Bratislava v 20. storočí

Po februári 1948 sa Československo stalo súčasťou socialistického tábora. V Bratislave to malo za následok vybudovanie silných a istých hraníc voči Západu. Časti mesta sa dostali do pohraničného pásma a časť obyvateľov sa musela presťahovať do centra. Koniec štyridsiatych a začiatok päťdesiatych rokov sa niesol v prestavbách a opätovných výstavbach vojnou zničených častí mesta, najmä priemyselných podnikov, ktoré sa po roku 1948 znárodnili. Do života obyvateľov zasiahli aj komunistické represálie v päťdesiatych rokoch, kedy bolo veľa ľudí zatknutých a tisíce obyvateľov, obvinených z buržoázneho zmýšľania boli násilne vysťahované.

Ďalším významným politickým aktom, ktorý sa odohral v Bratislave, bolo podpísanie Zákona o československej federácii 30. novembra 1968 na zrekonštruovanom Bratislavskom hrade. Týmto zákonom získala Bratislava štatút hlavného mesta Slovenskej socialistickej republiky.

Ďalší vývoj mesta sa niesol v znamení kvantitatívneho rozvoja priemyselnej výroby, decimácie historického jadra, výstavby nevhodných dopravných stavieb a nových sídlisk s nedokončenou infraštruktúrou. Najmä budovanie mosta SNP a nábrežných komunikácií viedlo k veľkoplošným asanáciám, pri ktorých bola zničená historická zástavba Podhradia a dunajského nábrežia. Napriek negatívnemu dedičstvu uplynulých desaťročí ukazujú sa aj pozitívne dedičstvá Bratislavy. Mesto je už teraz významným dopravným uzlom cestnej, železničnej, leteckej a vodnej dopravy a jeho poloha na križovatke obchodných ciest ju predurčuje stať sa vstupnou bránou nielen na Slovensko, ale aj do celého stredoeurópskeho regiónu.

Od 1. januára 1993 je Bratislava hlavným mestom samostatnej Slovenskej republiky.

Konkatedrála svätého Martina a jej okolie

Ku Konkatedrále sv. Martina (predtým Dóm sv. Martina) - trojloďovému gotickému kostolu, postavenému na mieste románskeho kostola, vedie ulička medzi zrekonštruovaným parkanovým a hradobným múrom. S výstavbou konkatedráli sa začalo začiatkom 14. storočia, ale kostol bol pre nepriaznivé politické okolnosti vysvätený až v roku 1452.

Vnútorné zariadenie kostola sa v priebehu storočí postupne dopĺňalo a vyvrcholilo v 18. storočí, keď na pozvanie ostrihomského arcibiskupa Imricha Esterházyho prišiel do Bratislavy rakúsky sochár Georg Rapfael Donner, ktorý vytvoril hlavný oltár a barokovú kaplnku sv. Jána Almužníka. Veža bola postavená spolu s trojlodím a plnila funkciu obrannej bašty, pretože bola súčasťou mestského opevnenia. Po viacerých úpravách dostala dnešnú podobu v prvej polovici 19. storočia. Na 85 metrov vysokej veži je pozlátený vankúš (2 x 2 m), na ktorom je napodobenina uhorskej kráľovskej koruny, na znak toho, že v 16. storočí sa Dóm sv. Martina stal korunovačným kostolom uhorských kráľov. Od roku 1563 až do roku 1830 tu korunovali 11 uhorských panovníkov a 8 kráľovských manželiek.

Z južnej časti Konkatedrály sv. Martina, v centre Rudnayovho námestia, stojí pomník Antona Bernoláka, autora prvého návrhu na kodifikáciu spisovnej slovenčiny v roku 1787, pod schodišťom vľavo je busta Georga Rapfaela Donnera, ktorý v Bratislave pôsobil takmer 10 rokov a vpravo busta hudobného skladateľa Franza Liszta, ktorý v dóme sv. Martina v roku 1884 dirigoval svoju korunovačnú omšu. V blízkosti konkatedráli sa nachádza Rybné námestie, kedysi priestor pred mestskými hradbami, ktorý slúžil ako rybný trh. V centre Rybného námestia stojí barokový stĺp Najsvätejšej Trojice, ktorý patrí k tzv. morovým stĺpom. Pôvodné Rybné námestie stratilo svoju tvár vybudovaním mosta cez Dunaj. Most, postavený v rokoch 1967-1972 dnes tvorí novú dominantu Bratislavy. Na pylóne vo výške 80 metrov je vyhliadková kaviareň Bystrica, z ktorej je zaujímavý výhľad na celú Bratislavu a jej okolie.

