Bratislava

Korunovačná Bratislava

Keď na prelome 15. a 16. storočia začali do strednej Európy prenikať Turci a dobyli bez väčších problémov aj korunovačné mesto Stoličný Belehrad, život uhorského kráľovstva sa presunul do starodávneho Prešporka. Hrad nad mestom sa stal kráľovským sídlom, farský kostol korunovačným chrámom kráľov. V chráme sv. Martina sa v rokoch 1563 – 1830 uskutočnilo 19 korunovácii Korunovali tu 10 Habsburgovcov, 8 kráľovských manželiek a okrem iných aj Máriu Teréziu. Táto chvíľa znamenala pre Prešporok vzostup k sláve, lebo sa stal snemovým mestom kráľovstva a korunovačným mestom uhorských kráľov, sídlom kráľov, arcibiskupa a najdôležitejších inštitúcii krajiny.

Korunovácia

Coronatio (lat.), korunovanie či korunovácia, je slávnostný akt, pri ktorom kladú na hlavu predurčenej osoby kráľovskú alebo cisársku korunu, znak moci suverénneho panovníka. Je to slávnosť cirkevná aj politická. Panovník sa stáva panovníkom z božej milosti, a preto prijíma korunu symbolicky z rúk pápeža. Kráľom alebo cisárom sa stáva až prijatím koruny.
V Uhorsku sa pred korunovačnou slávnosťou schádzal korunovačný snem, ktorý spočiatku volil kráľovho nástupcu, ale od roku 1687, keď sa stal kráľom Jozef I. kráľom sa mal stať vždy prvorodený syn. Za kráľa Karola III. rozšírili tento zákon aj na dedenie po praslici a tak mohla byť za „kráľa“ Uhorska – Rex Hungariae – korunovaná Mária Terézia.

Na zasadnutí korunovačného snemu panovník potvrdzoval tzv. inauguračný diplomom. Bola to listina, v ktorej sa zaviazal zachovávať práva a výsady stavov z roku 1222, rozlohu krajiny, získať nové územia alebo oslobodiť územia obsadené nepriateľom. Ferdinand II. potvrdil v roku 1622 17 článkov, Jozef I. v roku 1687 už len 7 a od roku 1712 za vlády Karola III. mal už len 5 článkov.

Korunovácie prebiehali v prešporskom farskom a prepoštskom chráme, ktorý je zasvätený sv. Martinovi takmer tri storočia, v rokoch 1563 – 1830. Korunovácie sa uskutočňovali v poslednej tretine roku. Toto obdobie bolo aj obdobím cirkevných sviatkov, napr. dňa Panny Márie. V dóme sv. Martina korunovali uhorských panovníkov a ich manželky (viď prílohu).
Každá korunovačná slávnosť bola opísaná, aby sa o nej mohli dozvedieť aj na vzdialených miestach a v iných krajinách.

Korunovačné insígnie

Korunovačné insígnie sú symbolické predmety, ktoré sa odovzdávajú panovníkovi pri korunovácii. Pod kráľovskými insígniami rozumieme korunu, krajinské jablko a žezlo. V Uhorsku sa za znak kráľovskej moci považovala prepychovo zdobená kopija a neskôr meč po prvom Uhorskom kráľovi Štefanovi. S jeho osobou je spájaný aj korunovačný plášť.

Koruna – dnes sa nachádza v maďarskom národnom múzeu v Budapešti. Do roku 1790 sa verilo v jej pravosť, ktorú ale poprel uhorský historik Alexius Horányi tvrdením, že sa skladá z dvoch častí, ktoré pochádzajú z rozličných období. Dnes už je jasné, že koruna nie je pamiatkou na Štefana a za jeho vády neexistovala ani jedna jej časť. Skladá sa z dvoch častí: corona gracea – grécka koruna (dolná časť) a corona latina – latinská koruna (horná časť). Grécka koruna je vlastná čelenka, úzky zlatý s ozdobený perlami, polodrahokamami a platničkami, na ktorých sú znzornení sv. Juraj, Demeter, Kozmas a Damián, archanjeli Michael a Gabriel, byzantský princ Konstantios a uhorský kráľ Gejza s nápisom: GEOVITZAS PISTOS KRALES TOURKIAS (Gejza vznešený kráľ Turkov).

