 t), opracované kamennými nástrojmi, umelecky otesané okraje tesne priliehajú k sebe, dopravovali Indiáni bez ťažných zvierat a dvíhali vlastnou silou.
Kamenné kladivá a dláta sa zhotovovali z ťažkého jemnozrnného kameňa ako hematit, bazalt atď. Kvádre lámali tak, že našli na skale trhlinu, vyvŕtali tam niekoľko dier a vrazili do nich drevené koly nasiaknuté vodou, ktoré zväčšením svojho objemu roztrhli skalu.
Poznáme aj inkské kameňolomy.
V Huaccote sa dobýval čierny andezit.
V Rumicolke - jemnozrnné kvádre. Vieme, že indiáni nepoznali koleso.

Používali však drevené a kamenné valce, rôzne páky a laná, zhotovovali si modely.
Nevieme však, ako merali. Ich prvými mierami boli ruky, nohy a iné časti tela.



Kov a jeho spracovanie
V ríši Inkov sa ťažilo mnoho zlata, ale aj iných kovov (bronz, zmes medi a cínu atď.). Nijaký indián si nemohol odniesť z hlavného mesta ani kúsok tohto vzácneho kovu. Zlato, železo, meď prichádzali z Ánd. Baníci sa tiež riadili určitými zákonmi. Najpoužívanejšou metódou bolo ryžovanie.
Zlato sa tavilo do prútov na vysokých vrchoch. Pece na drevené uhlia, rozdúchavané mechmi, boli obrátené na východ (k pasátom). Inkovia poznali známe spracovanie zlata - liatie, tepanie, letovanie, nitovanie. Inkovia si vážili striebro, hoci vo vlhkom andskom podnebí rýchlo strácalo lesk. Poznali aj ortuť (baňa Huancavelice). Inkovia používali zliatiny cínu. Vyrábali rôzne nástroje, predmety a najmä ozdoby.


TAHUANTIN-SUIU
4 časti sveta
Všetky cesty viedli do Ríma a všetky inkské dopravné tepny sa zbiehali v Cuzcu. Hlavné námestie tiež určovalo hranice "4 časti sveta", provincií, z ktorých Tahuantin-suiu, ako znel oficiálny názov ríše, pozostávalo.
Na čele každého suiu stál miestodržiteľ kráľovského pôvodu, ktorý bol zodpovedný iba Inkovi. Provincia územia na východ od Ánd až tam, kde sa začínajú stromy, sa nazývala Antisuiu. Do džungle viedli dláždené cesty, Inka tu držal vojsko v stálej pohotovosti, ktoré odrážalo útoky divých kmeňov. V každom suiu bola asi 30-50 km od Cuzca kráľovská stanica tampu. Administratívnym strediskom Antisuiu bolo Paucartambo.
Druhá provincia ležala na západ od Cuzca a nazývala sa kunti-suiu. Tampu tejto provincie bolo Paurictampu Túto provinciu zahrňovalo územie medzi Cuzcom, Tichým oceánom, dnešným Chile a Limou. Do kunti-suiu patrila aj holá andská vysočina, pobrežné púšte i slávny Pačakamak - sídlo boha stvoriteľa. Kolja-suiu - tretia a najväčšia provincia, ležala na juhovýchode. Do tejto provincie patrilo územie ležiace na juhovýchod od Cuzca - včítane jazera Titicaca v dnešnej Bolívii - Chile a hornatá časť Argentíny. Bola to bohatá oblasť. Činča-suiu - štvrtá a posledná "časť sveta" bolo spravovaná z mesta Rimacpampa. Rozprestierala sa na severozápad a patrila doň andská oblasť medzi Cuzcom a Quitom. Táto obrovská provincia sa volala podľa jazera Činčaikoča, druhého najväčšieho jazera Južnej Ameriky.
Úrad miestodržiteľa, vyhradený pre pokrvného príbuzného Inka, bol dedičný. Správca provincie sídlil v Cuzcu alebo v jednom zo 4 kráľovských tampu. Na 10.000 robotníkov pripadalo 1.331 úradníkov. Všetko spočívalo na desiatkovej sústave.

