Človek sa takisto, ako inde, aj na hornom Žitnom ostrove, objavil v geologickom švtrtohorí, čiže v najneskoršej dobe kamennej. O účinkovaní človeka tejto doby svedčia pamiatky, ktoré sa nám, vyhnúc sa zničeniu, zachovali. Je pravda, že počet takýchto pamiatok je celkom nepatrný, ale ich nedostatok je zapríčinený tým, že štvrtohornú krajinu, a tým aj nástroje a predmety vtedajšieho človeka, pokrýva mnoho metrov vysoká vrstva aluviálneho (holocénneho) piesku, štrku a bahna. Vieme, že po dobe kamennej nasledovala doba bronzová. Tzv. “medená doba” sa vekovo zhoduje s dobou kamennou, je len jej jednou “ epizódou”, ale netvorí samostatnú dobu. Meď, vzhľadom na svoju mäkkosť, nebola vhodná na zhotovenie tých nástrojov, ktoré pračlovek potreboval.

Z medi sa nemohol zhotoviť topor, sekera na rúbanie tvrdého dreva. Ani ostrý nástroj na vrtanie alebo rezanie. Meď, pochádzajúcu z nálezísk – takisto, ako lomové zlato - používal pračlovek len ako ozdobé elementy. Materiálom, potrebným na výrobu sekery, píly, hoblíka a iných nevyhnutných domácich nástrojov, bol bronz. Na začiatku doby bronzovej už prechádzalo územie historickej Bratislavskej župy veľkou premenou. Zvyšky treťohorného mora čím ďalej, tým viac zakrývali nánosy štvrtohorných záplav. Rastlinný a živočíšny život, a spolu s ním aj človek, sa stále viac mohol z kopcovitého – pahorkovitého územia zostúpiť do hlbokých údolí a na roviny. O koľko ležal vtedajší povrch hlbšie, nám najlepšie dokazujú náleziská tých krásnych bronzových dlát a rydiel, ktoré sa našli (niekoľko metrov hlboko) v koryte Dunaja pri budovaní základov pre jeden zo železných pilierov stáleho mostu v Bratislave. Nie všetky objavené nálezy z doby bronzovej vlastne pochádzajú z tunajšej doby bronzovej. Keď za Dunajom, v rímskej Pannónii, sa kultúra už rýchlo rozvíjala: vznikali mestá, budovali sa cesty, kanalizácia, vysušovali sa stojace vody, vyrubovali sa lesy, ktoré bránili doprave, neúrodné, úhorom ležiace územia sa vylepšovali na kultúrne, obrábané polia, táto strana Dunaja bola ešte v zaostalom stave.

V porovnaní s rímskou Pannóniou tu ešte stále vládli barbarské pomery. Východná časť Bratislavskej župy bolo tiež barbarská, predsa ale dostala od Rimanov na druhom brehu veľrieky obrovský popud na vývoj. Územie sa stalo trhovým miestom pre obyvateľov dvoch veľkých území. Sem prinášali barbari svoj tovar, zbrane, šperky, výrobky z kože. A hlavne dva také nerasty, ktoré Rimania veľmi radi kupovali: granáty a opál. Cez toto územie viedla aj jedna z veľkých verejných ciest, ktorá spájala Podunajsko so severnými a východnými prímorskými oblasťami. Barbarským národom, obývajúcim túto župu a jej vzdialené susedstvo boli Kelti. O tom svedčí aj tvrdenie Tacita, že Kelti sú susedmi Jazigov. O Jazigoch vieme, že obývali územie medzi Dunajom a Tisou a nadväzujúce územie ďalej na severozápad. Časť Keltov sa zaoberala chovom zvierat a poľnohospodárstvom, ale ich určitá časť už dolovala kovy. Na tomto území sa vyskytovali aj kvádske a markománske kmene. O tom, že v tejto pohraničnej oblasti a pri veľkých severných obchodných cestách vládol čulý ruch svedčia aj časté nálezy rímskych mincí. Rímske mince, menovite mince, peniaze Hadriana, Antónia Pia atď. Iné nálezy dokazujú, že aj keď územie nepatrilo k Impériu, Rimania mohli mať v určitom ohľade predsa ochranné právo. Na týchto miestach sa dajú vykázať stopy rímskych usadlostí. Našli sa tehly, vodovodné rúry s razítkom légie X, dokonca sa zachovali aj pozostatky rímskeho kúpeľa.