Na čelnej stránke je 8 štítov vyplnených priehradkovým emailom. V strede je polkruhová doštička s obrazom žehnajúceho sa Krista Svetovládcu. Na zadnej strane je polkruhová doštička s poprsím cisára Michaela Dukasa. Na neho a pozerajú jeho princ Konstantios a kráľ Gejza. Latinská koruna je zo zlatého plechu vyrobený zlatý kríž s prehnutými ramenami a je na korunu pripevnený tak, aby zakrýval hornú časť hlavy. Na krížení je platnička s Kristom Svetovládcom. Na ramenách sú tabuľky s apoštolmi Jánom, Bartolomejom, Filipom, Pavelom, Tomášom, jakubom, Ondrejom a Petrom. Štyria ďalší chýbajú. Tabuľka s Kristom Svetovládcom je poškodená upevneným zlatým krížikom ktorý je šikmo naklonený potom, čo dala korunu ukradnúť kráľovná Alžbeta pre svojoh novorodeného syna Pohrobka.
Z dolnej časti koruny visia štyri zlaté retiazky, pendílie s tromi drahokamami v trojlístku. Pendília je aj zozau Celá koruna je ozdobená veľkými pravými morskými perlamia menšie sú navlečené vodorovne v dvoch radoch okolo koruny.

Plášť a meč sv. Štefana – Uhorský korunovačný plášť je bohato vyšívaný, brokátový plášť prešitý z kňažského ornátu. Na plášti je nápis, že pôvodný ornát venoval roku 1031 kráľ Štefan chrámu Panny Márie v Stoličnom Belehrade. Ako korunovačný meč sa používal krátky ozdobný meč. Týmto mečom pasovali uhorskí králi v 16. až 20. storočí rytierov Zlatej ostrohy. Pôvodný meč, prepychový meč vikingského pôvodu s kostenou rukoväťou je uložený v pokladnici pražského chrámu sv. Víta. Zapísaný bol roku 1355 do inventáru karola IV. ako gladius beati Stephani regis (meč sv. kráľa Štefana).
Žezlo – Drevená palica pokrytá strieborným pozláteným plechom, na ktorom je pripevnená nepravideľná guľa z pravého horského kryštálu. Na guli sú vyryté tri sediace levy. Vložená je do zlatého orámovania, z ktorého visia zlaté guľky na zlatých retizkach a na dolnom konci žezla je strieborný pozlátený gombík.
Krajinské jablko – Je to dutá mosadzná guľa s pozláteným povrchom a vsadeným zlatým apoštolským dvojramenným krížom. Na guli sú dva zlaté štítky s erbom Anjouovcov.
Zoznam uhorských panovníkov a kráľovien korunovaných v dóme sv. martina v rokoch 1563 – 1830

OBDOBIE VLÁDY KORUNOVÁCIA
Maximilián (1564 – 1576)
Mária, jeho manželka8. 9. 1563
9. 9. 1563
Rudolf (1576 – 1608)25. 9. 1572
Matej II. (1608 – 1619)
Anna19. 11. 1608
25. 3. 1613
Ferdinand II. (1619 – 1637)
Eleonóra, druhá manželka 1. 7. 1618
26. 7. 1622
Mária Anna
prvá manželka Ferdinanda III.14. 2. 1638
Ferdinand IV. († 1654)16. 6. 1647
Mária Eleonóra
tretia manželka Ferdinanda III.6. 6. 1655
Leopold I. (1657 – 1705)27. 6. 1655
Jozef I. (1705 – 1711)9. 12. 1687
Karol III. (1711 – 1740)
Alžbeta Kristína, jeho manželka22. 5. 1712
18. 10. 1714
Mária Terézia (1740 – 1780)25. 6. 1741
Leopold II. (1790 – 1792)15. 11. 1790
Mária Ludovika
tretia manželka Františka I.7. 9. 1808
Karolína Augusta
štvrtá manželka Františka I.25. 9. 1825
Ferdinand V. (1835 – 1848)28. 9. 1830

Bratislava Keltov a Rimanov

Bratislava patrí k najmladším hlavným mestám Európy a pritom k mestám s bohatou históriou siahajúcou k dobám spred dvetisíc rokov. Poloha mesta v samotnom srdci Európy na brehu rieky Dunaj predurčila Bratislavu, aby sa stala križovatkou a cieľom obchodných ciest, strediskom mnohých kultúr. Prvé stopy po trvalom osídlení sa viažu k mladšej dobe kamennej pred 4500 rokmi. Keltský kmeň Bójov v 2. storočí pred n. l založil na území mesta významné mocenské centrum s obrannou funkciou, kde hradný kopec tvoril obrannú baštu. Keltské oppidum, ktoré zaberalo celý hradný vrch týčiaci sa 85 metrov nad hladinu Dunaja, siahalo až k priestoru dnešného Námestia slobody na severe a na juhu až k dunajskému brehu. Bratislavské oppidum sa preslávilo razením mincí, z ktorých najznámejšie sú zlaté statéry s nápisom Biatec (keltské knieža). Zánik oppida sa predpokladá v polovici 1. storočia pred n. l. pod vplyvom vpádu Dákov. Zvyšky keltského obyvateľstva tu však prežívali až do rímskej okupácie pravého dunajského brehu.

