NAPOLEON KONZULOM (1799-1804)
25. decembra 1799 vydávajú konzuli novú ústavu (Ústava roku VIII.): Výkonnú moc majú v rukách traja konzuli, Napoleon sa stáva prvým konzulom, zákonodarná moc je rozdelená do 3. zborov: Medzi Tribunál, Legislatívny zbor a Senát, ktoré sú takmer bezmocné. Nastáva centralizácia, obmedzenie slobody tlače. Republika zostáva zachovaná, majetky po bývalých šľachticov sú v rukách statkárov a buržoázie. Silnú vládu si želali hlavne obchodníci, roľníci, farmári.
Napoleon zvíťazí nad Rakúšanmi (slávna bitka pri Marengu v r. 1800) a v r. 1801 s nimi uzavrie mier. V r. 1802 nasleduje mier s Anglickom. S pápežom uzavrie KONKORDÁT (1801) a v apríli 1802 obnoví katolícke náboženstvo. V r. 1801 sa prehlási doživotným konzulom, sústreďuje vo svojich rukách absolutistickú moc.
Nastáva konjunktúra hospodárstva, po 10 rokoch prvé zlepšenie.

CISÁRSTVO (1804-1814-1815)
Na jar 1804 sa Paríž dozvie o novom rojalistickom sprisahaní. Napoleon nechá uniesť a popraviť vojvodu d´Enghien, emigranta, aby dokázal ľuďom, že si neželá návrat kráľa.
Nato senát vymenuje 18. mája 1804 Napoleona za cisára ( korunovaný 2. decembra 1804).
Napoleon vydáva v r. 1804 Občiansky zákonník (Code civil), v ktorom zhrnie buržoázne zákony: Zrušil ešte niektoré privilégiá šľachty, zaviedol prísny policajný režim, posilnil ústrednú vládu, dal základ pre rozmach agrárnej buržoázie, znížil nezamestnanosť zadávaním štátnych objednávok.
Utvorí sa tretia protifrancúzska koalícia: Anglicko, Rusko, Švédsko, Rakúsko, Neapolsko. Už nedeklaruje návrat kráľa (toho už majú - Napoleona), iba vrátenie Francúzska do hraníc z r. 1792. Napoleon plánuje inváziu do Anglicka, ale spojené francúzsko - španielske loďstvo porazí anglický admirál Nelson 21. októbra 1805 v námornej bitke pri Trafalgare. Trafalgar silne zasiahne Napoleona a ten, celý zúrivý, kričí: „Francúzsko, pozri sa, akú máš armádu a aké máš loďstvo!“ Napoleonova nádej na dobytie Anglicka je nenávratne preč. Na pevnine však víťazí - v bitke pri Ulme donúti 100 000 Rakúšanov vzdať sa a 2. decembra 1805 sa odohrá pri Slavkove bitka troch cisárov (francúzsky, rakúsky, ruský), kde nad spojenými armádami Rusov a Rakúšanov zvíťazí. V Prešporku (Bratislave) uzavrie tzv. bratislavský mier. Po víťazstve pri Slavkove ovládne Napoleon Nemecko a vytvorí z neho Rýnsky zväz (16 kniežatstiev) a stane sa jeho protektorom. Do Holandska a Neapolu dosadí svojich bratov jako kráľov. Porazí na hlavu Prusko v bitkách pri Jene a Auerstädte v októbri 1806 a v Berlíne vyhlasuje kontinentálny systém - blokádu Anglicka. Výrobky z Anglicka je odteraz zakázané dovážať a vyvážať tam tovar. Hlavnou Napoleonovou starosťou je však mier s Ruskom. Vo februári 1807 sa odohrá krvavá bitka pri Jílovom medzi Francúzmi a Rusmi a po nej nasleduje uzavretie mieru v Tylži. Rusko sľúbilo pripojiť sa ku Kontinentálnemu systému, Prusko prestalo prakticky existovať a vytvorilo sa veľkovojvodstvo Varšavské (pod ruskou vládou).
V r. 1808 Napoleon dosadí na španielsky trón svojho brata Jozefa (príčinou bolo nedodržiavanie kontinentálneho systému Španielskom a Portugalskom a rozpory v španielskom nástupnictve na trón), ale vzoprie sa proti nemu španielsky ľud a začína sa guerilla – partyzánska vojna proti Francúzom. Angličania (vojvoda Wellington) sa vylodia v auguste 1808 v Portugalsku a donútia pri Cintre generála Junota ku kapitulácii. Španielsko je pre Napoleona stratené. V r. 1809 vyhlási Napoleonovi vojnu opäť Rakúsko, porazí ho v bitkách pri Asperne a Esslingene, avšak Napoleon dokáže zvíťaziť vo veľkej bitke pri Wagrame 6. júla 1809 (opäť obsadí Viedeň). Rakúsky cisár František II. uzavrie s Napoleonom mier a Napoleon si vezme za ženu rakúsku princeznú Máriu-Louisu. Tá je však vo Francúzsku nepopulárna a hovoria jej “Rakúšanka” a prirovnávajú ju k jej tete Márii-Antoinette.