Od Konkatedrály sv. Martina sa dostaneme ku kostolu a kláštoru, ktorý si vybudovali klarisky v 14. storočí. V duchu predpisov rádu nesmel mať vežu, preto klarisky v roku 1400 postavili kamennú vežu na obvodový múr. Táto zaujímavá veža je jednou z troch päťbokých veží, ktoré sa nachádzajú v celej Európe . Jednoloďový gotický kostol klarisiek sa dnes využíva len na kultúrne účely. Od klariského kostola môžeme prejsť k pásu mestského opevnenia s dvomi obrannými baštami, ktorý bol zrekonštruovaný na zbytkoch hradieb z prelomu 13. a 14. storočia. Hradby obkolesovali stredoveké privilegované mesto od konca 13. storočia do poslednej štvrtiny 18. storočia, do doby keď na príkaz panovníčky Márie Terézie boli zbúrané.

Bratislavský hrad

Zo skalného ostrohu nad dunajským brodom, kde sa od praveku križovali dve európske obchodné cesty - Jantárová spájajúca Balt a Jadran s Dunajskou - sa dalo ovládnuť široké okolie strategicky dôležitej bratislavskej brány.
Jeho osídlenie je doložené už v eneolite. V posledných storočiach pred naším letopočtom bolo bratislavské oppidum centrom keltskej moci na strednom Dunaji. Kelti tu razili prvé mince na našom území - známe biateky. V 1. storočí nášho letopočtu sa na Dunaj posunula hranica Rímskej ríše a "barbarského sveta". Súčasťou povestného Limes Romanus bola nielen vojenská stanica v Gerulate (dnešné Rusovce), ale i fortifikačné stavby na Devíne, Bratislavskom hrade a širšom okolí mesta.
V období sťahovania národov sa v priestore Bratislavy v 6. storočí natrvalo usadili naši slovanskí predkovia a bratislavské veľkomoravské hradisko zaberajúce územie dnešného hradu tvorilo spolu s Devínom mohutné pohraničné opevnenie proti franskej ríši. Nález veľmožského paláca a veľkej trojloďovej baziliky svedčí o správnej a cirkevnej funkcii hradu, pod ktorým sa roku 907 odohrala "nešťastná bitka pri Bratislave", v ktorej maďarské kočovné kmene porazili bavorské vojsko.
Na troskách Veľkej Moravy na prelome 10. a 11. storočia vznikol uhorský štát a Arpádovské Uhorsko oprelo svoju štátnu organizáciu o slovanské hradiská, ktoré premenilo na sieť komitátnych hradov. Bratislavský hrad sa tak stal nielen dôležitou pohraničnou pevnosťou, ale i centrom komitátu a sídlom príslušníkov kráľovskej rodiny, ktorá na troskách veľkomoravskej baziliky vybudovala nový románsky kostol sv. Spasiteľa, ktorý sa stal sídlom kapituly a miestom, kde sa smeli konať božie súdy.

Z prestavby hradu po tatárskom vpáde r. 1241 sa zachovala len juhozápadná veža. Súčasný výzor hradu určila až rozsiahla prestavba hradu kráľom Žigmundom v prvej polovici 15. storočia, kedy sa mohutný lichobežníkový palác obohnaný vodnou priekopou stal nedobytnou pevnosťou proti husitom ohrozujúcim juhozápadné Slovensko a zároveň i reprezentatívnym cisárskym sídlom. Základnú charakteristiku hradu nedokázali zmeniť ani tri ďalšie prestavby.
Renesančnú ferdinandovskú prestavbu v polovici 16. storočia vyvolala potreba zlepšiť opevnenie počas tureckých vojen, ale i nová funkcia hradu, ako hlavného sídla panovníka, pretože sa rozhodnutím snemu roku 1536 Bratislava stala hlavným a korunovačným mestom Uhorska.