Bratislava sa v rímskom období ocitla priamo na hranici Rímskej ríše. Rimania na troskách po keltoch vybudovali svoju strážnu stanicu o čom svedčia tehly zo základov Korunnej veže, ktoré nesú značku XIV. légie zvanej Antoniana. V systéme vojenských pevností na strednom Dunaji vznikla Gerulata, územie dnešnej mestskej časti Rusovce. Gerulata bola jednou z bášt obrannej línie Limes Romanum, oddeľujúcej svet Rimanov od sveta barbarských kmeňov. V časoch Rímskej ríše bola na hradnom brale vybudovaná vojenská stanica a pri brode vojenská strážna veža. Archeologické nálezy dokazujú rímsku stavebnú aktivitu aj v priestore Starého Mesta pod Primaciálnym palácom alebo v Dúbravke, kde boli nájdené základy rímskych kúpeľov z 3. storočia, a na Devíne.
Slovanská Bratislava

Slovanskú minulosť Bratislavy začali odkrývať archeológovia v roku 1958 na území hradu. Archeológovia sa trpezlivo prekopávali haldami hliny a sute, lebo na mieste dnešného paláca bol kopec vyšší, lebo Slovania tu pri budovaní opevnení naviezli až 7 metrov hliny. Predkovia dnešných obyvateľov Slovenska Slovania prišli na územie terajšieho mesta v 5. - 6. storočí n. l. z východoeurópskych stepí a slovanské hradiská v Bratislave a na neďalekom Devíne sa stali v 9. storočí centrami spoločného štátu západoslovanských kmeňov - Veľkomoravskej ríše. Najväčší veľkomoravský kostol na území Slovenska, ktorý patril k najväčším v celej Veľkej Morave bol objavený neďaleko východného krídla paláca. Trinásť metrová široká stavba bola trojloďová bazilika z opracovaného kamenia. K preniknutiu maďarských kmeňov z ázijských stepí do karpatskej kotliny sa viaže aj prvá písomná zmienka o Bratislave v opise rozhodujúcej bitky Bavorov s Maďarmi, ku ktorej prišlo v lete roku 907 pod Bratislavským hradom (Braslavespurch). Keď franský kráľ Ľudovít zhromaždil vojsko, rozdelil ho na tri a postavil tábor po oboch stranách Dunaja. Keď Maďari zbadali Frankov nečakali a zaútočili, až franské vojsko vysílili. Keď ho pozabíjali a potajomky sa preplavili cez Dunaj a v druhom tábore tiež všetkých pobili. Priebeh bitky poznáme z Aventinovej kroniky Annales Boiorum, ktorá vyšla roku 1530 a autor je bavorský humanista Johannes Turmair zvaný Aventinus, ktorý sa opieral o Rezenské anály. A zo Salzburských análov objavených roku 1921 kde sa opäť spomína 4. júl 907.

V nasledujúcom storočí sa vznikajúce mesto začlenilo do Uhorského kráľovstva. Centrálne postavenie Bratislavského hradu si uvedomili aj starí Maďari a jeho význam po založení Uhorského štátu stúpol, pretože sa stal dôležitým pohraničným hradom. Stal sa tak najdôležitejším hospodárskym a správnym centrom uhorského pohraničia a strediskom cirkevnej organizácie. Bratislavský hrad a jeho okolie sa tak stali terčom mnohých vojenských útokov. Už v roku 1042 nemecký kráľ Henrich I. zničil Bratislavu. Ďalšie nepokoje ju zasiahli medzi rokmi 1074 - 1077 v súvislosti so sporom o trón. Vtedy sa stal hrad sídlom kráľa Šalamúna. V 11. a 12. storočí bol hrad najlepšie opevnený hrad v Uhorskom kráľovstve.

Rozvoj podhradia

Najstarší základ mesta sa vyvinul na križovatke obchodných ciest. Jedna z nich sledovala breh Dunaja zo západu na východ (dnešná Panská a Laurinská ulica). Druhá cesta z juhu na sever sa stala základom Ventúrskej a Michalskej ulice. Napriek neustálym nepokojom sa toto sídlisko úspešne vyvíjalo v mesto a čoraz viac sa vymaňovalo zo závislosti na hrade. Roku 1204 sa sem z hradu presťahovala kapitula a v roku 1221 prepošstvo spolu s farským kostolom, ktoré zriadilo faru pri kostole najsvätejšieho Salvatora a posilnilo snahy obyvateľstva podhradia stať sa najnezávislejší na hrade. Rozvoj podhradia je priamo písomne doložený na začiatok 12. storočia. Románske mesto sa pred tatárskym vpádom skladalo z podhradskej osady a kupeckej osady cudzích hostí z viacerých osád, ktoré podľa ich patrónov možno nazvať osadami sv. Michala, Vavrinca a Ondreja. Pri vpáde Tatárov boli tieto osady zničené, ale po ich odchode boli opäť obnovené. V poslednej štvrtine 13. storočia sa začali stavať kamenné mestské hradby a smerom na východ od pôvodnej osady sa začalo rozrastať mesto oddelené od hradného opevnenia. Z troch spomínaných osád sa medzi múry mesta dostala len malá časť, pretože väčšina z ich územia tvorila už vtedy predmestia. Centrum mesta bolo okolo väčšej nezastavanej plochy, ktorá bola vhodným miestom na trhovisko. V roku 1291 boli Bratislave udelené kráľovské výsady uhorským kráľom Ondrejom III. V nich sa o výsadách nič nehovorí, ale ich prítomnosť dokladá to, že sídlisko sa už od polovice 13. storočia nazýva mesto a v druhej polovici storočia malo aj richtára.

