VZKRIESENIE OLYMPIE

Úvodom: Olympia je rodisko a dejisko hier, ktoré boli najväčšiou športovou udalosťou starovekého sveta. S minulosťou, prítomnosťou a s budúcnosťou ich spája prastarý štadión v Olympii.
Vzkriesenie Olympie patrí medzi veľké výkony ľudí. Záslužnejšie je to, čo následovalo: vzkriesenie olympijských hier. Tieto hry sa stali najvýznamnejšou športovou udalosťou sveta a bojujú na nich najlepší z najlepších o česť víťaza. To najväčšie a najcennejšie je vzkriesenie olympijských ideálov - mnohé z nich sú iba ideálmi. Napríklad hneď prvý: Gréci kvôli olympijským hrám svoje vojny odkladali, my sme už trikrát kvôli vojnám olympijské hry odložili.

I. DNEŠNÁ OLYMPIA

K oltáru olympijského ohňa: Olympia leží na západnom peloponéze, v kraji nazývanom Élis, v údolí medzi vrchom Kroniom a riekou Alfeios, asi dvadsať kilometrov od brehov Iónského mora.
Prvé novoveké olympijské hry sa konali roku 1896 v Aténach. Pred 2500 rokmi ich spálili a zrúcali Peržania, pred 2000 rokmi ich vyplienil rímsky vojvodca Sulla, zhruba pred 1750 rokmi ich spustošili germánski Herulovia; po križiakoch z dnešného Francúzska a Talianska dovŕšili dielo skazy Turci. Na východe vystupujú stľpy antického chrámu Olympieion. Za ním presvitá Ardetta, biela podkova athénskeho štadióna.
Olympieion bol najväčší athénský chrám a najstarší chrám pod slnkom. Skutočné základy položili athénski Peisistratovci okolo roku 515 pred n. l. Dokončiť ho dal až Hadrián roku 132 n. l. Stál na umelej terase, pôdorys meral 108 krát 40 metrov, zdobilo ho 104 koryntských stĺpov vysokých 17,5 metra.
Olympíjský štadión nie je elipsovitý. Svojím pôdorysom pripomína podkovu. Je pomerne úzsky. Na ľahkoatletické preteky však dobre vyhovuje. Do jeho 46 radov sa vojde vyše 60 000 divákov. Oficiálne sa nevola „olympijký“, ale „panathénajský“. Štadión sa tu pôvodne volal iba bežecká trať, ktorá merala jedno stadión, to je 177,6 metra. V rokoch 140 -144 n. l. dostal štadión svoj dnešný pôdorys. Na doske pred bránou sú zlatými písmenami vytesané mená 16 mužov. Barón Pierre de Coubertin je tam uvedený dvakrát: raz ako „vzkriesiteľ hier“, druhý raz ako generálný tajomník. Medzi menami je aj meno jedného stredoškolského učiteľa z Čiech, ktorému pridelili titul „radcu“: Jiřího Guttha - Jarkovského. Priestranstvo pred štadiónom zdobia podľa starej athénskej obyčaje pomníky a sochy. Jedna sa viaže k olympijským hrám: je to brondzový Atlét s diskom od Konstantina Dimitriada, ktroý za ňu dostal od MOV roku 1924 zlatú medailu.
V poézii starých Grékov sú atletické a športové hry stále prítomnou témou. Homér venuje napríklad v Íliade opisu hier dovedna 640 veršov, v Odyssei venuje opisu hier 150 veršov. Sofoklés opisuje v Élektre preteky na vozoch. Štyri knihy Epiníkií napísal Pindaros len n oslavu víťazov na olympijských a iných hrách. Platón v siedmej knihe O zákonoch. Aristotelés vyhradil v ôsmej knihe Politiky osobitnú kapitolu telesnej výchove. Z ostatných kníh spísaných alfabetou spomeňme už iba jednu: Pausaniovo Putovanie po Hellade. Z desiatich kníh svojho diela venoval dve Élide a z 53 kapitol v týchto knihách patrilo 44 priamo Olympii. Napísal ich asi roku 174 n. l..
Okolie Chrámu Apollóna sa zelenie vavrínmi. Apollón si nimi venčil hlavu. Podľa jeho vzoru dostávali vavrínovi veniec aj víťazi hier.
Na druhej strane Korintskej šije sa začína starý štadión, z ktorého sa našiel kamenný prah so stopami po štartovacich bránkach.
Starí Gréci kládli stred sveta do Délf. Tamojší štadión v borovom háji je najlepšie zachovaný atletický štadión vôbec.

