Merlin

Merlinov odkaz

Britské kráľovstvo nemalo lepšieho, slávnejšieho panovníka nad kráľa Artuša. Vládol spravodlivo a prísne, bol postrachom nepriateľov v krajine i za hranicami. Mnohé mestá zbohatli za jeho panovania, vyrástli v nich krásne zámky a chrámy, na mnohých vrchoch sa vypínali mocné hrady, chrániace krajinu, na jeho štedrom dvore sa učili stovky smelých mládencov.

Artušova sláva sa chytro šírila do všetkých krajín. V nejednom mocnom kráľovstve, či na ďalekom severe, či na juhu, na východe i na západe, nemali kráľovskí, kniežací a rytierski synovia inej túžby, ako dostať sa na dvor kráľa Artuša a tam si vyslúžiť rytierske ostrohy i meč, aby chránili slabých proti mocným a chudobných proti boháčom. A najkrajšie, najušľachtilejšie ženy a devy obklopovali kráľovnú Gueneveru.

Aj kupci z celého sveta prichádzali na Artušov dvor a prinášali, čo v ktorej krajine bolo najkrajšie - vzácny hodváb, utešené skvosty, hebké kožušiny. Aj vzácne kone, brnenia, ostré meče a kopije s kovanými hrotmi na Artušovom dvore ochotne kupovali. Speváci s harfami, vykladanými zlatom, striebrom a perleťou našli na Artušových hradoch vždy pozorných a štedrých poslucháčov i žiakov, nuž prichodili z miest i hradov, z blízkych krajín i zo zámoria, hriali sa pri kozuboch a nejeden dlhý zimný večer skrátili urodzeným pánom a paniam. Neraz Artušových rytierov pred bojom povzbudili piesňami o dávnych hrdinoch, o smelých junákoch, čo zabili drakov a vyslobodili temné zaklíate krajiny i nešťastných ludí.

Od mala, od siedmich rokov, sa najšikovnejší chlapci cvičili na Artušovom dvore ako poľovať so psami i so sokolmi, jazdiť, bojovať kopijou i mečom, hrať na harfe a obliekať i správať sa vyberane. Keď kráľ Artuš pasoval mládenca za rytiera, vybral sa mládenec s darovanou vzácnou zbraňou i brnením do sveta, za bojom a dobrodružstvami, a potom neraz priniesol spevák zvesť o jeho slávnych činoch, alebo po rokoch sa rytier vrátil okriať v kruhu milých bratov.

No nie vždy svietilo jasné slnce na Artušov dvor, ani divých búrok ho osud neochránil. Nejednu vzburu, nejednu zradu mu prichodilo prísne potrestať, s nejedným žiaľom sa vyrovnať. Azda najťažšie mu bolo, keď mocný čarodejník uniesol jeho matku Igraynu a neskôr i sestru Margawse. Nikto nevedel, kde ich čarodejník väzní. Artuš i jeho verní rytieri pochodili krížom-krážom celú krajinu, chvíľu pokoja si nedožičili, dozvedali sa v mestách i na samotách, vydali sa za nejednou klamnou stopou, zvíťazili nad storakým nebezpečenstvom, ale nepodarilo sa im objaviť čarodejníkovu stopu. Vtedy Artuš s nesmiernou ľútosťou myslel na svojho múdreho radcu Merlina. Od Artušovej svadby sa viac na kráľovskom dvore neukázal.

Iba raz po dlhom čase prišiel na Artušov dvor neznámy spevák v bohato zdobenom rúchu. Jeho zlatá harfa hrala utešene, jeho hlas vnikal do sŕdc. Azda ešte nikdy nesedel lepší spevák za kráľovským stolom. Ked' mu sama kráľovná pekne zaď'akovala, na čestné miesto ho usadila a pohostila, prezradil kráľovi, že prináša odkaz od Merlina.