Boj o trón

Bratislavu zasiahli boje o trón začiatkom 14. storočia po vymretí Arpádovcov, kedy sa mesto a jeho okolie stali rakúskou provinciou až do roku 1312, kedy obsadili Bratislavu vojská Karola Róberta a vrátili ju Uhorsku. Karolov syn Ľudovít I. potvrdil mestu viaceré staršie privilégiá a obdaroval ho novými výsadami.

Významným obdobím mesta na prelome 14. a 15. storočia bolo obdobie vlády Žigmunda Luxemburského, ktorý potvrdil mestu staršie donácie a výsady udelené Arpádovcami a Anjouovcami a udelením nových privilégií vyzdvihol Bratislavu na popredné politické a hospodárske mesto v Uhorsku. Na základe jeho dekrétu z roku 1405 sa Bratislava zaradila medzi najvýznamnejšie mestá - slobodné kráľovské mestá a v roku 1434 udelil mestu erbovú listinu s právom používať znak s tromi vežami nad otvorenou bránou v hradbách.
Po smrti Žigmundovho nástupcu Albrechta Habsburského vypukli boje o trón medzi jeho vdovou Alžbetou a Vladislavom Jagellovským. V týchto bojoch stálo mesto na strane Alžbety, zatiaľ čo župan na hrade a jeho posádka boli na strane Vladislava. Vzájomné boje medzi hradom a mestom trvali dva roky a pri vzájomných prestrelkách bol poškodený kostol sv. Mikuláša v Podhradí.

Opätovný rozvoj mesta priniesla vláda Mateja Korvína (1458-1490). Počas svojej vlády udelil Bratislave množstvo hospodárskych privilégií, ktoré mesto muselo zaplatiť vysokými finančnými dávkami potrebnými na vojny proti Turkom. V roku 1464 vydal Zlatú bulu, ktorá potvrdzovala všetky staršie výsady města a v roku 1465 na Matejov podnet bola v Bratislave založená prvá vysoká škola na území Slovenska - Academia Istropolitana. Univerzita bola umiestnená na Ventúrskej ulici v tzv. Gmaitlových domoch (Stephan Gmaitl bol bratislavským richtárom) a zanikla roku 1491 hneď po Matejovej smrti.
Bratislava po bitke pri Moháči

Nečakaný obrat v histórii mesta prinieslo 16. storočie, kedy v tragickej bitke s Turkami pri Moháči v roku 1526 zahynul uhorský kráľ Ľudovít II a za nového kráľa bol napriek protikandidátovi Jánovi Zápoľskému a odporu časti uhorskej šľachty zvolený na zasadnutí v bratislavskom františkánskom kostole Ferdinand Habsburský. Turci postupovali rýchlo dovnútra krajiny a uhorská šľachta sa zachraňovala útekom na terajšie územie Slovenska, kam sa sťahovali i krajinské úrady. V roku 1530 ohrozovali Turci Bratislavu, poškodili ju delostreľbou a preto bolo roku 1531 nariadené mestskou radou zbúrať kostoly a iné kamenné stavby mimo hradieb, aby ich Turci nemohli využiť pri obliehaní mesta.

Stav Uhorska po moháčskej bitke bol pre Bratislavu šťastím. Po obsadení hlavného mesta Budína hľadala uhorská šľachta, svetskí aj cirkevní hodnostári útočisko čo najbližšie k Viedni, kde sídlil kráľ Ferdinand. Výhodná poloha a pevné opevnenie Bratislavy rozhodli o tom, že sa stala hlavným mestom Uhorska. Rozhodol o tom uhorský snem na svojom zasadnutí roku 1536. Mesto obchodníkov, remeselníkov a vinohradníkov sa stalo sídelným mestom krajiny, sídlom panstva a cirkvi. Bratislava sa stala snemovým mestom kráľovstva a korunovačným mestom uhorských kráľov, sídlom kráľa, arcibiskupa a najdôležitejších inštitúcií krajiny. V rokoch 1536-1830 bolo v Dóme sv. Martina korunovaných 11 kráľov a kráľovien.

