Americká revolúcia - vznik USA

AMERICKÁ REVOLÚCIA - VZNIK USA

Osadníci trinástich anglických kolónií na pobreží severou dlhý čas udržiavali so svojou pôvodnou domovinou dobré styky. Obe strany navzájom spolupracovali. Anglické vojenské posádky ochraňovali bezpečnosť osadníkov, bránili ich pred konkurenciou francúzskych prisťahovalcov. Angličania zasa z osád výhodne vyvážali ich hospodársku produkciu. Keď sa vzájomne prospešné vzťahy z rozličných dôvodov naštrbil, začali sa nezhody. Počas nich sa zrodila a riešila závažná otázka - do akej miery musí jednotlivec poslúchať nadriadenú moc.

ŽIVOT V SEVEROAMERICKÝCH KOLÓNIÍ

Veľkú časť kolonistov hlavne v severných osadách (Massachusetts, New Hampshire, Connecticut) tvorili kalvínski puritáni, ktorý kedysi v Anglicku žili v nerovnoprávnom postavení pre svoje vyznanie. Prísne mravné normy si preniesli do novej domoviny a ďalej sa nimi riadili. Z nich však vyplývalo aj presvedčenie, že v "skazenom svete" majú svoje mimoriadne poslanie. Ich náboženské presvedčenie im diktovalo aj povinnosť aktívne a zodpovedne sa starať o svoj úspešný svetský život. Prísna morálka a podnikavosť, pracovitosť a šetrnosť silne ovplyvňovali rodiace sa americké spoločenstvo. Kultúru vyšších a stredných vrstiev zasiahlo aj hnutie vyznávajúce silu ľudského rozumu - osvietenstvo, ktoré práve vtedy víťazne prechádzalo západnou Európou.
Anglická vláda v podstate rešpektovala vnútorný život osád a umožňovala im, aby si autonómne spravovali vlastné záležitosti. Na severoamerickú pôdu sa nepreniesli feudálne pomery z Európy. No Anglicko regulovalo colnú politiku - hospodársky styk kolónií so svetom. Hospodársky vývoj osád bol dlho úspešný. Aj počet obyvateľov osád sa zvyšoval.

NESPOKOJNOSŤ OSÁD S METROPOLOU

V polovici 18. storočia (1758) Británia spolu s osadníkmi vyhrala svoje dlhoročné súperenie s Francúzskom o severoamerické územie. Francúzi stratili v Severnej Amerike takmer všetky dŕžavy. (V závere Britom pomohlo, že Francúzsko muselo udržiavať veľké vojenské sily v Európe v tzv. sedemročnej vojne.)
Londýnska vláda potom osadníkom zakázala prenikať ďalej do amerického vnútrozemia, teda zaberať indiánsku pôdu na západe. Chcela sa totiž dohodnúť s Indiánmi, ktorí boli dovtedy spojencami Francúzska. Hraničnou líniou, za ktorú už osadníci nesmeli pri zaberaní pôdy preniknúť, malo byť pohorie Alleghany.
Británia sa tiež rozhodla, že svoje zámorské územia si musí hospodársky aj politický pevnejšie pripútať. Rástlo aj sebavedomie, stávala sa úspešnou koloniálnou mocnosťou. Chcela vybudovať silný centralizovaný štát. Prvotné veľké autonómne práva anglických osadníkov v Amerike Londýn postupne obmedzoval a likvidoval. V marci 1766 parlament prijal tzv. výslovný zákon, ktorým vyhlasoval, že má právo kedykoľvek schvaľovať ľubovoľné opatrenia pre všetky anglické územia - aj pre tie, ktoré v ňom nemajú svojich zástupcov. (Takými územiami boli práve kolónie, teda aj americké osady).
Tento zákon vyvolal v osadách veľké pobúrenie. Najznámejší predstavitelia osadníkov sa ohradzovali proti tomu, že majú znova stratiť slobodu. Veď si ju vybojovali svojím strastiplným odchodom za more. Bránili si ju v každodennom tvrdom živote v neistých podmienkach divočiny. Začali obhajovať svoje prirodzené práva - tak nazývali práva, ktoré podľa nich človeku nesmie odobrať žiadna svetská moc.
Hoci nespokojnosť s britskou politikou silnela, osadníci sa nechceli úplne odtrhnúť od Británie. Práve naopak, ich najznámejší predstavitelia (napríklad Benjamin Franklin z Virginie) už dávnejšie snívali o budúcej silnej anglicko-americkej ríši. Žiadali len voľnejšie postavenie osád v pomere k materskej krajine. Za svoje prirodzené právo pokladali aj zastúpenie v britskom parlamente. To všetko by im umožnilo jednoduchšie rozvíjať hospodárstvo a obchod a ovplyvňovať svoje životné osudy.