Medzi úradníkmi rovnakej hodnosti nebolo takmer nijaké spojenie.
V 4 častiach sveta stáli pod prísnou kontrolou aj ženy. Keď dievčatá dosiahli desiaty rok, spočítali ich a rozdelili podľa krásy a talentu. Pôvabné a nadané vybrali, predviedli pred kuraku a poslali do Cuzcu, kde sa z nich stali vyvolené. Tie, ktoré nevybrali sa nazývali zvyšné dievčatá. Vyvolené žili pod prísnym dozorom a v kláštornej odlúčenosti sa učili tkať a variť, alebo boli zasväcované do rituálov slnečného náboženstva. Z týchto sa stali služobnice Slnka. Tie, čo neboli v službách slnečného náboženstva, stali sa väčšinou súložnicami Inka alebo manželkami vojvodcov. Ak sa nevydali, dostali hodnosť mama-kona a stali sa vychovávateľkami nových vyvolených.
Noví poddaní si mohli ponechať odev i jazyk, všetci úradníci sa však museli naučiť kečvánčinu. Slnečné náboženstvo bolo povinné.



CESTY
V inkskej ríši boli 2 hlavné cesty: kráľovská a pobrežná.
Kráľovská cesta merala 5.200 km, pobrežná 4.000 km. Okrem týchto hlavných dopravných tepien existovalo aj mnoho menších ciest, ktoré spájali pobrežnú cestu s horskou. Boli tu aj zlaté cesty a najmä vojenské cesty.
Najvyššia známa inkská cesta viedla okolo vrcholu hory Salcantay, vo výške 5.000 m.
V blízkosti veľkých miest boli cesty dláždené. Všade pozdĺž ciest stáli míľniky.
Cesty výdy mali nejaký účel. Slúžili dobývaniu a kontrole podmanených oblastí. Nemohlo vypuknúť ani to najmenšie povstanie, aby sa o tom správa nedostala do hlavného mesta a vojsko sa nevydalo na pochod potlačiť nepokoje. Cieľom inkských ciest bolo čo najrýchlejšie dopraviť vojsko na bojisko. Niektoré spojovacie cesty pochádzali z predinkskej doby. Inkovia budovali cesty prevažne v roklinách: bočné steny otesali a podopreli kamennými platňami.



MOSTY
Most patril k najväčším vymoženostiam Inkov. Ich poškodenie sa trestalo smrťou. Existovalo veľa druhov mostov - visuté, pontónové, nosníkové i prechody z kamenných kvádrov.
Každý most mal nejaké meno a ich spoločný názov bol čaka.
40 veľkých a 100 malých mostov sa vysmievalo priepastiam, ktoré sa Inkom postavili do cesty. Inkovia nemali drevo a nepoznali oblúk, neostávalo im nič iné než robiť visuté mosty. Obyvatelia obce, ktorá ležala najbližšie pri moste, každé 2 roky vymieňali nosné laná. Jednoduchí indiáni museli platiť mýto.
Iné mosty spočívali na člnoch z trávy. Jeden z takýchto pontónových mostoch sa nachádzal aj na odtoku jazera Titicaca.



STANICE TAMPU
Ríše, ktoré budovali cesty, zriadili aj odpočinkové miesta pre cestujúcich. Odpočinkové miesta Inkov sa nazývali tampu.
Boli to budovy vzdialené od seba 19-28 km.

Boli hojne zásobené všetkým čo mohli dodať okolité oblasti. Tampu boli štátne a mohli ich užívať len tí, čo cestovali na úradný príkaz. Ani cestu nesmel používať nik bez povolenia. Udržiavanie tampu patrilo k pracovnej povinnosti obce, ktorá s ním susedila.