Bratislava a protihabsburgské povstania

V druhej polovici 16. storočia prenikol z nemeckých krajín do Uhorska protestantizmus. V Bratislave, ktorá bola prevažne nemecká, sa myšlienky reformácie rozšírili veľmi rýchlo. Po vydaní privilégia kráľa Maximiliána II. v roku 1564, ktorým povolil prijímanie pod obojím, prešla väčšina bratislavských mešťanov na evanjelickú vieru.

V 17. storočí prežívala Bratislava jedno z najťažších období svojej histórie. Za stavovských povstaní uhorskej šľachty proti Habsburgovcom ju viac ráz obsadili a vydrancovali vojská bojujúcich strán, poškodili ju viaceré požiare a iné živelné pohromy, niekoľkokrát zasiahla mesto morová epidémia. Rekatolizácia, ktorá sa začala v roku 1600 za vlády Rudolfa II poznačila Bratislavu neutíchajúcimi protihabsburskými povstaniami, pričom naďalej pokračovali aj vojny s Turkami.
Z protihabsburských povstaní Bratislavu najviac zasiahlo povstanie sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena. Betlen v rokoch 1619-1621 držal mesto vo svojej moci. Jeho povstanie bolo ukončené roku 1626 mierom podpísaným v Bratislave.

Bratislavskí evanjelici presadili stavbu dvoch evanjelických kostolov - nemeckého (1636-1638) a slovensko-maďarského (1640).
Ďalšie stavovské povstania a zostrenie rekatolizácie nepriaznivo vplývali na rozvoj Bratislavy. Evanjelici museli odovzdať obidva svoje kostoly - nemecký jezuitom, slovensko-maďarský uršulínkam a mierne uvoľnenie rekatolizačného tlaku nastalo až po porážke Turkov roku 1683, kedy si evanjelici mohli postaviť dva nové kostoly a vlastnú evanjelickú strednú školu - lýceum.

Bratislava za vlády Márie Terézie a Jozefa II.

V 18. storočí sa Bratislava stala nielen najväčším a najvýznamnejším mestom Slovenska, ale i celého Uhorska. V tomto storočí sa postavilo veľa honosných palácov uhorskej aristokracie, stavali sa kostoly, kláštory a iné cirkevné budovy, prestaval a rozšíril sa hrad, vyrástli celé nové ulice a počet obyvateľov sa strojnásobil. Konali sa tu zasadania stavovského snemu, korunovácie kráľov a kráľovien, pulzoval tu čulý kultúrny a spoločenský život.

Obdobie najväčšieho rozvoja mesta predstavuje doba vlády Márie Terézie (1740-1780). Od jej nástupu začala riadiť stavebný vývoj v meste stavebná kancelária Uhorskej kráľovskej komory, ktorá riadila najmä stavbu erárnych budov (palác Uhorskej kráľovskej komory, Vodná kasáreň, a i.). Hrade sa stal reprezentačným kráľovským sídlom (resp. jeho uhorského miestodržiteľa) a strediskom spoločenského a politického života na najvyššej úrovni. V roku 1775 nariadila Mária Terézia zbúrať mestské hradby a brány a zasypať širokú vodnú priekopu, ktorá obkolesovala mesto. Vznikol tak priestor pre ďalšiu výstavbu palácov a na mieste vodnej priekopy medzi Vydrickou a Rybárskou bránou vznikla promenáda, na konci ktorej pred Rybárskou bránou bolo v roku 1776 postavené Mestské divadlo. Novotou v architektonickom rozvoji mesta bola aj stavba letných palácov s okrasnými záhradami na okraji mesta.

Vláda Jozefa II. znamenala pre Bratislavu ústup zo slávy. Bratislava prestala byť hlavným mestom Uhorska a na Jozefov príkaz sa roku 1783 odsťahovala do Budína Miestodržiteľská rada a iné centrálne úrady a 13. mája 1783 odviezli do Viedne aj kráľovskú korunu stráženú dovtedy na Bratislavskom hrade, čo vyvolalo masový odchod šľachty z mesta. Bratislava sa z hlavého mesta krajiny premenila na provinčné mesto. Bratislavu zasiahli aj Jozefove reformy. Zrušených bolo niekoľko cirkevných rádov sídliacich v meste, ich majetky boli rozpredané a budovy kláštorov premenené na školy a nemocnice. Jozef II. zriadil v Bratislave Generálny seminár pre výchovu kňazského dorastu, ktorý bol umiestnený na Bratislavskom hrade prestavanom na tento účel. Tu študoval aj Anton Bernolák a mnohí ďalší významní osvietenskí vzdelanci.
Bratislava v 19. storočí

Začiatok 19. storočia sa niesol v znamení napoleonských vojen. V roku 1805 bol po bitke pri Slavkove uzavretý v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca tzv. Bratislavský mier medzi Francúzskom a Rakúskom, ktorý však netrval dlho, lebo už roku 1809 Napoleonova armáda poškodila mesto delostreleckým ostreľovaním z pravého brehu Dunaja.
V roku 1811 vyhorel nepozornosťou napoleonskej posádky sídliacej na hrade požiar a hrad vyhorel.