- Kde je môj drahý Merlin, zaved' ma k nemu, - naliehal kráľ.
- Pane, nemôžem, neviem, kde by ste ho našli. Ked' som odišiel z hradu Carohais, kde ma vzácni páni dlho hostili, kým som im všetky svoje piesne po večeroch nevyspieval, ako vravím, keď som pred mesiacom odišiel spod carohaiských pohostinných múrov, zazrel som vari po troch dňoch cesty na súmraku akúsi temnú postavu. Zrazu stál neznámy, zahalený od hlavy po päty v čiernom predo mnou, akoby zo zeme vyrástol. Od laku som div neskamenel. A tu sa neznámy ohlási prísne ako pán, keď rozkazuje svojim panošom:
- Choď rovno na dvor kráľa Artuša a prehovor pred králom. Daj pozor, spevák, a zapamätaj si moje slová, tak ako si pamätáš slová piesní.
- A čo mi odkázal neznámy? - chcel vedieť kráľ.
- Merlin pozdravuje svojho kráľa!
- A potom?
- Potom som už jeho slovám nerozumel. Znejú ako slová smutnej piesne.
-Vrav!
- Kruh sa rozpadne, zrada podryje korene mocného kráľovstva. Tí, čo sa milovali, znenávidia sa, syn zdvihne zbraň proti otcovi.
Kráľ načúval zarazene, preľaknutí páni a panie zmĺkli a nespustili zo speváka oči.
-A d'alej?
- Pán môj, viac mi ani slovka nepovedal, stratil sa mi v hmle. Kráľ Artuš si zopakoval nepochopiteľné slová: ,,Kruh sa rozpadne, zrada podryje korene mocného kráľovstva. Tí, čo sa milovali, znenávidia sa, syn zdvihne zbraň proti otcovi."
- Priatelia, druhovia moji verní, - zvolal znepokojený krár Artuš, - vysadnite zajtra na kone a choďte do šíreho sveta. Nájdite mi verného radcu Merlina a prived'te ho medzi nás. Nech zvieme, čo znamenajú jeho temné slová. Ako sa ubrániť proti nebezpečenstvu, keď ho nepoznáme, iba tušíme, že je hrozné, keď ho zvestujú také temné slová? Dávam vám štyridsať dní času. Čakám vás do štyridsiatich dní.

Na druhé ráno sa udatní rytieri na mocných, oddýchnutých koňoch vybrali na všetky strany sveta. Jedni chodili po osamelých horách a dolinách, druhí po mestách a dedinách, tretí popri mori. Vypytovali sa všetkých pocestných, pastierov, rybárov, hájnikov a horárov, vypytovali sa na hradoch i v chalupách, ale nikto o Merlinovi nevedel, nikto ho nevidel, nepočul. Deň po dni sa míňal a už sa blížil štyridsiaty. Ale nikto neprinášal radostnú správu.
Mladý rytier Gawain, Artušov synovec, vracal sa zamyslený cez horu. Bol ctižiadostivý a veľmi sa chcel ujcovi zavďačiť dobrou službou. No iba koňa zmoril, šaty zodral, ledva sedel v sedle od hladu a únavy. Chvíle pokoja si nedožičil, ale po Merlinovi ani chýru.

V hore bolo ticho, lístok sa nepohol, vtáčik sa neohlásil, Gawainov kôň pomaly, s povolenou uzdou, vykračoval po chodníku a oddychoval. Gawain si zrazu všimol biely kvitnúci krík. V tichej hore sa hýbalo iba jeho lístie a tajomne šumelo. Zdalo sa mu, akoby sa z krovia ozýval šepot. Gawain zastavil koňa a tu jasne začul tlmený hlas:
- Gawain, počuješ ma? Počuješ Merlina?
- Počujem ťa, Merlin, verný náš radca, ale ťa nevidím, - odvetil Gawain bez dychu.
- Nevidíš ma, ani ma nikdy viac neuvidíš. Nikdy sa medzi vás nevrátim.
- Merlin, kde si? Prečo neprídeš? Čo je s tebou? Zdesený Gawain sa obzeral okolo seba, div si oči nevyocil, ale iba hložie sa hýbalo v tichom lese.
- Víla Nyneve ma drží v zajatí. Sputnala ma spánkom a vo sne je moja. Tu hlboko pod kríkom plynie môj život. Naučila sa odo mňa všetky čary a už ma nepustí nikam. Som jej zajatcom. Spím, sníva sa mi, že držím v náručí krásnu, mocnú jazernú vílu.
- Merlin! Zobuď sa, Merlin! - skríkol Gawain. No nedostal odpoveď, hora niesla jeho hlas do diaľky. Márne volal, prosil, zaklínal Merlina, aby sa mu aspoň ozval a vysvetlil svoj nedávny odkaz. Merlin sa viac neohlásil.
Rytieri sa po štyridsiatich dňoch vrátili na Artušov hrad. Nikto nepriniesol nijakú zvesť, iba Gawain začul na chvíľočku Merlinov hlas a verne tlmočil jeho smutné slová.