DOPRAVA
Prvým nosičom bremien bola žena. Lamy sa používali vo vojne a i mieri hlavne na dopravu nákladov. Karavány pozostávali z 25.000 lám. Každá mohla uniesť 36 kg a prejsť za deň 16 km. Človek však prekonával lamu, najmä v pervánskej vysočine, preto sa s ňou striedal pri doprave tovaru. Ako ťažné zviera sa lama nepoužívala a ako jazdecké zriedka.
Naproti tomu však nosidlá boli známe všade. Nosidlá boli vyhradené pre šľachtu. Lodná doprava nemala význam. Najväčším vodným dopravným prostriedkom pervánskych Indiánov bola balzová plť. Zhotovovali ju z kmeňov stromu Ochroma lagopus. Pobrežné národy používali popri balzovej plti aj loďky z trávy - "vodné koníky". Indiáni na nich veslovali sediac ako jazdec na koni. Zhotovovali ich z trstiny.
Atahualpa, posledný kráľ Inkov i jeho predchodcovia vôbec nepredpokladal, že by Španielom mohla prísť po mori posila. A to bol Inkov smrteľný omyl. Časki - poslovia
Ľudia sa už od svojho vzniku pokúšali nadviazať spojenie s ostatnými. Inkovia vymysleli najlepší poštový systém, aký si len možno predstaviť. Bežci boli takí rýchly, že kráľ sa v najkratšom čase dozvedel o všetkých udalostiach v ríši, či už bol od miesta činu vzdialený 300, 500, 800 míľ. Časki /štafetoví bežci/ prekonali vzdialenosť z Quita do Cuzca po horskej ceste nachádzajúcej sa vo výške 2000 - 5000 m nad morom za 5 dní. Denne prebehli 400 km. Inkovia nutne potrebovali rýchlych poslov. V hrubo postavenej chate (okla) s posteľou a krbom bývali vždy dvaja kuriéri.
Takéto stanice vrúbili cestu ani v 2,5 km odstupoch. Trénovaní bežci z obce, cez ktorú cesta prechádzala, tam očakávali príchod kolegov zo susednej stanice. Kuriéri mali služobné označenie a už od útlej mladosti trénovali v behu po horských cestách.
Bežecké hry patrili k oficiálnej zábave. Časki, dokonale vytrénovaný atlét vo veľkej nadmorskej výške mal mimoriadne vyvinuté pľúca. V každom kuriérskom dome mali dvaja Indiáni dobre zásobení potravinami 24 hodinovú službu. Každý prebehol svoj úsek čo najrýchlejšie a bez zastávky. Poslovia mali 15 dennú služobnú pohotovosť. Ich povinnosťou bolo strážiť cestu, prevziať zo susednej stanice kipu s ústnym posolstvom a zo všetkých síl bežať k najbližšej stanici.

Ak ju nedoručil alebo prezradil nepovolanému, bol potrestaný smrťou.



Uzlové písmo kipu a
inkská literatúra
Kipu (uzol), ktoré si kuriéri odovzdávali, sa najväčšmi podobalo písmu. Kipu však nebolo písmom a ani ho nevynašli Inkovia. Bola to len mnemotechnická pomôcka. Zauzlené šnúry, zostavené podľa desiatkovej sústavy, sa vždy podávali s ústnym posolstvom. Bez neho by boli nezrozumiteľné.
Uzly znamenali čísla. Každý miestodržiteľ mal k dispozícii vysvetľovača kipu, ktorého povinnosťou bolo uzliť správy a pamätať si, čo každý uzol znamená. Všetko malo svoj význam: farby šnúr, spôsob zauzlenia, medzery medzi uzlami. Neslúžilo len štatistickým účelom, ale aj na zapamätanie historických udalostí. Vysvetľovači postupne vymreli. Mali však aj kečvánsku poéziu, prózu, dokonca aj divadlo.