NA CESTE K SAMOSTATNOSTI - "BOSTONSKÉ PITIE ČAJU" A PRVÝ KONTINENTÁLNY KONGRES

Nespokojní osadníci svoj odpor voči anglickej politike vyjadrovali rôzne. Najznámejšia je manifestačná akcia "bostonský čajový večierok" alebo "bostonské pitie čaju". 16. decembra 1773 prenikli nespokojenci na britskú obchodnú loď kotviacu v Bostone a celý jej náklad čaju vyhádzali do mora.
Nespokojní osadníci sa začali tajne organizovať. Vznikali tzv. Synovia slobody a Dcéry slobody. Ich členovia korešpondovali medzi sebou a koordinovali prejavy nespokojnosti obyvateľstva. Predovšetkým začali sytematicky bojkotovať britský tovar. Bojkot postupne silnel a nakoniec mal priaznivý vplyv aj na rozvoj domácej výroby - odstraňovali totiž konkurenciu. Clá na dovoz viacerých tovarov anglická vláda nakoniec odvolala. Ponechala len clo za sprostredkovanie dovozu čaju. Napäté vzťahy sa však už nepodarilo urovnať. Dokonca aj koloniálna správa prestala byť oporou Londýna. Stala sa hovorcom nespokojných osadníkov.
Britská vláda v napätej situácii po incidente v Bostondela účinne konať. Zvolila nešťastnú cestu reštriktívnych opatrení: uzavrela bostonský prístav, sporné územie za Alleghanami pripojila ku kanadskému Quebecu a definitívne zrušila samoprávu najdôležitejšej osady - Massachusetts.
Americký osadníci nato odpovedali zmierlivo i rozporuplne zároveň. Zástupcovia všetkých osád sa 5. septembra 1774 zišli na spoločnej porade vo Filadelfii (prvý kontinentálny kongres). Z nej adresovali kráľovi a anglickému i americkému ľudu zmierlivú výzvu. Zároveň však vyzvali osadníkov, aby na obranu svojich záujmov vytvárali ozbrojenú domobranu. Oddiely domobrancov skutočne začali vznikať veľmi rýchlo. Stupňovanie vojenských príprav na jednej i druhej strane nevyhnutne privolalo ozbrojený konflikt.
Keď kolonisti napriek zákazu prenikli pri získavaní pôdy za Alleghany, dochadzalo medzi nimi a anglickými posádkami k menším i väčším zrážkam. Početné ozbrojené konflikty prepukali v urazenom Massachusetts a v Severnej Karolíne. V apríli 1775 prenikli anglickí vojaci hlboko do vnútrozemia, aby zlikvidovali tajné sklady zbraní osadníkov. V ozbrojených stretnutiach s farmárskymi oddielmi pri mestečkách Lexington a Concorde však utrpeli ťažké porážky. Asi 4000 domobrancov nakoniec obľúčilo Boston a v marci 1776 ho britská armáda musela potupne opustiť. V následujúcich rokoch domobrana a britské vojsko bojovali proti sebe so striedavými úspechmi. Až do roku 1783 Británia definitívne uznala svoju porážku.

VYHLÁSENIE NEZÁVISLOSTI

Ešte dôležitejší než ozbrojený boj bol politický zápas. Konflikty osadníkov sa začali ako zápas za práva Angličanov v anglických osadách Ameriky. Cesta ku kompromisnému riešeniu sa definitívne zahatala, keď Juraj III., v decembri 1775 zamietol akékoľvek rokovanie s rebelmi. Na kráľovo stanovisko rovnako rozhodne zareagoval druhý kontinentálny kongres, ktorý práve vtedy zasadal vo Filadelfii. Všetci delegáti - radikáli aj umiernení - sa zhodli: ak panovník upiera svojim poddaným ich prirodzené slobody, je ich právom i morálnou povinnosťou tieto slobody obhajovať, aj keby mali spôsobiť úplný rozkol. Znamenalo to teda bojovať za úplnú nezávislosť. 4. Júla 1776 filadelfský kongres schválil vyhlásenie nezávislosti amerických štátov, ktoré zdôvodnilo, prečo sa kolónie rozhodli odtrhnúť od Británie.

REVOLÚCIA NASTUPUJE

Vyhlásenie nezávislosti znamenalo, že hašterenie o colných otázkach, o zdaňovaní či hospodárskej politike sa definitívne zmenilo na boj za práva človeka - jednotlivca. Začal sa systematický zápas za vytvorenie takého usporiadania spoločnosti, ktoré bude lepšie zodpovedať záujmom všetkých členov.
V živote amerického spoločenstva sa začali uskutočňovať hlboké premeny. Vytváral sa štát iného typu než dovtedajšie feudálne monarchie. Preto udalosti spojené s jeho vznikom plným právom nazývame americkou revolúciou.