II. ARCHEOLOGICKÝ PARK POD KRÓNOVÝM VRCHOM

Je málo miest na svete , ktoré zapísala história a tradícia tak hlboko do povedomia ľudstva. Pre starých grékov bola Olympia posvätným územím a jedným z najvýznamnejších stredísk spoločných stretnutí. Olympijské športové slávnosti boli najväčšou kultúrnou a spoločenskou udalosťou gréckeho sveta. Olympijské hry sa konali prvý raz roku 776 pred n. l. a posledný raz roku 393 n. l., t. j. dovedna 293 ráz. Od prvých do posledných uplynulo 1169 rokov. Boli to prvé hry celogréckeho charakteru. Olympia bolanielen ich dejiskom, ale aj rodiskom. No v Olympii sa zrodil aj ich hlavný predpoklad: všeobecný posvätný mier medzi všetkými gréckymi štátmi počas ich prípravy a konania. Za celý dlhý čas, čo bola Olympia Olympiou, sa cez jej územie iba dvakrát prehrnulo vojsko (roku 420 pred. n. l. spartské a elidské, roku 364 pred. n. l. arkadské). Prešlo ju však bez pohromy a nezbavilo ju povahy ostrova mieru.

Olympiu považovali Gréci za doménu najvyššieho boha Dia. Jej jadro tvoril posvätný okrsok Altis. Za ohradným múrom tohto okrsku boli športové zariadenia. Počas hier však ožívalo celé jej okolie a Olympia sa zmenila na stanové veľkomesto.
Len jedna partia v tomto archeologickom parku vyzerá ako neskorý prišelec. Je to byzantský chrám. Zistilo sa, že to bol pôvodne ateliér, kde Feidiás vytvoril sochu Olympijského Dia, ktorá bola divom sveta.
Športové zariadenia starovekej Olympie sa zachovali v lepšom stave ako Altida. Výnimku tvorí iba hipodróm. Olympijský štadión sa skvie v celej svojej dávnej sláve. Ako jediný si zachoval pôvodný ráz starých štadiónov.

Za svoj dnešný vzhľad ďakuje štadión vedcom a nadšencom, ktorí ho v rokoch 1952-1961 odkryli a vrátili ho do podoby z čias jeho vzniku, t. j. asi z polovice 4. storočia pred n. l..Tento štadión však nebol v Olympii prvý. Vykopávky objavili stopy po staršom, ktorý ležal ďalej na západ smerom k Diovmu oltáru. Dnešný štadión je tretí. Na štadión sa vchádza priechodom medzi zvyškami kolonády Echa a terasou so zvyškami pokladníc. V 2. storočí pred n. l. ho obložili vápencovými kvádrami a preklenuli oblúkom. Tak vznikol tunel zvaný Krypté („tajný“, „neviditeľný“). Vyzerá ako triumfálna brána.
Vlastný štadión v gréckom zmysle, t. j. pretekárska trať, tvorí obdĺžnik s rozmermi 212,5 krát 31 metrov. Okolo obvodu pretekárskej trate je kamenný jarok. Trať bola javiskom súťaží vo všetkých olympijských disciplínach s výnimkou pretekov na vozoch. Podľa Carihradského manuskriptu z byzantských čias meral asi 610 krát 320 metrov. Jeden jeho okruh meral asi 1125 až 1200 metrov.

Na východ od Krónovho vrchu, priamo v Olympii vytvorili inštitúciu, ktorá má byť spojovacím článkom medzi olympijskými hrami starého a nového veku sa volá Medzinárodná Olympijská akadémia. Roku 1949 vystúpil s podrobným plánom na jej zriadenie Grék Joannis Ketzeas, člen MOV. Slávnostne ju otvorili o dvanásť rokov. Osobitnú pozornosť má venovať otázkam pravidiel olympijských hier a štatútu MOV. Vyvinula sa na uznávanú inštitúciu, ktorá má nezastupiteľnú funkciu.
Pre Grékov šport a umrnie úzsko súviseli, bez vzájomného spojenia si ich nevedeli predstaviť. Práve na olympijskej pôde sa ukázalo, že šport a umenie sú dva mosty na ceste, ktorá vedie k dorozumeniu.