Vojnové a dobyvateľské ťaženia
Inkský štát spočíval na stanovisku, že vojna je prirodzená. Výbojom vďačil za nové územia a rozpínal sa na úkor susedov.
Každý schopný Indián bol povinný slúžiť pri vojsku a musel sa naučiť narábať so zbraňou. Štát dodával zbrane zo skladíšť.
Keď musel purik zameniť pole za bojisko, ponechal si bežný odev, len na hlavu si nasadil drevenú alebo trstinovú prilbu s červenými vlnenými strapcami, na ktorej bol namaľovaný totem. Jeho výstroj pozostával z bavlnenej vypchatej kazajky a z doštičiek tvrdého dreva čonta, ktoré mu chránili chrbát. Vojaci nosili okrúhle alebo štvorcové štíty ozdobené geometrickým obrazcom, ktorý označoval príslušnosť k určitej jednotke. Na väčšiu vzdialenosť používali bojovníci praky, v boji zblízka hviezdicovité mlaty. Luky nepoznali.
Keď sa nepriateľ priblížil na 10 krokov, vrhali naňho 2 m oštepy a potom zblízka zaútočili s krátkymi mečmi. Oštepy mali kovový alebo v ohni stvorený hrot. Inkovia si podrobovali nové národy alebo bránili to, čo dobyli. Hlavným veliteľom armády bol Inka. Veštci, odborníci vo veštení z pľúc posvätných lám za živa vyrvali zo zvieraťa pľúca, fúkali do jednej cievy a z nejasnej cievnej kresby predpovedali. Keď sa rozhodlo o vojne, vojvodcovia podľa desiatkovej sústavy zvolali vojakov a zadelili ich do oddielov podľa príslušnosti k ailju. Keď Indiáni zbadali nepriateľa, správali sa tak ako on a snažili sa robiť hluk. Bojovali, aby zvíťazili. Útočili väčšinou pri splne a zriedkakedy bojovali viac ako 20 dní a v noci sa do boja púšťali neradi. Boli veľmi ukrutní a vyhrali do príchodu Španielov
všetky bitky. Za zabitie nepriateľa boli inkskí bojovníci vyznamenaní. Z hláv nepriateľov robili nádoby na pitie. Zvlášť nenávideným nepriateľom sťahovali za živa kožu.

Hoci bojovali krvavo, vládli zhovievavo.



Režim a včleňovanie dobytých oblastí
Inkovia zorganizovali všetko s čím prišli do styku, teda aj vojnové ťaženia, keď sa Inkovia prebúdzali k politickému životu, ich budúca krajina bola roztrieštená na neuveriteľný počet kmeňov. S rôznymi jazykmi a zvykmi. O 400 rokov neskôr patrili všetky tieto kmene do jedného z najväčších štátov všetkých čias, od pobrežia Tichého oceánu po horný tok Amazonu a od Argentíny po Kolumbiu. Inkovia dobývali postupne. Príslušníkov novodobytých národov spočítali a zaznamenali do kipu. Vzpierateľov vyvraždili. Mravy a zvyky rešpektovali, úradníci sa však museli naučiť kečvánsky. Kult slnka zatlačil ostatné náboženstvá. Všade zavádzali ailu. Ak sa obyvateľstvo nechcelo prispôsobiť, presídľovali ho a nahradili spoľahlivejšími kmeňmi. Zaľudňovanie riedko obývaných a neobývaných oblastí, udržovanie ciest, mostov boli zárukou jednoty a sily ríše Inkov. Vedeli nielen zvíťaziť, ale aj porazenú krajinu včleniť do svojej ríše.



Úpadok a zánik
130 pešiakov a 40 jazdcov s niekoľkými malými kanónmi prekročili Andy, postavili sa proti Inkovi (5000-cová armáda)a v bitke, trvajúcej 33 minút dobyli inkskú ríšu. Ako to bolo možné?
Roku 1492, za vlády výbojného Huainu Kapaka, dosiahla ríša najväčšiu rozlohu.
Tento panovník, ktorý utrpel viaceré porážky pri pokusoch podrobiť si obyvateľov džungle, stanovil hranice krajiny na severe riekou Ancasmayo (10 severnej šírky) a na pobreží mestom Tumbes (30 južnej šírky).
Starý Inka, stojaci na prahu smrti, sa nevedel rozhodnúť, ktorého zo svojich synov by mal urobiť nástupcom. Peruánci boli s ostatnými národmi len v nepriamom spojení.
Americké civilizácie o sebe nič nevedeli. Nad krajinou sa však vznášala chmúrna predtucha. Súčasne vypukla neznáma epidémia, pravdepodobne čierne kiahne, ktoré dovliekli Španieli. V posledných rokoch vlády Huainu Kapaka napadol indiánsky kmeň Čiriguanov pod vedením belocha inkskú pevnosť v Chaku.
Ako sa neskôr ukázalo, tým belochom bol Španiel Alejo García, ktorého zajali Indiáni a neskôr sa stal ich náčelníkom.
O dva roky neskôr sa vylodil Francisco Pizarro so svojimi chýrnymi trinástimi mužmi z Galla v Tumbese, dobre vychádzal s domorodcami. Oboplával celé peruánske pobrežie a na spiatočnej ceste vzal na palubu niekoľkých Peruáncov, aby si ich vyškolil, pretože mal v úmysle vrátiť sa späť. zanechal tam dvoch Španielov.
O týchto veciach sa Inka dozvedel až na smrteľnej posteli roku 1527.
Huaina Kapak zomrel bez vymenovania svojho zástupcu. Po jeho smrti väčšina považovala za svojho následníka jeho syna Huáskaia, sídliaceho v Cuzcu. No medzi potomkami sa nachádzal aj Atahualpa, narodený v dnešnom Ecuádore. Medzi bratmi vznikol spor o trón, ktorý vyústil do občianskej vojny.

