Shermanov pochod k moru. September 1864 – február 1865

Vo Washingtone sa po obsadení Atlanty a neúspechu pri Richmonde diskutuje, čo ďalej. Ako čo najrýchlejšie zvíťaziť a skončiť dlhú vojnu? V Konfederácii sa prejavuje bezradná nálada: Chaos, neporiadok, hlad, dezercie, strata záujmu o vojnu a naliehavé želania ukončiť ju.
Davis sa pokúsi poslednýkrát o úspech - Hoodova zmrzačená armáda
(30 000 vojakov), rozvrátená stratou Atlanty, má zaútočiť na Shermanove komunikácie, odrezať ho od posíl a potravín, aby sa stiahol z Atlanty na sever. Davis v prejave v konfederačnom Kongrese povie: „Ja hovorím vždy o dvoch národoch, pán Lincoln o národe spoločnom. Ak si niekto myslí, že by som sa mohol stať nástrojom znovuvytvárania Únie, hlboko sa mýli.“ Pokúsi sa ešte navrhnúť Lincolnovej administratíve tajné rokovania o ukončení vojny, ale tá žiada bezpodmienečnú kapituláciu.
Sherman vycíti Hoodovu stratégiu a po porade s Grantom sa rozhodne neprenasledovať Hooda, ale vydať sa s armádou na pustošivý pochod Juhom, ničiac pritom plantáže, domy, majetok, zásoby („Pokiaľ dokážeme vyľudniť Georgiu, zničiť všetky domy a plantáže, nemusíme ju obsadzovať. Prenasledovať Hoodovu armádu je presne to, čo chce konfederačný prezident – lákať nás ako návnadu ďalej a ďalej od Georgie, naháňať bludičku.“).
Sherman začal svoj pustošivý pochod Georgiou vysťahovaním Atlanty - nariadil všetkému civilnému obyvateľstvu odísť z mesta, asi 30 000 ľudí a jej vypálením. Potom sa jeho 60 tisícová armáda, ktorej už nestála v ceste konfederačná (Hood v márnej nádeji, že ho bude Sherman prenasledovať, bojoval v Tennessee), rozliala po Georgii. Systematicky vypaľovala plantáže, domy, mestá, ničila úrodu, páchala zverstvá a rabovala. Ukrutné zvesti o Shermanovej armáde sa dostali do Richmondu a konfederačná vláda len bezmocne a ohromene pozerala na surovosti federálov. Sherman po vojne odôvodňoval zverstvá takto: „Pokiaľ chceli Južania mier, mali prestať bojovať. Ani po sérii porážok sa nevzdali. Bolo treba zlomiť ich vôľu bojovať.“
Verejnosť na Juhu bola touto agresiou otrasená a prestala veriť konfederačnej vláde, pretože nedokázala ochrániť jej majetok. Za Shermanovou armádou zostávala vyľudnená, zničená krajina, tisíce ľudí bez strechy nad hlavou, živoriacich bez potravín v ruinách svojich domov.
Vojna nabrala hrozivé rozmery genocídy.
17. decembra 1864 dorazila federálna armáda k moru do Savannah a
17. februára 1865 dobyla Columbiu, hlavného mesto Južnej Karolíny, na ktorom si vybila zlosť (Južná Karolína prvá vystúpila z Únie). Z mesta zostali len trosky a spálené ruiny. Shermanov pochod Juhom zrazil Konfederáciu na kolená.

Dobytie Richmondu a kapitulácia Konfederácie. 9. apríla 1865

Jediný odpor už kládla iba Leeova Armáda severnej Virgínie v hlavnom meste Richmonde. Napriek dezerciám, takmer žiadnemu jedlu a munícii však naďalej bojovala v richmondských obranných líniách. Generál Grant s päťnásobnou presilou na začiatku apríla 1865 zaútočil na Leea, podarilo sa mu prelomiť jeho obranné línie a 3. apríla 1865 dobyť Richmond. Vláda Konfederácie opustila Richmond a rozkázala ustupujúcej armáde mesto zapáliť. Zničenými ulicami mesta sa bol sa bol 4. apríla prejsť Abraham Lincoln.
Leeova armáda sa síce dala na ústup, ale bez koní a povozov už nemohla ďaleko zájsť.
9. apríla 1865 ju obkľúčila Grantova armáda, pričom Sheridanova jazda jej znemožnila ustúpiť. Lee poslal list Grantovi so žiadosťou o stretnutie a otázkou – „Aké sú podmienky kapitulácie?“ Na stretnutí Granta a Leea v Appomattox Court House, 9. apríla 1865, podpísal generál Lee bezpodmienečnú kapituláciu konfederačnej armády.
Na to zložili zbrane aj posledné zbytky južanských vojsk v Severnej Karolíne
(18. apríla 1865).