História olympijských objavov: Vyše tisíc rokov sa skvela Olympia v sláve, asi päťsto rokov ležala v troskách a ďalších takmer tisíc rokov sa skrývala pod bahnom z Krónovho vrchu a Alfeia.
Olympijské hry zrušill roku 394 n. l. ako „pohanskú slánosť“ cisár TeodóziusI. Jeho edikt sa všeobecne považuje za rozsudok smrti nad Olympiou. Prvé príznaky stagnácie sa v nej objavili na začiatku 3. storočia n. l., za vlády „vojenských cisárov“, keď sa rímska ríša dostala do hlbokej krízy. Po roku 265 n. l., keď do Grécka vpadol kmeň germánskych Herulov a s ohňom a mečom sa prihrnuli cez Peloponéz k Olympii. Podrobnosti nepoznáme. Isté je len to, že roku 267 n. l. z Olympie odtiahli. Olympijské hry sa však nazdory tomu konali naďalej.

Roku 426 n. l. vydal cisár Teodózius II. nový edikt, v ktorom výslovne potvrdil zákaz olympijských hier. Navyše pripojil rozkaz na zničenie všetkých pohanských chrámov, ktoré sa nepoužívali na kresťanské bohoslužby. horlivý vykonávatelia zničili a rozmetali všetko bezbožné. Dielo ich skazy dovŕšili v Olympii dve zemetrasenia: roku 522 a 551.
Z 5. storočia máme z Olympie správy o malej kresťanskej obci. Olympiu opustila až po zemetraseniach v 6. storočí. Dakedy v 7. storočí sa objavili na pôde Olympie slovanské kmene. Keď v 13. storočí obsadili kraj okolo Olympie Frankovia, nazvali Alfeios „Uhoľnou riekou“. Turci sa zmocnili Peloponnézu v 16. storočí. Benátčania ovládli v 17. storočí na čas Peloponnéz, čiže podľa nich Moreu.

Prvý človek z Európy, o ktorom vieme, že prišiel do Olympie s úmyslom Pozrieť si jej pozostatky, bol Matthias Palbitzki z okruhu učených priateľov švédskej kráľovnej Kristíny. Na jar 1647 navštívil ústie Alfeia a Kladea, kde vytušil niekdajšie dejisko olympijských hier. Na podrobnejší popis sa muselo čakať vyše sto rokov; podal ho v Cestách po Grécku britský obdivovateľ antiky Richard Chandler v lete 1765. Okrem cestovteľov sa odvažovali do Olympie aj ľudia s väčšími ambíciami: výskumníci.

Olympiu navštívili aj iní významní a odvážni muži: francúzsky spisovateľ Pouqueville, Angličania Cockerell a Coillingwood, okrem iných aj lord Byron, ktorý sa zúčastnil boja Grékov za oslobodenie spod tureckej nadvlády a našiel pritom roku 1824 smrť. Skutočnú vedeckú expedíciu do Olympie vyslala však až francúzska vláda roku 1829. Túto „Morejskú vedeckú expedíciu“ tvorila skupina štyroch výskumníkov: za vedúceho vymenovali plukovníka Boryho Saint - Vincenta, architekt Abel Blouet, sochár M. Dubois z Louvru a maliari F. Frézel a A. Duval. Výskum Olympie začal Dubois 10. mája 1829. Spustil sondu do Diovho chrámu a hneď prvý deň narazil na zvyšky múrov chrámovej lode. Sedemnásteho mája prišiel do Olympie Blouet a preložil vykopávky na západnú stranu; za mesiac odkryli toľko, že mohol vyhotoviť presný pôdorys chrámu. Koncom júna prišiel k Borymu Saint - Vincentovi jazdecký posol s rozkatom, aby Olympiu opustili. Roku 1829 sa prezident Kapodistrias postavil proti nelegálnym vykopávkam spojeneckej francúzskej vlády a dosiahol, že svoju expedíciu z Olympie odvolala. Odvezeniu nálezov nemohol za vtedajších pomerov zabrániť; legalizoval ho teda tým, že ich daroval Louvru, kde sú dodnes. Výsledky svojej práce publikovali francúzski výskumníci Olympie roku 1831 v spolupráci s Lenormantom v dvojzväzkovom diele Vedecká expedícia na Morei. Obidva zväzky vyšli za jeden a štvrť roka od Blouetovho a Duboisovho návratu, t. j. v kratšom čase, ako dnes zvyčajne trvá spracovanie „predbežnej správy“ o vykopávkach.