Od tridsiatych rokov 19. storočia nastal v meste prudký rozvoj priemyslu, podporený zavedením modernej dopravy. Rýchlu dopravu umožňovali parné lode schopné už plávať aj proti prúdu rieky. Od roku 1848 začali premávať aj parné vlaky. Bratislava bola naďalej prevažne nemeckým mestom, no postupne sa stávala centrom slovenskej vzdelanosti a to zásluhou školstva, keď po katolíckom seminári, ktorý zanikol po smrti Jozefa II., prevzalo úlohu centra slovenského národného hnutia evanjelické lýceum, kde bola v roku 1803 založená Katedra reči a literatúry československej. Jej vrcholným obdobím bolo pôsobenie Ľudovíta Štúra ako profesora na katedre.

Poslednou veľkou politickou udalosťou v meste za Uhorska bolo zasadnutie uhorského stavovského snemu v rokoch 1847-1848 ktorý v marci 1848 odhlasoval zrušenie poddanstva. Nato cisár Ferdinand V. navštívil Bratislavu a 11. apríla 1848 boli podpísané tzv. marcové zákony v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. Po rozpustení posledného uhorského snemu a premiestnení politického sídla Uhorska do Pešti sa stáva Bratislava definitívne politicky menej významnou.

Bratislavu zasiahli aj revolučné udalosti rokov 1848-1849. Mesto stálo spočiatku na strane maďarského odboja a mestská rada dokonca vyslala proti slovenským dobrovoľníkom zbor mestskej gardy a pripravovala sa na podporu maďarských vojsk proti Rakúšanom. Koncom roku však mesto obsadili rakúske vojská a ruská armáda a až do konca roka 1849 potom obyvateľstvo trpelo prenasledovaním príslušníkov odboja. V novembri prišiel do Bratislavy slovenský dobrovoľnícky zbor, ktorý bol ale 21. novembra na Firšnáli (Námestie slobody) rozpustený.

Druhá polovica 19. storočia znamenala pre mesto príliv obyvateľstva, podmienený zakladaním nových priemyselných podnikov. Vo východnej časti mesta sa postupne vytvorila charakteristická priemyselná zóna. V meste mal významné zastúpenie strojársky, chcemický, energetický, textilný, elektrotechnický a potravinársky priemysel. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia bola Bratislava druhým najpriemyselnejším mestom Uhorska. K rozvoju priemyslu v meste významne prispela aj výstavba prvého stáleho mosta v roku 1891, ktorý slúžil súčasne železnici i cestnej doprave a umožňoval rýchle spojenie s Viedňou aj s Budapešťou. Rozvoj priemyslu sa odrazil aj v architektúre, čo sa prejavilo najmä vo výstavbe množstva továrenských budov. Vznikol však aj väčší počet verejných budov, sakrálnych stavieb, moderných víl a nájomných domov. Úspechy v priemyselnom podnikaní sa prejavili i v životnej úrovni obyvateľstva, ktorá bola oveľa vyššia než v iných oblastiach Uhorska s výnimkou Budapešti.

Svetové vojny a Bratislava

Bratislavu nezasiahli boje prvej svetovej vojny priamo, ale aj tak ťažko doľahla na jej obyvateľov. Zásobovanie zlyhalo, ceny boli najvyššie v celej monarchii. Zbierali a znovu spracúvali sa predmety z farebných kovov, zvony z bratislavských kostolov, ale aj riad od obyvateľstva. Koniec prvej svetovej vojny v novembri 1918 priniesol rozpad Rakúsko-Uhorska, kedy vznikla Československá republika a o osude Bratislavy sa rozhodovalo na parížskych mierových rokovaniach. Keď už bolo koncom roku 1918 zrejmé, že Bratislava bude začlenená do ČSR, rozhodli sa predstavitelia mesta premenovať ho na Wilsonov, resp. mesto Wilsonovo, podľa amerického prezidenta T.W. Wilsona. Predstavitelia mesta žiadali, aby ho dohodové mocnosti uznali za otvorné - slobodné mesto.

