Oďalšom osude monarchie sa skepticky vyjadrovali aj takí predstavitelia štátu, ako bolministerský predseda I. Tisza a minister zahraničných vecí do r. 1918 O. Czernin. Akdnešná maďarská historiografia a publicistika pokladá dezintegráciu monarchie za"omyl veľmocí", potom by mala uviesť aj mieru viny uhorskej vlády za tentoproces. Tým, že maďarská vládna politika sa usilovala realizovať fikciu"jednonárodného maďarského štátu" a koncepciu hungarocentrizmu, dostala sado rozporu so záujmami ostatných národov a národností v Uhorsku, ktoré v tejtopolitike oprávnene videli pokus o likvidáciu svojej národnej identity a národnéhobytia. Ich odpor proti maďarizácii bol vlastne zápasom za prežitie. Tým sa vládnapolitika v Uhorsku ocitla v bezvýchodiskovej situácii, ktorú ešte umocnilo vypuknutievojny a národnooslobodzovacie hnutie utláčaných národov.
Od začiatku 20. storočia aj západné veľmoci prehodnocovalisvoj postoj k Rakúsko-Uhorsku, najmä jeho mocenskú podriadenosť voči Nemecku. NavyšeUhorsko s narastajúcimi vnútropolitickými problémami a národnostnou politikoupostupne stratilo renomé liberálneho štátu. Neobstojí ani tvrdenie, žeprotimaďarský postoj Francúzska a Veľkej Británie bol odrazom povrchných atendenčných informácií získaných z opozičných kruhov. Naopak, boli to serióznepolitické analýzy, ktoré signalizovali, že monarchia sa ocitá v kríze a nebudeschopná vyvážiť a paralyzovať mocenský tlak Nemecka (o tom svedčia práce apublicistické state R. W. Seton-Watsona, B. Björnsona, E. Denisa, H. W. Steeda ainých). Preto akékoľvek úvahy o tom, že Rakúsko-Uhorsko mohlo plniť úlohuoslabovania nemeckých mocenských ašpirácií v Európe a jeho prenikania na východ,boli nereálne. Keď sa v priebehu vojnových udalostí potvrdil tento predpoklad,dohodové veľmoci nemali záujem na záchrane Rakúsko-Uhorska. A práve tento faktorvyužili utláčané národy a národnosti na rozvinutie národnooslobodzovacieho hnutia anastolenie sebaurčovacieho práva. Mali nielen právo, ale aj povinnosť využiťhistorickú príležitosť na presadenie svojich národných požiadaviek. Museli takpostupovať, ak cítili zodpovednosť za zachovanie národa, a to aj vzhľadom na to, ženemaďarské etniká v Uhorsku od konca 19. storočia nevzrastali, ale naopak, klesali.(Podľa oficiálnych uhorských štatistík početnosť slovenského etnika klesala nielenrelatívne, ale aj v absolútnych číslach.