Kedysi bola cesta 9289 kilometrov dlhou Transsibírskou magistrálou rýchlostným zážitkom. Veď z Vladivostoku na Ďalekom východe bol človek v Moskve „iba“ za necelých sedem dní (bez meškaní 153 hodín a 50 minút). Dnes je magistrála lahôdkou pre cestovateľských fajnšmekrov. Počas cesty cez osem časových pásiem cestovateľ narazí na čudesné existencie všetkého druhu, môže sa pokochať krásami Uralu alebo jazerom Bajkal, zasnívať pri pohľade do vôd rieky Volgy, Obu alebo Jeniseja, aby potom ako v tranze uvidel vlny Pacifiku. Prechod územím veľkej Rusi oddávna slúži ako pozvoľný prechod zo sveta Európy do tajomnej Ázie. Na Transsibírsku magistrálu vyrazila prvá lokomotíva 14. júla 1903.

Ruskí vládcovia už od polovice 19. storočia snívali o obchodnej a vojenskej trase, ktorá by zabezpečovala trvalé spojenie medzi Ďalekým východom, Sibírom s európskou časťou Ruska. V roku 1860 vzniklo prístavné mesto Vladivostok, ktoré sa počas nasledujúcich rokov rozrástlo na významný a strategický prístav. O 30 rokov neskôr predstavil cár Alexander III. plány na stavbu železnice. Stavbu dostal na starosť Alexandrov syn a posledný ruský cár Mikuláš II., ktorý svojho otca vystriedal na tróne v roku 1894.

Gigantický projekt cárovi inžinieri dokončili v predvečer rusko-japonskej vojny. Hlavná časť stavby Transsibu, ako Rusi magistrále skrátene hovoria, trvala desať rokov. Prevádzka na kľúčovej časti spájajúcej Európu s Ďalekým východom otvorili 14. júla 1903 - vtedy ešte s niekoľkými prestupmi vrátane plavieb parníkom v oblasti Bajkalu.

V roku 1929 sa začala elektrifikácia trate - dokončili ju až roku 2002 v decembri. Transsib sa teraz smerom od západu k východu rozvetvuje na niekoľko železničných trás. Jedna z nich vedie napríklad do Strednej Ázie. Cez jazero Bajkal sa z Transsibírskej magistrály oddeľuje paralelná Bajkalsko-amurská magistrála (BAM), ktorá jazero Bajkal obopína zo severu, zatiaľ čo Transsib z juhu.

Ďalšie trasy človeka privedú napríklad do Číny vrátane Pekingu alebo do Mongolska a jeho metropoly Ulánbátaru. Magistrálu napríklad minulý rok využil severokórejský vodca Kim Čong-il na svojej ceste do Moskvy, lebo sa bojí lietania.

Milovníci tohto svetového unikátu usilovne zbierajú rekordy a zaujímavosti, ktoré sú s magistrálou spojené. Tak napríklad v dedine Sljuďanka na trase sa vraj nachádza jediná mramorová stanica na svete.

Veľká časť trate bola zasa vraj postavená bez použitia ťažkej techniky. Pri Bajkale vedie trať vo výške viac ako tisíc metrov nad morom, v Amurskom zálive v Japonskom mori, naopak, vedú koľajnice len štyri metre nad morom.

Transsib pozná aj smutné historky. Nikto sa už nedozvie, koľko robotníkov umrelo počas otrockej práce na stavbe koľají. V júni 1989 na úseku medzi Samarou a Ufou vybuchol skvapalnený plyn unikajúci z poškodeného diaľkového potrubia a zasiahol dva prechádzajúce osobné vlaky, v ktorých zahynulo takmer 600 ľudí vrátane 181 detí.

Po magistrále doteraz každý deň vychádza z Moskvy na východ mnoho vlakov rôznej rýchlosti, komfortu a cenovej úrovne - cesta z Moskvy do Vladivostoku Transsibírskym expressom stojí v druhej triede v prepočte asi 7500 korún.

Lokomotívy aj okolitá krajina za sto rokov zmenili vzhľad. Ale vo vozňoch rovnako ako pred sto rokmi posedávajú obchodníci, študenti, dobrodruhovia a špekulanti zakliati na týždeň v nepretržitom pohybe a z dlhej chvíle si rozprávajú dookola stále tie isté príbehy.