Druhý konfederačný vpád na Sever. Gettysburg – bod obratu vo vojne.
1.-3. júla 1863

Po rozhodujúcom víťazstve pri Chancellorsville usúdil Robert E. Lee, že je ten najvhodnejší okamih pre inváziu na Sever. Preto presvedčil prezidenta Davisa, že úder na sever do bohatých krajov Pennsylvánie je nevyhnutný. Lee bol presvedčený celkom správne, že víťazstvo prinesie iba veľká bitka na území Severu. V júni 1863 uskutočnila 70 tisícová južanská armáda druhý vpád na Sever. Lee viedol šikovne armádu okolo Washingtonu na Sever a nechával federálov v neistote, či jeho cieľom predsa len nie je Washington. Južania vtrhli do Pennsylvánie. Lincoln vo vážnej situácii vymení velenie federálnej armády a menuje do jej čela generála Meada. 30. júna dá Meade povel zastaviť Južanov pri Gettysburgu.
Boj rozhodne, či Južania preniknú ďalej na Sever a donútia Úniu kapitulovať, alebo budú rozdrvení.
1. júla 1863 sa armády stretli v Gettysburgu a začalo sa bojovať. Konfederáti zahájili útok na federálov a pomaly ich zatláčali do mesta. Po niekoľkých hodinách sa už bojovalo v meste. Armáda Únie nakoniec opustila mesto a zaujala výhodné pozície na kopcoch za Gettysburgom. Lee dorazil do Gettysburgu večer 1. júla spolu so svojím generálom Longstreetom, na ktorého sa musel spoliehať po smrti Stonewalla Jacksona. Leeove velenie však spravilo niekoľko taktických chýb, ktoré sa nakoniec ukázali ako rozhodujúce: V najdôležitejšej chvíli nemala armáda Konfederácie k dispozícii svoju jazdu, ktorá zabezpečovala prieskum. Jazda sa pod velením J. Stuarta nachádzala ďaleko za Gettysburgom a mala v pláne prerušovať federálne zásobovanie. Bez nej však bola konfederačná armáda ako slepá a nahnevaný Lee vyhlásil: „Nemám predstavu, čo sa so Stuartom stalo a neviem nič o tom, aká silná armáda Únie stojí proti nám!“
Prvý deň bojov skončil asi najväčším otáznikom celej vojny – čo keby konfederačná armáda pokračovala v útoku na federálnu? Južania by bitku celkom určite vyhrali už v prvý deň. Večer však Leeov generál Early odmietol pokračovať v tlaku na federálov, lebo nemal žiadne informácie o sile federálnej armády. Nepriateľské armády si na celú noc „dali pauzu“, čo umožnilo federálom vybudovať obranné postavenia na Cemetery hill a prisunúť posily. Na druhý deň došlo v konfederačnom velení k sporom medzi Leeom a Longstreetom – Lee chcel vyraziť do ofenzívy a napadnúť federálne sily, Longstreet bol ale proti a tvrdil, že najväčšia šanca na víťazstvo už bola premeškaná. Navrhoval vpadnúť veľkým oblúkom do boku federálnej armády, čo bol najsmrteľnejší Napoleonov manéver. Lee sa však tohto riskantného útoku vzdal a to bola jeho ďalšia taktická chyba. Keď sa 2. júla zotmelo, nepriateľské armády boli ešte stále tam, kde predošlý deň. Frontálne údery Konfederácie na línie federálov nepriniesli žiadne výsledky okrem 30 000 mŕtvych a zranených na obidvoch stranách. 3. júla na svitaní sa Lee rozhodol rázne ukončiť trojdňovú bitku a zaútočiť na samý stred federálnej armády. Predpokladal, že tam sú federálne vojská najslabšie. To bola Leeova tretia a najtragickejšia taktická chyba. Začal útok konfederovaných pod velením generála Picketta na samý stred federálnej armády. 15 000 konfederačných vojakov sa vydalo cez dlhé, rovné pole k líniám federálnej armády. Tá spustila kanonádu z diel a pušiek a prakticky všetkých 15 000 vojakov padlo. Generál Pickett, ktorého katastrofálny útok zlomil, vyhlásil: „Generál Lee, už nemám žiadnu divíziu.“ Najlepšie konfederačné oddiely prestali existovať. Lee len zamrmlal „všetko je to moja chyba“ a obrátil armádu na ústup.
Porážka Južanov bola totálna. Armáda Konfederácie prišla o 30 % svojej sily a elitné oddiely. Lee zničil ofenzívny potenciál armády. Vo Washingtone si začali uvedomovať, že Gettysburg znamenal bod obratu vo vojne. Po Gettysburgu už Leeova armáda nikdy nedokázala viesť ofenzívne akcie, upadla do defenzívy a jej funkcia sa obmedzila na obranu Richmondu.


Vicksburg – porážka Konfederácie na Mississippi. 4. júla 1863

Zároveň s porážkou pri Gettysburgu utrpela Konfederácia ďalšiu od federálneho generála Granta na rieke Mississippi, na južnom fronte. Grant spolu s vynikajúcim generálom – Shermanom systematicky dobýjali na západnom fronte konfederačné mestá a pevnosti a otvárali tak rieku Mississippi, hlboko v konfederačnom tyle. V ceste im už stálo len silne opevnené mesto – Vicksburg. Proti týmto výborným federálnym generálom na Mississippi stáli už omnoho menej kvalitní konfederační. Grant na čele 41 tisícovej armády rozdelil manévrovaním konfederačnú, chrániacu Vicksburg a 19. mája 1863 sa mesto ocitlo v obkľúčení. Vo Vicksburgu sa nachádzalo 25 000 južanských vojakov (generál Pemberton). Zostáva záhadou, prečo Davis neposlal do strategického mesta jedného zo svojich vynikajúcich generálov (Joseph E. Johnston, Early, Beauregard,...), ktorí boli schopní poraziť federálnu armádu. Osud Vicksburgu uvrhol konfederačné velenie na rohy dilemy – čo s tým? Lee navrhoval ofenzívu do Pennsylvánie, skončila však porážkou pri Gettysburgu. Zatiaľ prišli Grantovi posily.
70 000 federálov sa striedalo v palebných postaveniach nad Vicksburgom a ich delá vrhali na mesto tisícky granátov. Po dvoch mesiacoch obliehania bol Vicksburg v ruinách, mesto hladovalo, množili sa choroby. Statočný odpor obliehaného mesta vyvolal na obidvoch stranách i v Európe vlnu sympatií a ukázal neľútostnosť občianskej vojny.
V beznádejnej situácii Vicksburg 4. júla 1863, na deň nezávislosti, kapituloval. Lincoln poslal Grantovi gratuláciu – „Najlepší 4. júl od roku 1776!“ Dobytím Vicksburgu prešla rieka Mississippi do rúk Únie. Konfederácia bola roztrhnutá na dve časti a spolu s porážkou pri Gettysburgu zbavená akejkoľvek vyhliadky na víťazstvo.

Únia prechádza k ofenzíve – ťaženie ku Atlante. Máj – september 1864