Tento návrh bol však zamietnutý a mesto, ktoré nazývali Pressburg, Pozsony, Prešpork, bolo pričlenené v januári 1919 k ČSR. Nové pomenovanie mesta bolo schválené 27. marca 1919 a na mape Európy sa objavila Bratislava. Ešte skôr, ako mesto premenovali, rozhodlo sa o tom, že bude hlavným mestom Slovenska. Nasťahovali sa sem centrálne a miestne úrady všetkých odborov štátnej správy, koncentroval sa tu priemyselný, obchodný a finančný život celého Slovenska. Pripojenie Bratislavy k Československu znamenalo odchod značnej časti obyvateľstva maďarskej národnosti, ale do mesta prišlo pomerne veľa obyvateľov z Čiech, najmä inteligencia. Stavebný ruch neobyčajne vzrástol, mesto sa rozširovalo a počet obyvateľov stúpol. Do Bratislavy sa nakoniec presunulo aj centrum kultúrneho a umeleckého života.

V medzivojnovom období bol vznik moderných vysokých škôl, vedeckých a kultúrnych inštitúcií celoeurópskeho významu významným krokom. V tomto čase mesto zaznamenáva urbanistický, architektonický, priemyselný a výrobný rozvoj smerom ku kvalite. V príkladnej tolerancii až do druhej svetovej vojny tu žili viaceré národnostné a kultúrne spoločenstvá ako slovenské, nemecké, maďarské, židovské, české, chorvátske a iné.

Hospodárska kríza v tridsiatych rokoch zasiahla aj Bratislavu. Mnoho priemyselných podnikov znižovalo výrobu, niektoré zatvorili. Robotníci strácali prácu a bieda mimoriadne rástla. K tomu sa pridalo stupňovanie politického napätia, ktoré malo za následok rozpad ČSR v roku 1939 a dňa 14. marca 1939 po rozbití ČSR sa stala Bratislava hlavným mestom samostatného Slovenska. Mesto sa stalo sídlom prezidenta, parlamentu, vlády a všetkých úradov štátnej správy. Stratilo však časť svojho územia, pretože súčasťou Nemecka sa stala Petržalka a Devín.

Bratislavu priamo zasiahli aj udalosti druhej svetovej vojny. Pri bombardovaní mesta americkým letectvom 16. júna 1944 bola zničená predovšetkým rafinéria Apollo, no zasiahnuté boli aj obytné štvrte. Od júna 1944 do apríla 1945 trvala v meste vojnová situácia, kedy mesto bolo v rukách nemeckej armády a Bratislavu oslobodila až Sovietska armáda 4. apríla 1945.

Po druhej svetovej vojne sa situácia v Bratislave zmenila. Hneď po oslobodení z mesta odsunuli väčšinu obyvateľstva nemeckej a maďarskej národnosti a rozhodnutím Národného výboru z 1. apríla 1946 sa uskutočnilo pripojenie susediacich obcí k mestu a vznikla tak tzv. Veľká Bratislava.
Bratislava v 20. storočí

Po februári 1948 sa Československo stalo súčasťou socialistického tábora. V Bratislave to malo za následok vybudovanie silných a istých hraníc voči Západu. Časti mesta sa dostali do pohraničného pásma a časť obyvateľov sa musela presťahovať do centra. Koniec štyridsiatych a začiatok päťdesiatych rokov sa niesol v prestavbách a opätovných výstavbach vojnou zničených častí mesta, najmä priemyselných podnikov, ktoré sa po roku 1948 znárodnili. Do života obyvateľov zasiahli aj komunistické represálie v päťdesiatych rokoch, kedy bolo veľa ľudí zatknutých a tisíce obyvateľov, obvinených z buržoázneho zmýšľania boli násilne vysťahované.

Ďalším významným politickým aktom, ktorý sa odohral v Bratislave, bolo podpísanie Zákona o československej federácii 30. novembra 1968 na zrekonštruovanom Bratislavskom hrade. Týmto zákonom získala Bratislava štatút hlavného mesta Slovenskej socialistickej republiky.

Ďalší vývoj mesta sa niesol v znamení kvantitatívneho rozvoja priemyselnej výroby, decimácie historického jadra, výstavby nevhodných dopravných stavieb a nových sídlisk s nedokončenou infraštruktúrou. Najmä budovanie mosta SNP a nábrežných komunikácií viedlo k veľkoplošným asanáciám, pri ktorých bola zničená historická zástavba Podhradia a dunajského nábrežia. Napriek negatívnemu dedičstvu uplynulých desaťročí ukazujú sa aj pozitívne dedičstvá Bratislavy. Mesto je už teraz významným dopravným uzlom cestnej, železničnej, leteckej a vodnej dopravy a jeho poloha na križovatke obchodných ciest ju predurčuje stať sa vstupnou bránou nielen na Slovensko, ale aj do celého stredoeurópskeho regiónu.

Od 1. januára 1993 je Bratislava hlavným mestom samostatnej Slovenskej republiky.

