Začiatok vojny – stretnutie vo veľkom štýle

Prvá bitka armád Únie a Konfederácie sa strhla 21. júla 1861 pri Bull Run (na Juhu sa nazývala bitka pri Manassas). Federálne vojsko so 40 000 vojakmi vtrhlo do Virgínie, kde sa mu postavila do cesty 30 tisícová konfederačná armáda. Z Washingtonu sa dokonca prišlo pozrieť na „veľkolepý triumf Únie“ mnoho tisíc civilistov, ktorí si neuvedomovali, že je už vojna. Konfederačná armáda pod velením generála Beauregarda rozprášila federálnu. Tá sa dala na bezhlavý útek, nasledovaná prúdom zdesených civilov z Washingtonu. Konfederačný prezident Davis, ktorý na koni dorazil na bojisko, spravil zásadnú chybu, že armáde nerozkázal pokračovať v postupe a dobyť Washington (či to bolo možné, je sporné – ľahké víťazstvo prekvapilo Davisa rovnako ako Lincolna a lejak zmenil nasledujúce dni cesty v bažiny).Vojna mohla skončiť v júli 1861.
Pre Konfederáciu však ofenzívna vojna s cieľom dobyť Washington neprichádzala do úvahy. Jej vláda mala v pláne viesť obrannú, unavujúcu vojnu s Úniou: „We ask no conquest, no aggrandizement, no concession of any kind from the states with which we were lately confederated. All we ask is to be let alone. That those who never held power over us shall not now attempt our subjugation by arms.“ – Prezident Davis, 29. apríla 1861 v prejave v konfederačnom Kongrese („Nepožadujeme žiadne dobývanie, žiadne zväčšovanie územia, ani žiadne ústupky od štátov, s ktorými sme sa spojili do Konfederácie. Všetko, čo žiadame, je nechať nás ísť si svojou cestou. Pretože tí, ktorí nad nami nikdy nemali moc, sa nebudú teraz pokúšať o naše podrobenie so zbraňami“).
Lincoln, zaskočený neúspechom federálnej armády a kvalitou konfederačnej, vyhlásil blokádu pobrežia a prístavov Konfederácie (tzv. Anaconda), aby zastavil dodávky vojnového materálu z Európy do Konfederácie. Federálne lode zablokovali do januára 1862 celé pobrežie od Virgínie až po Texas v Mexickom zálive. Lincoln aj Davis dávali najavo, že by ich mala rozsúdiť Veľká Británia. Do Londýna poslali svojich diplomatov. Bol tu ale problém – aby Lincoln zabránil uznaniu Konfederácie Európou, tvrdil, že to nie je vojna medzi dvoma štátmi. Že to je len vzbura Južanov a vnútorná záležitosť USA. Kráľovná Viktória však odpovedala: „Ak sú to domáce nezhody, miestna záležitosť, prečo potom pán Lincoln zaviedol tak barbarskú blokádu proti vlastným ľuďom?“ Anglický parlament na to vyhlásil, že ak USA chce aby blokáda bola rešpektovaná ako vojnové opatrenie, zodpovedajúce medzinárodnému vojnovému právu, mal by Lincoln uznať, že CSA (Konfederované štáty) sú legitímnym štátom a že ostatné krajiny majú vo vojne práva neutrálnych štátov.