Král Artuš zosmutnel, zrazu mu žiaľ zahmlil oči. Nikdy nepoznaný strach mu stisol srdce. Ale zápäť sa spamätal. Stovky jasných i smutných, starých i mladých očí, obracajúcich sa s dôverou naňho, prebrali ho z omámenosti.
- Keď sa náš verný radca nemôže vrátiť, musíme si poradiť sami. Azda tak treba rozumieť jeho odkazu: Beda nám, ak miesto vernosti, bratskej lásky a oddanej služby zasadne za náš Okrúhly stôl zrada, nenávisť a rozbroje.

"ARTUŠ, legendárny kráľ keltských Britov. Historickú predlohu mohol mať v keltskom kráľovi Britov či náčelníkovi zo 6. storočia, ktorý bojoval proti saským votrelcom. Artuša zvyčajne opisujú ako mocného kráľa, ktorý zhromaždil na svojom dvore v Kamelote elitný zbor RYTIEROV okrúhleho stola, spojených ideálmi rytierstva a polomystickou formou kresťantstva. Tento romantický mýtus vznikol v 12. a 13. storočí a so skutočným Artušom nemal nič spoločné. Autor z 9. storočia Nennius tvrdil, že Artuš velil britským vojskám proti Sasom, stupňujúcim svoje nájazdy na Britániu po odchode rímskych légií. Podľa Nennia Artuš porazil Sasov pri Mount Badone asi okolo r. 516 a smrteľne ho zranili r. 537 v bitke pri Camlane. Mních a historik Gildas, ktorý písal pred r. 547, sa síce zmieňuje o Badone, ale nespája Artuša s víťazstvom, rovnako neidentifikuje Mount Badon a Camlan."

"KRÁĽ ARTUŠ: skutočnosť, alebo fikcia?
Ako prvý sa o neohrozenom bojovníkovi menom Artuš vo svojich "Dejinách Britov" zmieňuje na začiatku 9. storočia waleský mních Nennius. Ďalšie farbisté detaily o Artušovi pripojil iný waleský duchovný, Geoffrey z Monmouthu, vo svojich "Dejinách kráľov Británie", dokončených okolo roku 1139. Po ňom v knihe "Artušova smrť", vydanej v rokoch 1460-1470, prikrášlil legendu sir Thomas Malory v príbehu o rytierskom kráľovi a jeho rytieroch okrúhleho stola, o jeho panej Guenevere, o dvore Camelot, čarodejníkovi Merlinovi, o putovaní rytierov za Svätým grálom a o Artušovom tragickom zranení v súboji, ktorý skončil smrťou zradného bratanca Mordreda. Vtedy Artuša preniesli na čarovný ostrov Avalon, so sľubom, že sa vráti, keď ho budú potrebovať. Anonymné "Annales Cambriae" z 10. storočia opisujú Artušovu smrť pod vročením A.D.537 s odkazom na bitku pri Camlanne, kde padol Artuš i Medraut. Mnohí historici si aj dnes myslia, že artušovská legenda má pravdivé jadro. Najznámejším z miest, kde sa mal nachádzať Camelot, je Cadbury Castle, rozľahlý vrch v Somersete neďaleko obce Queen Camel a riečky Cam, kde archeológovia v šesťdesiatych rokoch odhalili trosky nezvyčajne veľkej návršnej pevnosti, ktorá mohla pojať až tisícku ľudí. V Somersete sa nachádza aj starodávny vrch Glastonbury Tor, ktorý v dávnych časoch takmer úplne obklopovala voda a od ktorého mohol byť odvodený ostrov Avalon. Podľa teórie z roku 1799 môže v pozadí legendy stáť muž menom Riothamus - tento keltský titul znamená "zvrchovaný kráľ" -, ktorý viedol roku 468 svoje vojsko do Galie, zradili ho však a v boji podľahol. Podľa inej teórie bolo meno "Arthur", teda "Medveď", bojovou prezývkou waleského bojovníka z piateho storočia, ktorý sa volal Owain Ddantgwyn a zabil ho jeho bratanec. K jeho kráľovstvu patrilo aj vzdialené údolie s menom Camlan - no podobne ako o kráľovi Artušovi nepoznáme ani o Owainovi Ddantgwynovi viac údajov, než jeho meno."