Zavraždenie Lincolna. 14. apríla 1865

Porážka a hrôzy vojny vážne otriasli verejnosťou Juhu. Obrovská nenávisť, ktorú vyvolali zverstvá Shermanovej armády (južanské noviny písali ešte dlho po vojne – „Ako mohli Lincoln a Sherman dovoliť páchať také krutosti na vlastnom národe…?“), sa vryla do pamäti Južanov a prakticky dodnes nie je preklenutá priepasť, ktorá ňou vznikla. Je namieste poznámka, že prezident Davis a generál Lee pri dvoch južanských ťaženiach na Sever, 1862 a 1863, zakázali vojakom pod prísnymi trestami akékoľvek rabovanie
a ničenie. Asi aj preto dodnes neoslavujú v južných štátoch Lincolnove narodeniny, naopak, oslavujú Jefferson Davis Birthday.
14. apríla 1865 usporiadalo federálne ministerstvo vojny veľkú oslavu víťazstva vo Fordovom divadle vo Washingtone. Pomätený herec, John Wilkes Booth, z ktovieakých príčin, napadol v divadle Lincolna a s výkrikom „Smrť tyranom!“ ho zastrelil. Bootha nasledujúce dni zastrelili na úteku.

Rekonštrukcia 1865-1877

Na zatrpknutom, zdevastovanom Juhu, ktorý najprv Úniou pohŕdal a teraz ju už nenávidel, sa začala Rekonštrukcia. Po Lincolnovom zavraždení nastúpil do úradu prezidenta Andrew Johnson (1865-1869), dovtedajší viceprezident. Nestabilný a nerozhodný Johnson, zvolil voči Juhu tvrdšiu politiku. Bol zatknutý exprezident Konfederácie, Davis, a súdený za vlastizradu (napokon bol prepustený na kauciu a omilostený – nebolo jasné, či sa dopustil vlastizrady), ako aj množstvo vysokých politikov a vojakov Konfederácie. Boli presadené tvrdé požiadavky republikánov voči porazeným štátom. Južné štáty, ktoré vystúpili z Únie, boli rozdelené na vojenské oblasti pod kontrolou armády, nanútili im guvernérov, dosadených z Washingtonu, čím porušovali vlastnú ústavu, a do Únie mohli byť prijaté až po schválení 13.-teho a 14.-teho dodatku k Ústave, uzákoňujúceho oslobodenie otrokov. Bol vytvorený Spoločný výbor pre obnovu, z ktorého boli vylúčení Južania a Úrad pre oslobodených (černochov). Časť plantáží bola konfiškovaná a rozdeľovaná. Väčšinou, kvôli korupcii, bielym statkárom, ktorí sa na Juh prisťahovali po vojne a prehlásili sa „republikánmi“ a odporcami odtrhnutia. Černosi dostali ihneď právo voliť, čo obratom aj spravili, a poslali do Kongresu bojovne naladenú republikánsku väčšinu (1866).
Keďže oslobodenie černochov a nové celonárodné voľby vyústili na Juhu do sociálnej revolúcie, nepokojov a dramatickej nezamestnanosti , bolo nutné radikálne prestavať systém ekonomiky na Juhu. Republikánske vlády pozostávali z osôb, najčastejšie veteránov federálnej armády, ktorí chudobní prichádzali na Juh s cieľom obohatiť sa na federálnych províziách a dodávkach. Nekvalifikovaní a neschopní vojaci získavali vysokopostavené miesta v štátnej správe. Kvitla korupcia a terorizovanie bývalých stúpencov Konfederácie (dostali zákaz voliť, pri sobášoch museli odprisahať vernosť Únii a Republikánskej strane, platiť výnimočné dane, podliehali stanným súdom…a pod.). Štátne úvery boli prideľované súkromným osobám, federálne pôžičky na zníženie nezamestnanosti „mizli“, rozostavané železničné trate končili kdesi v poli. Títo „privandrovalci“ („Carpetbaggers“ a „Scalawags“) rozprávkovo zbohatli a následne sa kamsi vyparili. Dosadený republikánsky guvernér Louisiany na to vyhlásil: „Čo už, tu na Juhu sú všetci bez morálky…“
Všeobecné znechutenie z korupcie a stagnácie, dokonca i medzi černochmi, vyústilo v rokoch 1870-1877 v pád republikánskych vlád na Juhu a nástup konzervatívnych, väčšinou zložených z predvojnových štátnych zamestnancov.
Boli zavedené pracovné zmluvy pre černochov, rovnosť pred zákonom, právo vlastniť majetok, vykonávať odborné profesie, navštevovať školy.
Život na Juhu sa zmenil. Časy latifundíí a plantážnického života bohatej aristokracie boli preč. Začala sa rozvíjať textilná malovýroba, tabakový priemysel, rástla priemyselná výroba (továrne), drevospracujúci priemysel. Bavlníkové latifundiá buď zanikli, alebo sa rozpadli na menšie celky.