Staroveké Grécko

Staroveké Grécko nebolo jednotným štátom. V 7.-6. storočí pred naším letopočtom zanikli zvyšky rodového zriadenia a upevnilo sa otrokárske spoločenské zriadenie. Otroka nepokladali za človeka, ale za vec, alebo, ako to vyjadril Aristoteles „za dušou opatrený (oduševnený) nástroj“ alebo za hovoriaci stroj. Syn aténskeho majetného občana po dovŕšení siedmeho roku začal chodiť do školy. Dovtedy býval doma v ženskom oddelení. Hrával sa s bratmi a sestrami, počúval piesne otrokýň, ktoré v dome priadli, tkali, vyšívali a varili, alebo počúval rozprávky pestúnky a matky.
Ale život detí nepozostával iba z radostných zábav. Gréci deti vôbec nemaznali, kúpali ich v studenej vode. Aj za najchladnejšieho počasia chodievali ľahko oblečené, aby boli silné a otužilé. Ale práci ich vôbec nepriúčali.

V siedmom roku začalo dieťa chodiť do školy. Chlapci sa rozlúčili so ženským oddelením. Už sa nebudú viac hrať so sestrami! Dievčatá do školy nechodili. Veď aténske ženy sa nezúčastňovali ani na voľbách, ani na ľudovom zhromaždení, ani na súdoch. Od nich sa očakávalo, len aby boli skromné, pokorné ženy a dobré domáce gazdinky. Čím zriedkavejšie chodievali do spoločnosti, tým pyšnejší bol na ne otec a muž. A pre dievčatá úplne stačilo, by sa naučili doma tkať vlnu, piecť chlieb a dozerať na otrokyne. A hľa, chlapec už ide do školy. Len čo slnko vyšlo, brána školy už bola otvorená. Zo všetkých strán prichádzajú do školy sedem až šestnásťroční žiaci. Za nimi kráčajú otroci, ktorí musia odprevádzať deti svojich majiteľov do školy. Nosia chlapcom školské potreby – drevené, voskom potiahnuté tabuľky na písanie, paličky – stily, ktorými píšu na tabuľky, a pre starších chlapcov aj lýru, na ktorej sa učia hrať.

Školu vydržiaval učiteľ, ktorému rodičia za vyučovanie platili. V škole sa chlapec začal učiť čítať a písať. Čítať a písať učili žiakov veľmi dlho, až tri roky. Najskôr ich naučili písať na voskové tabuľky, potom na zvitky papyrusu, ktorý sa pripravoval z egyptskej rastliny – papyrusu. Na papyrusy písali zaostrenou trstinou a namáčali ju do tušu. Keď sa žiaci naučili čítať a písať, začali čítať Homéra. Učiteľ sedel v kresle s vysokým operadlom a rozvíjal na stole zvitok, na ktorom boli napísané „Iliady“ a „Odysey“. Chlapci sedeli okolo učiteľa na nízkych lavičkách a pozorne ho počúvali. Keď učiteľ prečítal niektorý úryvok, vysvetlil ho žiakom. Potom im rozprával o bohoch a hrdinoch, ktorí sa v prečítanej básni spomínali, o politických zriadenia a bitkách. Aritmetiku a začiatky geomoetrie sa učili aj v múzických školách, ale nie veľmi podrobne. Vtedy bola aritmetika zložitou záležitosťou. Gréci nepoznali číslice podobné našim. Čísla označovali písmenami abecedy.

Chlapci od 12. – 13. roku začali súčasne navštevovať gymnastické školy, od 14. roku gymnastická škola takmer úplne vytlačila v ich živote múzickú školu. Vyučovanie gymnastiky sa nepokladalo za menej dôležité ako ovládanie hudby a literatúry. Veď občan musí byť aj vojakom. „A kto by chcel mať takých vojakov,“ vraveli Aténčania, „ktorí sa od zimy trasú, od horúčav zoslabnú, zadychčia sa od prachu, sú slabí a neobratní, ktorí nevedia na úder odpovedať úderom nie sú schopní preplávať rieku a naháňať utekajúceho nepriateľa?“ Polovicu dňa presedeli chlapci v múzickej škole, potom sa odobrali do palestry. Tak nazývali gymnastické školy. Tam sa vyzliekli a telo si natreli olivovým olejom, aby bolo pružné a hladké. Mládenci sa usilovali, aby sa prípravami na športové preteky a na vojnu stali silnými, šikovnými a bystrými. Okrem súkromných palestier boli v Aténach aj tri štátne telocvičné školy – gymnáziá: Akadémia, Lýceum a Kynosarges. Keď mladí Aténčania troch prvých majetkových tried dovŕšili osemnásty rok, dokončili štúdium v školách a gymnáziách. Potom nastúpili vojenskú službu, stali sa efébmi.

Keď sa chlapec stal efébom, už ho nepokladali za dieťa, ale za plnoletého. Vtedy ho zapísali do rodového zoznamu obvodu, stal sa plnoprávnym občanom. Mohol sa zúčastňovať na ľudových zhromaždeniach, mohol spravovať svoj majetok a keď dosiahol potrebný vek, mohol zastávať štátny úrad. Dva roky museli efébi ostať v aténskych pevnostiach – v Munychii a Akte, kde sa učili vojenčine a vykonávali posádkovú službu. Učili sa plávať, behať v plnej výzbroji, jazdiť na koni, strieľať z luku a praku a narábať s vojnovými strojmi. Za rok sa museli verejne, pred zhromaždeným ľudom preukázať, čo sa naučili. Potom dostali od štátu štít a kopiju. Keď sa koncom druhého roka ukázalo, že dobre vykonali svoje povinnosti, dodržali zákony a poslúchali svojich veliteľov, rada navrhla ľudovému zhromaždeniu, aby odmenila efébov, učiteľov a veliteľov. Odhlasovali im vence a čestné miesta pri hrách. Ale efébi počas svojej služby necvičili len športové hry a nerobili len vojenský výcvik. Vo voľnom čase navštevovali divadlá a palestry, súkromné domácnosti a verejné miestnosti, kde vystupovali aténski a iní filozofi, učenci a rečníci a na želanie poučovali prítomných.