Začalo tak obdobie dlhých ťahaníc o podstatu vojnového konfliktu, podobných rokom 1964 – 1973 (vojna vo Vietname). Lincoln posielal do Británie dvojaké vyhlásenia, kde tvrdil, že cieľom tejto vojny nie je zrušenie otroctva, ale udržanie jednoty krajiny. Palmerstonova anglická vláda poslala na začiatku roku 1862 diplomatickú nótu Lincolnovej vláde: „Pokiaľ chcú južné štáty iba slobodu, potom je snáď v súlade s národnostnou zásadou, aby im bola daná.“ Lincoln neodpovedal a anglický parlament po vzrušených debatách prijal iba vyhlásenie o neutralite a nezaujal iné stanovisko (ani neuznal Konfederáciu, pretože Lincoln dával najavo, že to bude znamenať vyhlásenie vojny). Palmerstonova vláda nakoniec povolila Konfederácii stavbu vojnových lodí v Anglicku a poskytla jej pôžičky, čo takmer vyvolalo vojnu USA a Británie (1862). Palmerston však nemal v pláne posielať anglické vojská a lode na pomoc Konfederácii. V parlamente ukľudňoval opozíciu: „Anglicko nebude zasahovať a nenechá sa vtiahnuť do americkej vojny. Nestojíme o to, aby nás Američania aj tretíkrát vyhnali...“
Táto epizóda nadlho otrávila vzťahy USA a Británie, a pre Konfederáciu znamenala, že nádej na zahraničnú intervenciu sa rozplynula. Francúzsko zaujalo podobné stanovisko ako Británia.

Pre Konfederáciu bola obrana komunikácií vážnym problémom. Keďže sama nemala takmer žiadne loďstvo, blokáda sa začala odrážať v jej ekonomike. Inflačná špirála stúpala na svoju dobu závratným tempom, s ňou i ceny a nedostatok potravín, oblečenia i zbraní. Preto sa rozhodla vybudovať vlastné loďstvo a uplatňovať voči Únii pirátsku námornú vojnu a postavila prvé pancierové lode. Vo februári 1862 postavila prvú pancierovú loď – Virgíniu (nazývanú aj Merrimack, pretože bola prestavaná z federálnej lode Merrimack). Jej úlohou mala byť likvidácia blokádneho loďstva Únie. Virgínia vyplávala z Norfolku 8. marca 1862 a zahájila paľbu na blokádne lode Únie. Tie, postavené z dreva a neschopné sa brániť pancierovej lodi, zhoreli (Congress) alebo sa potopili (Cumberland). Keď sa na druhý deň,
9. marca, Virgínia vrátila definitívne ukončiť blokádu, vyplávala proti nej nová federálna pancierová loď – Monitor a začala sa 1. bitka pancierových lodí. Dopadla nerozhodne, ale Virgínia sa už nevrátila prelomiť blokádu (Monitor bol pre ňu predsa len príliš silný). Blokáda zostala zachovaná a ďalej zvierala Konfederáciu. Konfederačné pancierové lode a dokonca i prvé ponorky (David-1863, Hunley-1864) nemali úspech pre ich malý počet.
6. a 7. apríla 1862 sa po sérii úspechov nový a schopný generál Únie – Ulysses S. Grant, budúci prezident USA, dostáva do boja s konfederačnou západnou armádou pri Shilohu. Bitka končí porážkou vojska Konfederácie. Shiloh zasiahol veľmi mocne verejnosť Severu aj Juhu– bola to prvá bitka v ktorej sa hromadili tisíce mŕtvych na obidvoch stranách a ľudia na Severe aj Juhu začali chápať, aká surová a dlhá bude táto vojna. Nádej na akési prímerie sa stávala čoraz nereálnejšou.
16. apríla 1862 priplávali federálne lode k najväčšiemu konfederačnému prístavu – New Orleansu, ktorý začali bombardovať a 25. apríla ho dobyli. Súčasne s týmto výrazným úspechom začína federálny generál McClellan ťaženie na hlavné mesto Konfederácie – Richmond. 100 000 vojakov sa valí k Richmondu. Koniec Konfederácie sa zdá už blízko. Prezident Davis však spraví majstrovský ťah. Do čela konfederačnej armády menuje vynikajúceho generála Roberta E. Lee. Ten začal tzv. sedemdňové ťaženie, ale federálna armáda mala tak veľkú prevahu, že ani 1. júla v bitke pri Melvern Hill ju nedokázal poraziť. Neschopný generál McClellan však po úporných bojoch nariadil federálnej armáde ústup, pretože si nebol istý výsledkom. Sily Konfederácie už takmer zdolal, ale cez to všetko si nedokázal veriť. Opäť raz mohla byť vojna ukončená.