Dvadsiate storočie nevídane rozšírilo horizonty, v ktorých ľudstvo uvažuje o svojej existencii. K modernému pohľadu na našu realitu výrazne prispel Albert Einstein. Jeho hlavné výsledky dodnes vo fyzike dominujú a každý nový test ich čoraz presnejšie potvrdzuje. Narodil sa 14. marca 1879 v nemeckom Ulme.
Bol prvorodeným dieťaťom v Nemecku asimilovanej židovskej rodiny a spočiatku bolo nezvyčajné len to, že začal neskôr rozprávať. Mal domácich učiteľov aj judaizmu a hry na husle. Odmalička si všímal prírodné javy. Základnú školu a časť gymnázia (katolícke) absolvoval v Mníchove. Keď rodina roku 1894 odišla do talianskeho Milána, Albert zostal, aby školu dokončil. No utiekol za nimi. Po roku zmaturoval vo švajčiarskom Aarau. Potom ho už prijali študovať fyziku na prestížnu techniku v Zürichu. Vzdal sa nemeckého občianstva. Diplom dostal roku 1900 a o rok aj švajčiarske občianstvo. Na technike nevychádzal s profesormi a akademické zamestnanie nemohol očakávať. Od roku 1902 pracoval na patentovom úrade v Berne, kde mal čas venovať sa fyzike. V "zázračnom" roku 1905 mu vyšli tri kľúčové články, ktoré založili jeho vedecký kredit: o fotoelektrickom jave (kvantová teória), o Brownovom pohybe častíc (atómová teória) a o časopriestorových vzťahoch a väzbe hmoty a energie (špeciálna teória relativity). Bolo by vtedy otázkou krátkeho času a tieto objavy by uskutočnil niekto iný.

Stále miesto docenta získal až roku 1909 na zürišskej univerzite. Rozvíjal tam svoje myšlienky o kvantovej teórii, ale najmä o podstate gravitácie. Roku 1911 presídlil na nemeckú univerzitu do Prahy, kde sa stal riadnym profesorom. Roku 1916 uverejnil všeobecnú teóriu relativity, svoje najväčšie dielo, v ktorom ukázal, že gravitácia vyplýva z deformácie priestoru prítomnosťou hmotných telies. Na to by možno ešte veľmi dlho nikto iný neprišiel. Vtedy sa stal aj predsedom Nemeckej fyzikálnej spoločnosti a v roku 1917 riaditeľom Ústava cisára Viliama (predchodca Ústavov Maxa Plancka, obdoby našej SAV).
Roku 1919 astronómovia pri pozorovaní zatmenia Slnka potvrdili predpovede všeobecnej teórie relativity o ohybe svetla v gravitačnom poli. Po 1. svetovej vojne sa rýchlo stal celosvetovou celebritou. Odťažitosť Einsteinových teórií od každodenného života, jeho výzor aj neortodoxné správanie pre verejnosť predstavoval archetyp vedeckého teoretika. Roku 1920 sa však v Nemecku začali antisemitské útoky na jeho osobu i dielo. Od roku 1922 pracoval na jednotnej teórii poľa a do konca života sa (neúspešne) usiloval skombinovať gravitáciu s elektromagnetizmom. Ďalej pracoval v oblasti kvantovej teórie.
Po nástupe Hitlera definitívne presídlil do Spojených štátov na Institute for Advanced Study v Princetone. Dosiahol ešte viaceré dôležité výsledky, zväčša so svojimi žiakmi. Roku 1939 podpísal list prezidentovi Rooseveltovi, upozorňujúci na hrozbu, že by Nemci mohli vyvinúť ničivú atómovú bombu, čím prispel k rozbehnutiu jej vývoja v USA. Od roku 1946 sa angažoval v mierovom hnutí, najmä v obave zo zneužitia atómových zbraní. V roku 1952 odmietol stať sa prezidentom Izraela. Nebol veriaci v náboženskom význame tohto slova, svoju judaistickú identitu si však dobre uvedomoval a neodťahoval sa od nej. Celý život podporoval sionistické úsilie. Zomrel v Princetone 18. apríla 1955.

Bol dvakrát ženatý. Najprv s kolegyňou zo štúdií Srbkou Maričovou, s ktorou mali tri deti. Po rozvode roku 1919 žil so sesternicou Elsou Loewenthalovou až do jej smrti roku 1936.
Einstein bol ako fyzik súčasne revolucionár i konzervatívec. To prvé mu pomohlo dosiahnuť obrovské úspechy. Do smrti však neakceptoval kvantový základ sveta a s tým súvisiacu neurčitosť. Neuveril vlastným rovniciam, z ktorých vyplývalo rozpínanie vesmíru. Aj "márna" druhá polovica jeho vedeckého života však stále ponúka veľa podnetov. V úsilí zjednotiť základné prírodné sily predbehol svoju dobu.