Začiatkom 6.storočia podnikali Slovania a Turkotatárski Bulhari koristnícke výpravy na Balkánsky polostrov. Tieto výpravy však nemajú nič spoločné s našou vžitou predstavou o mierumilovnosti, poddajnosti a holubičej povahe Slovanov.

Roku 549 alebo 550 sa uskutočnila jedna z najničivejších výprav Slovanov za vlády cisára Justiniána. Údajne len 3000 slovanských jazdcov prebrodilo Dunaj a smerovali do ilýrskych a tráckych provincii. Viacerí byzantský vojvodcovia sa ich neúspešne snažili zastaviť. Pri pevnosti Tzurulun medzi Hadrianopolisom a Konštantínopolisom rozprášili silnú jazdeckú jednotku. Jej velitela zajali a umučili obzvlášť surovým spôsobom - z kože na jeho chrbte najprv narezali remene, potom ho hodili do ohňa a zaživa upálili. Po tomto hroznom čine sa Slovanom vraj už nikto nestaval do cesty, a tak nerušene vyplienili rozsiahle územie.

Slovania sa vtedy dostali až k Egejskému moru. Z prístavu Toperos, najvýznamnejšieho mesta v okolí lsťou vylákali ozbrojenú posádku, ktorú pozabíjali a obyvatelia tak museli brániť hradby sami. Mesto však podľahlo a útočníci v ňom spôsobili veľky masaker. Údajne pozabíjali až 15 000 mužov, získali bohatú korisť a ženy s deťmi odvliekli do otroctva. Vyčínamie Slovanov pokračovalo aj cestou späť. Koho chytili, toho pripravili o život, a to mimoriadne kruto.

Obete napichávali na zahrotené koly zahrotené do zeme, iným zajatcom priviazali komčatiny o štyri koly a bili ich palicami do hlavy. Tých, ktorých už z rôznych dôvodov nestihli dostať za Dunaj, nahnali spolu s dobytkom do okolitých domov a zaživa upálili. Nešetrili nikoho, nebrali ohľad na pohlavie ani na vek. Celé oblasti vraj boli pokryté nespočetnými mŕtvolami. Dopúštali sa násilností, ktoré svojou krutosťou prekonávali všetko, čo bolo kedysi zaznamenamé o vpádoch Hunov.