Po dovŕšení narodnooslobodzovacieho boja vyhlásili sa roku 1830 vlády Francúzska, Anglicka a Ruska za „ochranné mocnosti“ Grécka. Po dlhých sporoch, kto má byť v Grécku kráľom, dohodli sa, že to bude princ Otto von Wittelsbach, syn bavorského kráľa Ľudovíta I. Nový kráľ, po grécky zvaný Otton, nastúpil na trón roku 1832. Jeho vláda bola naklonená požiadavkam a vplyvom z Nemecka. V prípade Olympie to znamenalo, že väčšie šance na jej výskum mali Nemci. Nemci na olympijskom poli nesklamali a dosiahli výsledky, ktoré prevýšili všetky očakávania.

„Až udalosti po roku 1870,“ napísal neskorší Curtiusov spolupracovník R. Weil v Dejinách olympijských vykopávok (1890), „vytvorili v Nemecku celkom iné pomery. Inými slovami: z piatich miliárd zlatých frankov, ktoré muselo Francúzsko zaplatiť za to, že Napoleon III. sa dal od Bismarcka poraziť, ušli sa dajaké omrvinky aj an výskum Olympie. Záležitosť sa však napriek Curtiusovmu naliehaniu nehýbala z miesta. Keď to videl Heinrich Schliemann, požiadal po návrate z Tróje v lete 1873 grécku vládu, aby mu udelila povolenie kopať v Olympii. Za udelenie koncesie sľúbil venovať Grécku všetky svoje vykopávky z Tróje i predpokladané olympijské nálezy a darovať 200 000 frankov na vybudovanie príslušného múzea v Athénach. Správa o tejto ponuke spôsobila v Berlíne poplach a minister zahraničných vecí vytiahol z archivu starý návrh zmluvy a keď v ňom prepísal slová „Prusé kráľovstvo“ na „Nemecká ríša“, poslal ho do Athén.

Rokovanie medzi zástupcami obidvoch vlád síce ešte nejaký čas trvalo, no napokon sa o texte zmluvy dosiahla dohoda. Dvadsiatehoštvrtého mája 1874 ju v Athénach podpísali: za grécku stranu minister zahraničných vecí J. Deliannis a šéf archeologickej správy P. Eustratiadis, za nemeckú vyslanec E. von Wagner a cisárov osobitný splnomocnenec Ernst Curtius.

Táto zmluva mala precedenčný význam : prvý raz presne zakotvovala dnes všeobecne uznávanú zásadu, že nájdene pamiatky patria štátu, na území ktorého sa našli. Nemeckí vyjednávači vyvinuli nemalé úsilie, aby získali právo na časť nálezov. Cisár nakoniec zo zmluvou súhlasil a ríšsky snem ju 5. decembra 1874 jednohlasne ratifikoval. A na neustále opakovanú otázku, akú protihodnotu za svoje peniaze môže Nemecko získať v Olympii, Curtius trpezlivo odpovedal: „Nič tu nemožno získať - iba slávu!“

Vykopávky v Olympii sa začali ráno 4. októbra 1875. Nijaký slávnostný výkop sa nekonal a tobôž ho nevykonal Curtius. Prišiel ta dovedna len dvakrát, na sezónu 1876 -1877 a na jar 1880. Časy, keď vedúci vykopávok brával sám do ruky motyku a rýľ, patrili vtedy už minulosti. Okrem toho: Curtius mal už vyše šeťdesiat rokov.