Odtrhnutie sa južných štátov a vznik Konfederácie. 4. februára 1861

Lincolnové zvolenie za prezidenta bolo v atmosfére eskalovanej hystérie, demonštrácií a ťažko potlačovaného nepriateľstva Južanov a Severanov politickou rozbuškou. Vôbec však nebolo jasné, či mal Lincoln zámer otroctvo iba obmedziť, alebo ho počas svojho volebného obdobia zrušiť. Lincoln vytrvalo odmietal poskytnúť Juhu záruky alebo podať vysvetlenie svojho stanoviska k otrokárstvu, o ktorom tvrdil, že „je verejne známe“. Takéto neurčité vyhlásenia iba prilievali olej do ohňa.
Po voľbách nastalo na krátky čas ticho, ale južné štáty sa vzápätí prebrali z otrasu a začali jednať o odtrhnutí od Únie. V Charlestone, Mobile, Atlante, pochodovali davy ľudí, žiadajúcich okamžitú secesiu (odtrhnutie od Únie).
To ovplyvnilo aj legislatívu Južnej Karolíny, ktorá 20. decembra 1860 oznámila ako prvá: „Južná Karolína vystupuje z Únie“, pričom prehlásila ratifikáciu Ústavy USA štátom z mája 1788 za zrušenú a jeho zväzok s ostatnými štátmi za rozpustený. Nasledoval výbuch osláv a ovácií. Nadšenie sa šírilo celým Juhom.
Rozpad USA ešte za úradovania starej Demokratickej strany prezidenta Buchanana, sa začal. Ďalšie južné štáty nasledovali Južnú Karolínu – Mississippi, Florida, Alabama, Georgia, Louisiana a Texas. Odtrhli sa na základe referenda, v ktorom väčšina obyvateľstva rozhodla o vystúpení z Únie. Odtrhnutie sa južných štátov bolo považované na Severe za zradu Únie, za pošliapanie federálnej ústavy, avšak po všetkých sporoch a problémoch nemohli dve tak ekonomicky a sociálne odlišné krajiny existovať spoločne v jednom štáte. Iba ak by sa jedna alebo druhá, alebo obidve spoločne, veľmi zmenili.
Otázkou, či sa južanskí politici dopustili vlastizrady, sa bude po vojne zaoberať aj Najvyšší súd USA. Ten skonštatuje, že nie je isté, či sa dopustili vlastizrady. Vo veci samotného odtrhnutia sa opatrne vyjadrí, že sa udialo na želanie väčšiny obyvateľstva južných štátov, pričom Ústava USA vystúpenie z Únie neumožňovala, ani nezakazovala (po vojne bola zmenená a už zakazuje – tzv. „večná príslušnosť k Únii“).

Týchto 7 odtrhnutých štátov vytvorilo 4. februára 1861 v Montgomery (štát Alabama) Konfederované štáty americké (Confederate States of America) s ústavou kopírujúcou ústavu USA, iba uzákoňujúcou otroctvo a práva zväzových štátov. 18. februára sa stal prezidentom Konfederácie Jefferson Davis, dovtedajší južanský senátor v Kongrese Spojených štátov. Bola zvolená nová vláda, prevažne umiernená. Konfederačná vláda sa postavila proti nacionalistom, ktorí žiadali vojnu s Úniou.
Bezradný končiaci prezident Únie, Buchanan, síce vyhlásil „nikto nemá právo odtrhnúť sa od Únie“, avšak na popud Južanov, ktorí ešte zotrvávali vo Washingtone, povolil vojenské dodávky južným štátom a nezakročil proti nim armádou. Lincoln ostro kritizoval Buchanana, ale voči južanským štátom zvolil mierny slovník. Bolo však už neskoro a takisto diskutabilné veriť novému prezidentovi, zástancovi radikálov, poľakaného vystúpením južných štátov z Únie a odhodlaného sľúbiť čokoľvek (zvlášť, keď to v ďalších pohraničných štátoch vrelo).

