AMERICKÁ REVOLÚCIA - VZNIK USA

Osadníci trinástich anglických kolónií na pobreží severou dlhý čas udržiavali so svojou pôvodnou domovinou dobré styky. Obe strany navzájom spolupracovali. Anglické vojenské posádky ochraňovali bezpečnosť osadníkov, bránili ich pred konkurenciou francúzskych prisťahovalcov. Angličania zasa z osád výhodne vyvážali ich hospodársku produkciu. Keď sa vzájomne prospešné vzťahy z rozličných dôvodov naštrbil, začali sa nezhody. Počas nich sa zrodila a riešila závažná otázka - do akej miery musí jednotlivec poslúchať nadriadenú moc.

ŽIVOT V SEVEROAMERICKÝCH KOLÓNIÍ

Veľkú časť kolonistov hlavne v severných osadách (Massachusetts, New Hampshire, Connecticut) tvorili kalvínski puritáni, ktorý kedysi v Anglicku žili v nerovnoprávnom postavení pre svoje vyznanie. Prísne mravné normy si preniesli do novej domoviny a ďalej sa nimi riadili. Z nich však vyplývalo aj presvedčenie, že v "skazenom svete" majú svoje mimoriadne poslanie. Ich náboženské presvedčenie im diktovalo aj povinnosť aktívne a zodpovedne sa starať o svoj úspešný svetský život. Prísna morálka a podnikavosť, pracovitosť a šetrnosť silne ovplyvňovali rodiace sa americké spoločenstvo. Kultúru vyšších a stredných vrstiev zasiahlo aj hnutie vyznávajúce silu ľudského rozumu - osvietenstvo, ktoré práve vtedy víťazne prechádzalo západnou Európou.
Anglická vláda v podstate rešpektovala vnútorný život osád a umožňovala im, aby si autonómne spravovali vlastné záležitosti. Na severoamerickú pôdu sa nepreniesli feudálne pomery z Európy. No Anglicko regulovalo colnú politiku - hospodársky styk kolónií so svetom. Hospodársky vývoj osád bol dlho úspešný. Aj počet obyvateľov osád sa zvyšoval.

NESPOKOJNOSŤ OSÁD S METROPOLOU

V polovici 18. storočia (1758) Británia spolu s osadníkmi vyhrala svoje dlhoročné súperenie s Francúzskom o severoamerické územie. Francúzi stratili v Severnej Amerike takmer všetky dŕžavy. (V závere Britom pomohlo, že Francúzsko muselo udržiavať veľké vojenské sily v Európe v tzv. sedemročnej vojne.)
Londýnska vláda potom osadníkom zakázala prenikať ďalej do amerického vnútrozemia, teda zaberať indiánsku pôdu na západe. Chcela sa totiž dohodnúť s Indiánmi, ktorí boli dovtedy spojencami Francúzska. Hraničnou líniou, za ktorú už osadníci nesmeli pri zaberaní pôdy preniknúť, malo byť pohorie Alleghany.
Británia sa tiež rozhodla, že svoje zámorské územia si musí hospodársky aj politický pevnejšie pripútať. Rástlo aj sebavedomie, stávala sa úspešnou koloniálnou mocnosťou. Chcela vybudovať silný centralizovaný štát. Prvotné veľké autonómne práva anglických osadníkov v Amerike Londýn postupne obmedzoval a likvidoval. V marci 1766 parlament prijal tzv. výslovný zákon, ktorým vyhlasoval, že má právo kedykoľvek schvaľovať ľubovoľné opatrenia pre všetky anglické územia - aj pre tie, ktoré v ňom nemajú svojich zástupcov. (Takými územiami boli práve kolónie, teda aj americké osady).
Tento zákon vyvolal v osadách veľké pobúrenie. Najznámejší predstavitelia osadníkov sa ohradzovali proti tomu, že majú znova stratiť slobodu. Veď si ju vybojovali svojím strastiplným odchodom za more. Bránili si ju v každodennom tvrdom živote v neistých podmienkach divočiny. Začali obhajovať svoje prirodzené práva - tak nazývali práva, ktoré podľa nich človeku nesmie odobrať žiadna svetská moc.
Hoci nespokojnosť s britskou politikou silnela, osadníci sa nechceli úplne odtrhnúť od Británie. Práve naopak, ich najznámejší predstavitelia (napríklad Benjamin Franklin z Virginie) už dávnejšie snívali o budúcej silnej anglicko-americkej ríši. Žiadali len voľnejšie postavenie osád v pomere k materskej krajine. Za svoje prirodzené právo pokladali aj zastúpenie v britskom parlamente. To všetko by im umožnilo jednoduchšie rozvíjať hospodárstvo a obchod a ovplyvňovať svoje životné osudy.