O hodinu skôr, ako to plánoval protokol, dnes pustili prvých východonemeckých dôchodcov do západného Berlína, aby si prvýkrát po tri a pol roku mohli vychutnať tamojší život. Tak znela reportáž rádia RIAS Berlín, ktoré malo v tých časoch povesť objektívneho média. Reportáž bola z novembra 1964, ale nevznikla by, keby jej nepredchádzala významná dohoda medzi východným a západným Nemeckom. Obe znepriatelené strany sa 9. septembra 1964 dohodli, že prvýkrát od postavenia Berlínskeho múra dovolia východonemeckým dôchodcom, aby navštívili príbuzných na západe. Železná opona medzi východnou a západnou časťou sveta sa začala v Berlíne spúšťať už rok po druhej svetovej vojne. Najprv potrebovali ľudia, ktorí chceli navštíviť západné okupačné zóny Berlína, vnútorný pas. Ten v sovietskej zóne a neskôr v Nemeckej demokratickej republike (NDR) vydávali v obmedzenom množstve. Okrem služobných ciest dostalo do roku 1953 povolenie navštíviť rodinu len niekoľko šťastlivcov. Cestovať sa vtedy ešte dalo do západného Berlína a mnohí východní Nemci to využili. Štatistiky z tých čias hovoria, že len v rokoch 1954 až 1957 navštívilo západnú časť mesta dva a pol milióna ľudí. A mnohí z nich zostali.

Nemeckí komunisti preto začali sťahovať slučku. A to najmä okolo mladých ľudí. Študenti a mládežníci z komunistického zväzu museli od leta 1957 na západ zabudnúť. Štát im zakázal cestovať ako prvým. Bál sa, že sa už nikdy nevrátia. Nasledujúce mesiace začal cestovanie komplikovať všetkým. Po zmene pasového zákona a prijatí ďalších administratívnych opatrení sa návšteva západného Berlína stala výnimočnou udalosťou. Čím viac komunisti zakazovali, tých viac vystrašených ľudí odchádzalo.

Začiatkom roku 1961 už opúšťala "prvý socialistický štát na nemeckej pôde" tisícka ľudí denne. V auguste toho istého roku preto definitívne rozdelil mesto, štát a svet Berlínsky múr. A zrazu tri a pol roka po nedobrovoľnom väzení sa začal múr otvárať. Dohoda znela nasledovne: ženy nad 60 a muži nad 65 rokov môžu vycestovať na západ a stretnúť sa s príbuznými. Výber starých ľudí nebol náhodný. Komunisti rátali s tým, že tieto vekové kategórie sa už na útek neodhodlajú a vrátia sa späť. Ponuku využili masy. Hneď v prvom roku navštívili západný Berlín dva milióny starších mužov a žien. So sebou si brali východonemecký tovar a naspäť prinášali vzácne veci zo západu. Komunisti si to vyrátali dobre. Emigroval možno jeden z tisícky.

To, čo už pod kontrolou socialistický štát nemal, bolo, čo si dôchodcovia doniesli v hlavách. V tej dobe sa nechtiac stali jediným osobným kontaktom v meste rozdelenom múrom. A tak okrem západného tovaru v taškách si často v hlavách priniesli celkom iný názor na večný socializmus. September 1964 sa stal pre starších Berlínčanov darom z neba. Niektorí dokonca tvrdia, že vtedajšieho šéfa NDR Waltera Ulbrichta obmäkčil významný cirkevný hodnostár. Pravdepodobnejšia je však druhá verzia - nemeckí komunisti sa zo svojej veľkorysosti snažili vytĺcť politický kapitál. V čase, keď vyšli svojim dôchodcom v ústrety, rodila sa v Berlíne dohoda o cestovných priepustkách pre ľudí, ktorí neboli v dôchodkovom veku. Komunisti chceli uznanie sveta, západné Nemecko zjednodušiť život svojim ľuďom.

Viedli sa ťažké slovné súboje o to, aby si obidve strany zachovali tvár. Príznačné boli hádky o hlavičku jedného z formulárov: komunisti žiadali v záhlaví vetu Berlín - hlavné mesto Nemeckej demokratickej republiky. Západní Nemci museli byť veľmi opatrní. Vtedajší kancelár Ludwig Erhard ubezpečoval, že nezájde príliš ďaleko: "Nikto si nesmie - hlavne vonku vo svete - myslieť, že sme sa touto dohodou uspokojili s múrom, že sme pripravení s ním žiť."

Povolenie pre dôchodcov sa stalo prvou dierou, ktorá začala pevný múr rozkladať. Od roku 1972 už mohli do západného Berlína odísť starší Nemci niekoľkokrát za rok a stráviť tam dohromady mesiac. Od roku 1984 dostali dva mesiace slobody. V tom čase začali úrady povoľovať cesty aj mladším ročníkom. Na žiadosti musel byť jeden z uvedených dôvodov: narodenie, krst, sväté prijímanie, cirkevný a úradný sobáš, narodeniny, ťažké ochorenia a smrť. Navštíviť nemohli hocikoho. Len - starých rodičov, rodičov, deti, vlastných i nevlastných súrodencov. Pomaly, ale iste sa blížil rok 1989.