Slovanská Bratislava

Slovanskú minulosť Bratislavy začali odkrývať archeológovia v roku 1958 na území hradu. Archeológovia sa trpezlivo prekopávali haldami hliny a sute, lebo na mieste dnešného paláca bol kopec vyšší, lebo Slovania tu pri budovaní opevnení naviezli až 7 metrov hliny. Predkovia dnešných obyvateľov Slovenska Slovania prišli na územie terajšieho mesta v 5. - 6. storočí n. l. z východoeurópskych stepí a slovanské hradiská v Bratislave a na neďalekom Devíne sa stali v 9. storočí centrami spoločného štátu západoslovanských kmeňov - Veľkomoravskej ríše. Najväčší veľkomoravský kostol na území Slovenska, ktorý patril k najväčším v celej Veľkej Morave bol objavený neďaleko východného krídla paláca. Trinásť metrová široká stavba bola trojloďová bazilika z opracovaného kamenia. K preniknutiu maďarských kmeňov z ázijských stepí do karpatskej kotliny sa viaže aj prvá písomná zmienka o Bratislave v opise rozhodujúcej bitky Bavorov s Maďarmi, ku ktorej prišlo v lete roku 907 pod Bratislavským hradom (Braslavespurch). Keď franský kráľ Ľudovít zhromaždil vojsko, rozdelil ho na tri a postavil tábor po oboch stranách Dunaja. Keď Maďari zbadali Frankov nečakali a zaútočili, až franské vojsko vysílili. Keď ho pozabíjali a potajomky sa preplavili cez Dunaj a v druhom tábore tiež všetkých pobili. Priebeh bitky poznáme z Aventinovej kroniky Annales Boiorum, ktorá vyšla roku 1530 a autor je bavorský humanista Johannes Turmair zvaný Aventinus, ktorý sa opieral o Rezenské anály. A zo Salzburských análov objavených roku 1921 kde sa opäť spomína 4. júl 907.

V nasledujúcom storočí sa vznikajúce mesto začlenilo do Uhorského kráľovstva. Centrálne postavenie Bratislavského hradu si uvedomili aj starí Maďari a jeho význam po založení Uhorského štátu stúpol, pretože sa stal dôležitým pohraničným hradom. Stal sa tak najdôležitejším hospodárskym a správnym centrom uhorského pohraničia a strediskom cirkevnej organizácie. Bratislavský hrad a jeho okolie sa tak stali terčom mnohých vojenských útokov. Už v roku 1042 nemecký kráľ Henrich I. zničil Bratislavu. Ďalšie nepokoje ju zasiahli medzi rokmi 1074 - 1077 v súvislosti so sporom o trón. Vtedy sa stal hrad sídlom kráľa Šalamúna. V 11. a 12. storočí bol hrad najlepšie opevnený hrad v Uhorskom kráľovstve.

Rozvoj podhradia

Najstarší základ mesta sa vyvinul na križovatke obchodných ciest. Jedna z nich sledovala breh Dunaja zo západu na východ (dnešná Panská a Laurinská ulica). Druhá cesta z juhu na sever sa stala základom Ventúrskej a Michalskej ulice. Napriek neustálym nepokojom sa toto sídlisko úspešne vyvíjalo v mesto a čoraz viac sa vymaňovalo zo závislosti na hrade. Roku 1204 sa sem z hradu presťahovala kapitula a v roku 1221 prepošstvo spolu s farským kostolom, ktoré zriadilo faru pri kostole najsvätejšieho Salvatora a posilnilo snahy obyvateľstva podhradia stať sa najnezávislejší na hrade. Rozvoj podhradia je priamo písomne doložený na začiatok 12. storočia. Románske mesto sa pred tatárskym vpádom skladalo z podhradskej osady a kupeckej osady cudzích hostí z viacerých osád, ktoré podľa ich patrónov možno nazvať osadami sv. Michala, Vavrinca a Ondreja. Pri vpáde Tatárov boli tieto osady zničené, ale po ich odchode boli opäť obnovené. V poslednej štvrtine 13. storočia sa začali stavať kamenné mestské hradby a smerom na východ od pôvodnej osady sa začalo rozrastať mesto oddelené od hradného opevnenia. Z troch spomínaných osád sa medzi múry mesta dostala len malá časť, pretože väčšina z ich územia tvorila už vtedy predmestia. Centrum mesta bolo okolo väčšej nezastavanej plochy, ktorá bola vhodným miestom na trhovisko. V roku 1291 boli Bratislave udelené kráľovské výsady uhorským kráľom Ondrejom III. V nich sa o výsadách nič nehovorí, ale ich prítomnosť dokladá to, že sídlisko sa už od polovice 13. storočia nazýva mesto a v druhej polovici storočia malo aj richtára.

Boj o trón

Bratislavu zasiahli boje o trón začiatkom 14. storočia po vymretí Arpádovcov, kedy sa mesto a jeho okolie stali rakúskou provinciou až do roku 1312, kedy obsadili Bratislavu vojská Karola Róberta a vrátili ju Uhorsku. Karolov syn Ľudovít I. potvrdil mestu viaceré staršie privilégiá a obdaroval ho novými výsadami.

Významným obdobím mesta na prelome 14. a 15. storočia bolo obdobie vlády Žigmunda Luxemburského, ktorý potvrdil mestu staršie donácie a výsady udelené Arpádovcami a Anjouovcami a udelením nových privilégií vyzdvihol Bratislavu na popredné politické a hospodárske mesto v Uhorsku. Na základe jeho dekrétu z roku 1405 sa Bratislava zaradila medzi najvýznamnejšie mestá - slobodné kráľovské mestá a v roku 1434 udelil mestu erbovú listinu s právom používať znak s tromi vežami nad otvorenou bránou v hradbách.
Po smrti Žigmundovho nástupcu Albrechta Habsburského vypukli boje o trón medzi jeho vdovou Alžbetou a Vladislavom Jagellovským. V týchto bojoch stálo mesto na strane Alžbety, zatiaľ čo župan na hrade a jeho posádka boli na strane Vladislava. Vzájomné boje medzi hradom a mestom trvali dva roky a pri vzájomných prestrelkách bol poškodený kostol sv. Mikuláša v Podhradí.

Opätovný rozvoj mesta priniesla vláda Mateja Korvína (1458-1490). Počas svojej vlády udelil Bratislave množstvo hospodárskych privilégií, ktoré mesto muselo zaplatiť vysokými finančnými dávkami potrebnými na vojny proti Turkom. V roku 1464 vydal Zlatú bulu, ktorá potvrdzovala všetky staršie výsady města a v roku 1465 na Matejov podnet bola v Bratislave založená prvá vysoká škola na území Slovenska - Academia Istropolitana. Univerzita bola umiestnená na Ventúrskej ulici v tzv. Gmaitlových domoch (Stephan Gmaitl bol bratislavským richtárom) a zanikla roku 1491 hneď po Matejovej smrti.