Odvážnym útokom amerického vojnového loďstva a námornej pechoty proti prístavu Tripolis vyvrcholila vojna Spojených štátov amerických proti Tripolsku (zhruba dnešná Líbya). Hlavným cieľom bolo zničiť zajatú americkú fregatu, aby ju tamojší piráti nezneužili na prepadávanie obchodných lodí. Bol to prvý zásah armády USA v Starom svete.

Barbarskými štátmi v tom čase nazývali štyri krajiny na severe Afriky: Maroko, Alžírsko, Tunisko a Tripolsko. Barbarskými ich nazývali vďaka jednému z typických zamestnaní ich obyvateľov - pirátstvu.

V Stredomorí bývalo pliagou od nepamäti. „Inštitucionalizoval" ho tam však až turecký admirál Chajruddín Barbarossa (Červenobradý) v prvej polovici 16. storočia. Pôvodom bol Grék a kresťan. Vstúpil však do služieb tureckého sultána a postupne pre neho dobyl väčšinu severoafrického územia. Tamojšie štáty kryjúce pirátstvo nazvali po ňom. Onedlho však už boli súčasťou Osmanskej ríše iba formálne.

Piráti boli predĺženými rukami miestnych vládcov. V Stredomorí a priľahlom Atlantiku dlho vyčíňali bez prekážky. Ukoristený tovar vozili do domovských prístavov, kde ho predali. Posádky prepadnutých lodí buď predali do otroctva, alebo za ne inkasovali výkupné. Takto to vyzeralo ešte v druhej polovici 18. storočia, hoci Stredomorie už vtedy prakticky kontrolovala flotila Veľkej Británie. Briti však pirátov nechali na pokoji, aby útočili na lode konkurenčných mocností a narúšali im obchod. Pre britské lode vykúpili imunitu každoročným poplatkom.

Kým boli americké kolónie súčasťou britského impéria, poplatok chránil aj ich obchodné loďstvo. Po získaní nezávislosti sa situácia zmenila. Spojené štáty preto do roku 1797 uzavreli podobné zmluvy o ochranných poplatkoch so všetkými barbarskými štátmi.

Tripolský paša však v roku 1801 zvýšil sumu. Keď Američania odmietli, vyhlásil im vojnu. Prezident Thomas Jefferson, už predtým odporca zmlúv s barbarskými štátmi, vyslal do Stredomoria vojnové lode. Riadil sa heslom: Radšej vynaložíme milióny na obranu ako jediný cent na poplatok. Ozbrojené akcie sa rozvinuli v roku 1803.

Zlomovým bodom sa stala udalosť zo 16. februára 1804. Tripolskí piráti sa nedlho predtým zmocnili americkej fregaty (rýchly bojový trojsťažník) Philadelphia. Najdôležitejšie bolo, aby nevyplávala s pirátskou posádkou.

Na akciu sa podujal námorný poručík Stephen Decatur so 74 dobrovoľníkmi. Prepadli tripolský prístav. V boji muža proti mužovi sa opätovne zmocnili Philadelphie a zapálili ju. Britský admirál Horatio Nelson označil túto akciu za „najodvážnejší čin epochy".

Išlo vlastne o prvú akciu armády mladých Spojených štátov na území cudzieho štátu, celkom určite prvú v Starom svete. Vojna pokračovala námornou blokádou Tripolska a v roku 1805 pozemným útokom na pevnosť Derna.

Položila základy bojových tradícií vojnovej flotily a námornej pechoty USA. V júni 1805 diplomat Tobias Lear uzavrel s tripolským pašom mier, ktorým sa poplatok zrušil. Vojny s barbarskými štátmi však pokračovali s prestávkami až do roku 1815, na mori a pri viacerých výsadkoch aj na súši. V tomto roku ich skončil symbolicky práve Decatur, už komodor, keď úspešne zajal dve plavidlá alžírskeho deja, čím sa skončila vojna s Alžírskom. Čoskoro nasledoval definitívny mier s Tuniskom a Tripolskom.

Po napoleonských vojnách sa Stredomoriu viac venovali aj európske mocnosti a postupne v ňom pirátstvo vykorenili. Na americké lode si však nikto netrúfol už od roku 1815.

Vtedajšia intervencia USA v Stredomorí s cieľom ochrániť amerických občanov a ich majetok bola oprávnená aj podľa dnešných štandardov. Hoci išlo najmä o priamu ochranu amerických občanov a ich majetku, napokon predstavovala aj frčku Veľkej Británii, s ktorou USA v rokoch 1812 - 1814 viedli takzvanú druhú vojnu o nezávislosť. Tá totiž tolerovala stav v Stredomorí aj preto, že sa snažila udržať čo najdlhšie pri živote rozkladajúce sa osmanské impérium. To pre ňu bolo užitočné jednak ako protiváha cárskeho Ruska, jednak aby nejatrila protieurópske nálady vo svojich islamských kolóniách, najmä v moslimskej časti Indie.