Plebejci (z lat. plebs = ľud)

Príslušníci druhej významnej sociálnej vrstvy v starovekom Ríme. Historici sa dodnes nezjednotili na výklade ich pôvodu. Pravdepodobne to boli potomkovia rodín, ktoré sa prisťahovali do Ríma z okolitých území. Na rozdiel od patricijov nemali plné občianske práva – nemohli zastávať vysoké štátne úrady, mali obmedzené ekonomické práva (nadobúdanie pôdy), nesmeli uzatvárať s patricijmi plnoprávne manželstvá.
Po vzniku republiky v roku 509 začali plebejci dlhotrvajúci boj za zrovnoprávnenie s patricijmi. Roku 494 si vynútili pomocou secesií (odchodov z Ríma v dobe vojenského nebezpečenstva) zriadenie úradu tribúnov ľudu (tribuni plebis), v rokoch 451 – 449 p. n. l. zapísanie zvykového práva (zákony 12 tabúľ) a o roku 367 p. n. l. mohli zastávať úrad konzulov a postupne aj ďalšie úrady. Vyvrcholením boja plebejcov za zrovnoprávnenie s patricijmi bol zákon z roku 287 p. n. l. o tom, že rozhodnutia plebejských snemov (plebiscitum) sa stali záväzné pre všetkých občanov. Plebejci dosiahli aj ekonomické práva, predovšetkým právo na okupáciu štátnej pôdy. Všetky tieto zmeny spôsobili, že špičky patricijských a plebejských rodín vytvorili novú dedičnú aristokraciu – nobilitu.