Trajekt Estónia bol vo veľkej búrke zhruba v polovici cesty plavidla z Tallinnu do Štokholmu, keď klesol ku dnu Baltického mora. Na jeho palube našlo smrť 852 ľudí. Námorná tragédia, najväčšia, akú zažila Európa od skončenia druhej svetovej vojny, sa stala o polnoci.

Hoci vyšetrovacia komisia dospela k záverom o mnohých chybách, dosiaľ sa nikto nepostavil pred súd. Objavilo sa dokonca mnoho konšpiračných teórií o mafiánskom či teroristickom bombovom útoku. Nedávno vo švédskom parlamente zaznel návrh na znovuotvorenie prípadu.

Poslanec Kent Härstedt, ktorý katastrofu akoby zázrakom prežil, požaduje objasnenie tragédie. "Od začiatku sa mi zdalo, že s vyšetrovaním niečo nebolo v poriadku. Ľudia, čo na lodi boli, neveria tomu, ako vyšetrovacia správa opísala potopenie lodi. To nie je naša skúsenosť," tvrdí Härstedt.

Desaťpalubový kolos sa na poslednú púť vydal večer. Na palube modrobielej Estónie vybudovanej lodenicou Mayer Werft v roku 1980 bolo 38 kamiónov, dva autobusy, 34 áut a 803 pasažierov spolu so 186 členmi posádky. O vyplávaní na more, na ktorom prudký vietor zdvíhal vlny, rozhodol kapitán Arvo Andersson.

Krátko po polnoci vlnobitie zosilnelo. Potom technik zistil, že na spodnú autopalubu 160 metrov dlhej lode zateká. Tak to aspoň signalizovalo čidlo. Keď zišiel dolu, uvidel spolovice zatopené autá. Voda pritekala medzerou v odklápacej rampe, kadiaľ sa autá naloďovali. Námorníci sa síce pokúšali otvor upchať matracmi a spustili čerpadlá, ale márne.

Potom sa ozvala dutá rana, keď sa vráta zrejme odtrhli. Mnoho vydesených cestujúcich vybehlo na palubu a radista vysielal núdzový signál Mayday. Loď sa už nakláňala. Podpalubie plné vody prevrátilo trajekt na bok, a keď hodiny ukazovali 1.50, posádka sa ozvala naposledy.

Desiatky ľudí, zvlášť švédskych penzistov, sa nestačilo ani prebudiť zo spánku. Asi 250 osôb naskočilo do člnov alebo si oblieklo záchranné vesty, napriek tomu nemali v mrazivej vode veľa šancí. Za pol hodiny priplával k miestu hrozivej tragédie, označenom súradnicami 59°22' severnej šírky a 21°48' východnej dĺžky, iný trajekt Mariella. Vo vzduchu krúžilo devätnásť helikoptér.
"Pripadali sme si ako v katastrofickom filme. Hovorili sme si: Môže sa vôbec niečo takéto stať?" povedal Matti Rytkonen, pilot jedného z vrtuľníkov, šokovaný pohľadom na spleť trosiek, prázdnych viest, mávajúcich ľudí a blikot svetiel.

Záchranári vylovili 137 živých ľudí a 95 bezvládnych tiel. Na výjavy, keď skrehnuté ženy a muži, ktorým prial osud prežiť, plávali medzi mŕtvolami oblečenými iba do županov či spodnej bielizne, aktéri hroznej udalosti už asi nezabudnú. Niektorí podľahli podchladeniu ešte v nemocnici. Niekedy sa uvádza i vyššia hranica mŕtvych než 852 - experti totiž odhadli, že na Estónii cestovalo možno niekoľko desiatok čiernych pasažierov.

Tragédia načas zastavila život v Pobaltí a Škandinávii. Médiá ostro sledovali vyšetrovanie. Zistilo sa, že lodiarska spoločnosť Estline, majiteľ lode, sa pokúsila utajiť šesť technických nedostatkov v ukotvení takmer šesťdesiattonových vrát. Na vine bol podľa správy z roku 1997 aj prírodný živel a posádka, ktorá na začiatku podcenila vážnosť situácie.

Vyšetrovanie ukázalo veľa nejasností. V rokoch 2000 - 2001 sa k vraku vydali expedície milionára Gregga Bemisa a filmárky Jutty Rabovej. Jej tím priniesol "dôkazy," že Estóniu poslal na dno výbuch. Ďalšia zvesť tvrdila, že loď pašovala hašiš či plutónium a kapitán sa rozhodol dva kamióny počas plavby vyhodiť, aby sa vyhol colnej kontrole.

Kým Estónci a Fíni o nové výskumy vôbec nestoja, vo Švédsku sa táto téma stala politickým rébusom. Doteraz trvá i spor o potenciálnom vyzdvihnutí 700 kostrových pozostatkov, zvlášť potom, čo verejná mienka zavrhla betónové zakonzervovanie trosiek trajektu.

"Je to však dobrý hrob, dobré miesto na večný odpočinok. Trajekt by nemali vyzdvihnúť. Načo otvárať staré rany," myslí si Ilkka Karppala, Fín, ktorý ako prvý počul signál S.O.S. z nešťastnej Estónie. "More dáva a berie späť, vždy to tak bolo a naveky bude. To je skrátka život."