Fort Sumter, 12. apríla 1861. Lincolnove vyhlásenie vojny

Po inaugurácii v marci 1861 zasadol Lincoln do prezidentského kresla svojich zmenšených Spojených štátov. To už Konfederácia mala prezidenta, konfederačný Kongres aj vládu, a vyslala do Washingtonu emisárov. Lincoln sa s nimi odmietol stretnúť a vyzval všetkých „vzbúrencov z Juhu“, aby opustili miesta vo Washingtone. Ignoroval akékoľvek pokusy o neutrálne a mierové riešenie konfliktu.
Problém sa našiel. V juhokarolínskom prístave Charleston, patriacom teraz Konfederácii, sa nachádzala pevnosť Fort Sumter, obsadená federálnou armádou. Lincoln na požiadavku Konfederácie, aby im pevnosť vydal, nereagoval – „prví nech vystrelia vzbúrenci, potom povolám armádu“. Nechal dokonca poslať na pomoc Sumteru lode, zjavne vyprovokovať ozbrojený konflikt. Davisova vláda 2 mesiace vyčkávala. Po správach, že sa v New Yorku pripravuje vojnové loďstvo na pomoc Sumteru (bola to pravda, skutočne sa robili posledné prípravy a Lincoln podpísal dekrét, že Fort Sumter má byť do 15. apríla „oslobodený“) napokon stratila nervy a v noci na 12. apríla 1861 nechala Fort Sumter bombardovať- tým sa začala vojna. Bombardovaná pevnosť sa o dva dni vzdala. Lincoln ihneď reagoval na udalosti vo Fort Sumter povolaním 75 000 dobrovoľníkov „na potlačenie povstania“. Odpoveďou Konfederácie bola tiež mobilizácia. Dobrovoľníci na Severe aj na Juhu zaplavili náborové strediská a začali vznikať ohromné nové armády.
Fort Sumter bola len zámienka pre obidve strany. Únia aj Konfederácia si želali vojnu. Lincoln preto, že nechcel uznať samostatnosť Konfederovaných štátov, Davis bol „vo vleku udalostí“- verejná mienka na Juhu si tiež žiadala vyhlásenie vojny a túžila po odplate a satisfakcii.

Vo vypätej atmosfére sa od Únie po páde Sumteru odtrhli ďalšie 4 južné štáty – Virgínia, Arkansas, Tennessee a Severná Karolína (nesúhlasili s vojenským zásahom proti Konfederácii a pociťovali čoraz otvorenejšiu protijužanskú náladu v Únii). Konfederácia sa tak zväčšila na 11 štátov a jej hlavným mestom sa stal Richmond (štát Virgínia), nebezpečne blízko Washingtonu. Missouri, Kentucky a Maryland, tri pohraničné južanské štáty, formálne zostali v Únii a stali sa v nasledujúcich dvoch rokoch bojiskom medzi armádami Únie a Konfederácie.
V Únii aj Konfederácii prepuklo vojnové nadšenie, nahromadené dlhými rokmi napätia i pocitu krivdy. Obidve krajiny počítali s rýchlym víťazstvom, predpokladalo sa, že vojna skončí do troch mesiacov. O 630 000 mŕtvych nemali ani poňatia.

• Únia mala na svojej strane celý rad výhod – 22 miliónov obyvateľov (Konfederácia len 9, z toho 3 milióny otrokov) - teda aj väčšiu armádu, lepšie finančné možnosti, lepšie železničné spojenia, priemysel, ktorý Konfederácii chýbal a legalitu na svojej strane, vďaka ktorej nakupovala zbrane a vojakov v Európe (Íri, Nemci, Škóti,…), ako aj veľké vojnové loďstvo, ktoré Konfederácii chýbalo.

• Konfederácia sa spoliehala na vynikajúcich generálov, výborne vycvičenú a zorganizovanú armádu, obranu svojho územia (vojaci budú vždy lepšie obraňovať svoju krajinu ako dobýjať cudziu), odhodlanie obyvateľstva, na skúseného prezidenta, ktorý mal silnú vôľu, entuziazmus a bohaté skúsenosti s vojnovými operáciami; ako aj miernu požiadavku, že aj v prípade víťazstva bude žiadať iba nezávislosť od Únie, nie obsadenie Spojených štátov. Žalostne nereálnou sa však ukázala jej nádej na zahraničnú intervenciu Anglicka a Francúzska. Tie boli síce na jej strane (vývozným artiklom Konfederácie bola bavlna), avšak roztrieštené v názoroch. Konfederácii by vyslali na pomoc vojsko a vojnové lode, ako pomohlo Francúzsko USA v rokoch 1778-1781, až po rozhodujúcom víťazstve na vojenskom poli, ku ktorému ale nikdy nedošlo.