Konrad Adenauer mal v roku 1949, keď sa stal prvým spolkovým kancelárom, jasný cieľ. Chcel, aby sa Nemecko stalo čo najrýchlejšie suverénnym štátom, pevne zakotveným v rodine západoeurópskych demokracií. Za najdôležitejší atribút nezávislého štátu považoval vlastné ozbrojené sily. Po druhej svetovej vojne však predstava novovybudovanej nemeckej armády vyvolávala u mnohých Európanov nepríjemné spomienky. To, čo sa zdalo spočiatku nemožné, sa zakrátko stalo realitou. Najmä vinou zúriacej studenej vojny získala Nemecká spolková republika súhlas utvoriť si armádu a stala sa súčasťou NATO. Rozhodlo sa o tom 23. októbra 1954 v Paríži.

Prijatie do NATO bolo Adenauerovým obrovským úspechom. Veď ešte desať rokov pred tým uvažovali víťazi vojny o rozdelení Nemecka na niekoľko malých, bezvýznamných štátov. Po Postupimskej konferencii v lete 1945 začala každá zo štyroch veľmocí spravovať v porazenej krajine svoj okupačný sektor.

Vypuknutie studenej vojny vývoj urýchlilo. V snahe neumožniť Sovietom získať vplyv aj mimo svojej zóny, začali Američania už v roku 1946 zvažovať utvorenie západonemeckého štátu. O dva roky sa tri západné zóny spojili do jednej.

Po zavedení novej marky aj v západných sektoroch Berlína sa rozhodol Sovietsky zväz tento preňho neprijateľný vývoj zastaviť. Pokus blokádou vyhladovať 2,5 milióna Berlínčanov sa vďaka leteckému mostu skončil pre Moskvu neúspechom.

Už v septembri 1948 vznikla v západnom Nemecku Parlamentná rada, ktorá pripravila ústavu budúceho štátu. O rok sa konali prvé voľby a 7. septembra oficiálne vyhlásili Nemeckú spolkovú republiku. Ešte v októbri sa stala zo sovietskej zóny Nemecká demokratická republika.

Aj po vzniku štátu platil pre Spolkovú republiku okupačný štatút. Zakazoval jej budovať vlastnú armádu a jednotky veľmocí mali na jej území značné právomoci. Adenauer nebol spokojný. Žiadal novú organizáciu NATO, ktorá vznikla v roku 1949, aby garantovala bezpečnosť jeho krajiny.

Európske veľmoci, predovšetkým Francúzsko, ostávali dlho k Adenauerovým žiadostiam hluché. Spoločne s Nemeckom, Talianskom a krajinami Beneluxu utvorilo síce Francúzsko Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, zárodok dnešnej Európskej únie, jeho zmysel však hlavní aktéri vnímali rôzne. Kým Paríž chcel jeho pomocou kontrolovať Nemecko, vláda v Bonne ho videla ako krok na posilnenie svojho vplyvu v medzinárodnej politike.

Situáciu zmenila v roku 1950 kórejská vojna. Amerika dala Európanom jasne najavo, že nevyužívanie nemeckého vojenského potenciálu je naďalej neprijateľné. Strach zo sily ZSSR bol veľký. Pôsobil aj fakt, že veľká časť francúzskych vojsk bola viazaná obranou koloniálnych záujmov v Indočíne.

Rozhovory o znovuvyzbrojení Nemecka sa mohli začať. Sovietsky zväz sa pokúsil vývoj zastaviť. Navrhoval, aby sa konali celonemecké voľby. Na ich základe by vzniklo zjednotené neutrálne Nemecko. O úprimnosti tejto iniciatívy si už po predchádzajúcich skúsenostiach nikto nerobil ilúzie. Veľmi rýchlo ju odmietli.

Podľa vzoru Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ v máji 1952 dohodli vznik Európskeho obranného spoločenstva. Platnosť dohody však odmietol v auguste 1954 ratifikovať francúzsky parlament. Sily proti nemu spojili komunisti, socialisti a gaullisti. Spojené štáty boli zaskočené, so vzniknutou situáciou vôbec nepočítali.

S riešením prišiel britský minister zahraničia Anthony Eden. Údajne sa mu to podarilo počas holenia v jedno septembrové ráno. Navrhol rozšíriť tzv. Bruselský pakt z roku 1948 o Nemecko. Táto organizácia, vytvorená Britániou, Francúzskom a krajinami Beneluxu, už bola celkom v tieni NATO. Ponúkala však elegantné riešenie.

Dňa 23. októbra 1954 podpísali v Paríži dohodu o vzniku Západoeurópskej únie, ako sa Bruselský pakt odvtedy volal. Jej velenie podriadili NATO. Zároveň podpísali dokument o prijatí Nemeckej spolkovej republiky do NATO, čo sa formálne udialo v máji 1955. Povolili jej vyzbrojiť 12 divízií. Ako odveta Sovietov vznikla v tom istom roku Varšavská zmluva.

Adenauerova vízia sa naplnila. Kancelárovi vôbec neprekážalo, že pri jej uskutočňovaní musel rezignovať zo svojho ďalšieho veľkého cieľa - nemeckého zjednotenia. Nemecká spolková republika sa stala suverénnou. Okupačné jednotky na jej území sa premenili na spojenecké.