Po Wagrame má Francúzsko 130 departementov ( 83 v časoch revolúcie), avšak začína kvôli kontinentálnemu systému stagnovať hospodárstvo. V r. 1810 Napoleon začlení do ríše aj Holandsko (nedodržanie kontinentálneho systému). V tom istom roku otvorí Rusko prístavy Angličanom (plávajúcimi pod americkými vlajkami) a uvalí na francúzsky tovar vysoké clá.
Napoleon zostaví 600 000 armádu na vpád do Ruska. Polovicu tvoria Francúzi, zvyšok sú Nemci, Rakúšania, Prusi, Poliaci, Taliani a Španieli. Veľká armáda je nemotorná, viazne komunikácia aj zásobovanie. Kutuzov, veliteľ ruských vojsk, sa sťahuje do vnútrozemia a 7. septembra 1812 sa odohrá bitka pri Borodine, ktorá dopadne bez víťaza. Napoleon obsadí Moskvu, čo v Európe vyvolá úžas, ale v skutočnosti je to pyrrhovo víťazstvo. Cár ani Kutuzov mu mier neprídu ponúknuť a po mesiaci padne rozhodnutie, že Francúzi sa vrátia, pretože nie sú zásoby. Cesta späť je pre veľkú armádu utrpením. Strašná zima, ruskí partizáni, nedostatok oblečenia a zásob premenia Napoleonovu armádu v žalostné trosky. Bitky pri Malojaroslavke (október 1812) , Krasnom a Berezine Francúzi prehrávajú. V decembri 1812 uzavrú Prusi s Rusmi mier a postavia sa proti Francúzom. Napoleon opúšťa armádu a vracia sa do Paríža, pretože jeho ministri Talleyrand a Fouché pripravovali sprisahanie. Proti oslabenému cisárovi sa postaví celá Európa.
V Prahe sa začnú jednania o mieri, avšak Napoleon neprijme požiadavku na vrátenie Francúzska do hraníc z r. 1792.
16.-19. októbra 1813 sa odohrala “bitka národov” pri Lipsku, kde bol Napoleon dvojnásobnou presilou porazený. Rakúsko sa pridalo k protifrancúzskej koalícii a
30. marca 1814 dobyli Rakúšania a Prusi Paríž. Vláda (Talleyrand) uzavrela mier. Napoleon bol vypovedaný na ostrov Elba, vo Francúzsku bola obnovená monarchia a na trón prišiel z exilu Ľudovít XVIII. Francúzi však chceli naspäť Napoleona, boli pobúrení obnovením šľachtických výsad a aristokracie. Talleyrand, ktorého kráľ Ľudovít XVIII. ponechal vo funkcii ministra zahraničných vecí ( a ktorý mu so smiechom pri prísahe povedal “Veličenstvo, to už je šestnásta…”), hovorí: “Jar nám s lastovičkami a fialkami prinesie Bonaparta.”
1. marca 1815 sa Napoleon vylodil s malou skupinkou vojakov vo Francúzsku a rýchlo napredoval k Parížu. Kráľovská armáda, vyslaná aby ho zatkla, sa pridala na jeho stranu a kráľ znovu ušiel za hranice. 100 denné cisárstvo: 20. marca – 15. júla 1815: Európa sa opäť postavila proti nemu. Všetky európske krajiny vyhlásili Napoleona za nepriateľa ľudstva a zaviazali sa nikdy s ním neuzavrieť mier. Napoleon sa s armádou vydal novej protifrancúzskej koalícii vústrety a v Belgicku pri Waterloo sa 18. júna 1815 odohrala posledná bitka medzi Francúzmi a spojenými vojskami Prusov a Angličanov (Angličanom velil vojvoda Wellington, Prusom maršál Blücher). Napoleon bol porazený a ustupoval. Snažil sa zostaviť novú armádu, ale ľud aj vláda už boli unavení z neustálych bojov a neprejavovali ochotu ďalej viesť vojnu. 22. júna Napoleon abdikoval a kráľ Ľudovít XVIII. vstúpil na čele pruskej, ruskej a anglickej armády 8. júla 1815 do Paríža. Napoleon sa vzdal Angličanom a tí ho odviezli do vyhnanstva na ostrov Svätej Heleny, kde v r. 1821 zomrel (pravdepodobne ho Angličania otrávili).