OSVIETENSKÉ A KRESŤANSKÉ ZÁSADY REVOLÚCIE

Vyhlásenie nezávislosti vypracoval právnik a politik z Virgínie Thomas Jefferson. Ako prvé v ňom rozvíjal myšlienky, ktoré anglických kolonistov - náboženských puritánov - kedysi viedli za oceán a na ktoré v priebehu poldruhastoročného osídľovania prisahali. Myšlienky vychádzali z presvedčenia, že akýkoľvek spravodlivý štát treba usporiadať tak, aby sa v ňom účinne zachovávali tzv. samozrejmé pravdy. Podľa puritánov tieto pravdy boli zároveň kresťanskými Božími zákonmi. Vyhlásenie nezávislosti, malo aj druhý zdroj - učenie francúzskych osvietencov.
"Samozrejmými pravdami (a súčasne Božími zákonmi) boli princípy: všetci ľudia sú podľa svojej prirodzenosti slobodní a rovní. (Teda: svetská moc pochádza z ľudu).
Tak ako sú ľudia rovní pred Bohom, tak musia byť rovní aj pred svetským zákonom, usúdili americký zákonodarcovia, čiže nesmú existovať nijaké zákony pre nejaké privilegované vrstvy. Táto rovnosť (a naplnenie Božej vôle) sa najlepšie uskutoční v demokratickom usporiadaní svetskej spoločnosti, t.j. v usporiadaní, kde ľudia najskôr musia dať súhlas tým, ktorí ich chcú riadiť, teda v demokratickej republike.
Americký tvorcovia nového spoločenského systému (ktorý sa tak odlišoval napr. od feudálneho) boli však aj bystrí pozorovatelia reality. V ich článkoch sa opätovne objavuje konštatovanie, že ľudia sú si síce rovní biologickou podstatou, ale zároveň sa výrazne odlišujú psychickým vybavením pre život a ďalšími atribútmi. Takéto ľudské odlišnosti nechceli násilne meniť v mene nejakej utópie. Naopak, chceli dať ľuďom právo, aby svoje prirodzené rozdiely mohli slobodne nakladať so svojím majetkom - voľne, bez obmedzení podnikať a bohatnúť.
V americkej revolúcii sa teda stretli dva princípy: rovnosť politických práv a uznanie rozdielnosti ľudských bytostí.

BUDUJE SA NOVÝ ŠTÁT

Vyhlásením nezávislosti sa trinásť anglických kolónií premenilo na samostatné štáty. Spoločne vytvorili Úniu Spojených štátov amerických. Druhé filadelfské zhromaždenie zástupcov nových štátov (druhý kontinentálny kongres) pracovalo po vyhlásení nezávislosti ešte takmer dva roky. Prijalo aj ďalšie dôležité opatrenia, podľa ktorých definitívne vznikal nový štát. Práca sa zavŕšila 15. novembra 1777 vydaním Konfederačných článkov - prvou ústavou Spojených štátov.
Najvyšším zákonodarným a výkonným orgánom sa stal Kongres Únie. Každý štát v ňom mal len jeden hlas. Uznesenia Kongresu Únie však vstúpili do platnosti až potom, keď ich schválili kongresy aspoň deviatich členských štátov.
Keď utíchli zbrane, pred občanmi nového štátu sa veľmi nástojčivo vynorila otázka, ako prakticky uviesť do života všetky vznešené zásady vyhlásenia nezávislosti a ústavy. Nie všetky opatrenia Konfederačných článkov fungovali. Najdôležitejším problémom sa stal vzájomný pomer členských štátov. Jednotlivé štáty mali rozdielny charakter - iné hospodárstvo, iný typ obyvateľstva a tak mali aj rozdielne záujmy. Pribudli ťažkosti spôsobené vojnovým rozvratom hospodárstva, infláciou, objavili sa hádky o nové územia. Skoro každý členský štát chcel problémy riešiť inak. Ako všetkým vyhovieť? A ako pritom neohroziť štát?
Tieto otázky sa podarilo na dlhé obdobie úspešne vyriešiť revíziou ústavy. Vykonal ju ústavodarný kongres, ktorý sa v septembri 1787 znovu zišiel vo Filadelfii. Posilnil predovšetkým právomoci ústredných orgánov. Revíziu ústavy možno charakterizovať ako nahradenie voľnejšej konfederácie o niečo pevnejším usporiadaním - federáciou. Základná podoba tejto federácie platí v USA dodnes.