Trvala 5 rokov a za ten čas sa Pizarro mohol pripravovať na dobytie ríše. Atahualpa zabil Huáskara.
Potom poslal do Cuzca svojich generálov, ktorí pozabíjali všetkých Huáskarových prívržencov a príbuzných a pripravili mesto na Atahualpov príchod. V tom čase 13.mája 1532 sa v Túmhese na čele malej armády vylodil Francisco Pizarro. Kráľa zastihla zvesť o príchode Španielov v Cajamarke.
Z kipu sa dal vyčítať presný počet mužov a zvierat (mysleli si, že jazdec je s koňom zrastený).Inka bol o belochoch zle informovaný. Spočiatku si myslel, že to prišli sami bohovia, aby ho sprevádzali do Cuzca. Dopočul sa však o postupe Španielov i o znásilnení slnečných panien v Caxase a vedel, že to nie sú bohovia. Nemyslel si, že by nepriateľ mohol dostať posilu po mori. Preto mal len jednoduchý vojnový plán: vlákať cudzincov do vnútrozemia a uzavrieť ich v jednom z miest.
Príliš ľahkomyseľne prijal pozvanie Španielov na stretnutie s Franciscom Pizarrom na hlavnom námestí v Cajamarke. Aby sa "predišlo akejkoľvek provokácií", mali prísť jeho bojovníci neozbrojení. 16. novembra 1533 v čase olovrantu knísali sa Inkove nosidlá, sprevádzané ozbrojenou strážou po hlavnom námestí v Cajamarke. Kresťanský kňaz a inkský boh hovorili čosi nezrozumiteľné. Potom výstrel z dela roztrhol rady hnedých tiel a s výkrikom "Santiago a na nich!", vrhli sa Španieli na nešťastného Inka.



Po dobytí krajiny
Španielske kráľovstvo rešpektovalo postavenie a hodnosti inkských panovníkov, potvrdilo ich spoločenské postavenie, uznalo ich privilégiá, ale jezuiti vychovávali ich deti v duchu latinskom, španielskom a v duchu katolicizmu. Jedine obyčajný ľud si zachoval svoje obyčaje, vieru a jazyk. Začiatkom 17.storočia sa celá inkská šľachta asimilovala. Na začiatku španielskej kolonizácie sa Indiáni v podstate zmierili so svojím osudom. Muselo to byť poburujúce zneužívanie, strašné pustošenie a ukrutnosti, ktorých sa dopúšťali bieli, že sa Indiáni proti nim postavili. Vzbury sa pravidelne opakovali až do nezávislosti Peru v roku 1824. Od toho dátumu krajina rozdelená zemepisne i sociálne vstúpilo do ďalšej éry do obdobia, keď bola pod vplyvom vojenského štátu.



Čo nám dnes ostalo z inkskej kultúry?
Šesť až sedem miliónov Indiánov hovorí ešte jazykom Inkov - kečuánčinov.
Andskí Indiáni sú dnes zoskupení v pospolitostiach, ktoré sa veľmi ponášajú na tie pôvodné. Ústavou z roku 1919 štát Peru uznal ich právnu subjektivitu.
Dnešní Indiáni sú najčastejšie katolíkmi, ale naďalej sa vo svojich modlitbách obracajú na starodávne božstvá, alebo im prinášajú obete.

Na kult Slnka sa ešte nezabudlo.