Konkatedrála svätého Martina a jej okolie

Ku Konkatedrále sv. Martina (predtým Dóm sv. Martina) - trojloďovému gotickému kostolu, postavenému na mieste románskeho kostola, vedie ulička medzi zrekonštruovaným parkanovým a hradobným múrom. S výstavbou konkatedráli sa začalo začiatkom 14. storočia, ale kostol bol pre nepriaznivé politické okolnosti vysvätený až v roku 1452.

Vnútorné zariadenie kostola sa v priebehu storočí postupne dopĺňalo a vyvrcholilo v 18. storočí, keď na pozvanie ostrihomského arcibiskupa Imricha Esterházyho prišiel do Bratislavy rakúsky sochár Georg Rapfael Donner, ktorý vytvoril hlavný oltár a barokovú kaplnku sv. Jána Almužníka. Veža bola postavená spolu s trojlodím a plnila funkciu obrannej bašty, pretože bola súčasťou mestského opevnenia. Po viacerých úpravách dostala dnešnú podobu v prvej polovici 19. storočia. Na 85 metrov vysokej veži je pozlátený vankúš (2 x 2 m), na ktorom je napodobenina uhorskej kráľovskej koruny, na znak toho, že v 16. storočí sa Dóm sv. Martina stal korunovačným kostolom uhorských kráľov. Od roku 1563 až do roku 1830 tu korunovali 11 uhorských panovníkov a 8 kráľovských manželiek.

Z južnej časti Konkatedrály sv. Martina, v centre Rudnayovho námestia, stojí pomník Antona Bernoláka, autora prvého návrhu na kodifikáciu spisovnej slovenčiny v roku 1787, pod schodišťom vľavo je busta Georga Rapfaela Donnera, ktorý v Bratislave pôsobil takmer 10 rokov a vpravo busta hudobného skladateľa Franza Liszta, ktorý v dóme sv. Martina v roku 1884 dirigoval svoju korunovačnú omšu. V blízkosti konkatedráli sa nachádza Rybné námestie, kedysi priestor pred mestskými hradbami, ktorý slúžil ako rybný trh. V centre Rybného námestia stojí barokový stĺp Najsvätejšej Trojice, ktorý patrí k tzv. morovým stĺpom. Pôvodné Rybné námestie stratilo svoju tvár vybudovaním mosta cez Dunaj. Most, postavený v rokoch 1967-1972 dnes tvorí novú dominantu Bratislavy. Na pylóne vo výške 80 metrov je vyhliadková kaviareň Bystrica, z ktorej je zaujímavý výhľad na celú Bratislavu a jej okolie.

Od Konkatedrály sv. Martina sa dostaneme ku kostolu a kláštoru, ktorý si vybudovali klarisky v 14. storočí. V duchu predpisov rádu nesmel mať vežu, preto klarisky v roku 1400 postavili kamennú vežu na obvodový múr. Táto zaujímavá veža je jednou z troch päťbokých veží, ktoré sa nachádzajú v celej Európe . Jednoloďový gotický kostol klarisiek sa dnes využíva len na kultúrne účely. Od klariského kostola môžeme prejsť k pásu mestského opevnenia s dvomi obrannými baštami, ktorý bol zrekonštruovaný na zbytkoch hradieb z prelomu 13. a 14. storočia. Hradby obkolesovali stredoveké privilegované mesto od konca 13. storočia do poslednej štvrtiny 18. storočia, do doby keď na príkaz panovníčky Márie Terézie boli zbúrané.

Bratislavský hrad

Zo skalného ostrohu nad dunajským brodom, kde sa od praveku križovali dve európske obchodné cesty - Jantárová spájajúca Balt a Jadran s Dunajskou - sa dalo ovládnuť široké okolie strategicky dôležitej bratislavskej brány.
Jeho osídlenie je doložené už v eneolite. V posledných storočiach pred naším letopočtom bolo bratislavské oppidum centrom keltskej moci na strednom Dunaji. Kelti tu razili prvé mince na našom území - známe biateky. V 1. storočí nášho letopočtu sa na Dunaj posunula hranica Rímskej ríše a "barbarského sveta". Súčasťou povestného Limes Romanus bola nielen vojenská stanica v Gerulate (dnešné Rusovce), ale i fortifikačné stavby na Devíne, Bratislavskom hrade a širšom okolí mesta.
V období sťahovania národov sa v priestore Bratislavy v 6. storočí natrvalo usadili naši slovanskí predkovia a bratislavské veľkomoravské hradisko zaberajúce územie dnešného hradu tvorilo spolu s Devínom mohutné pohraničné opevnenie proti franskej ríši. Nález veľmožského paláca a veľkej trojloďovej baziliky svedčí o správnej a cirkevnej funkcii hradu, pod ktorým sa roku 907 odohrala "nešťastná bitka pri Bratislave", v ktorej maďarské kočovné kmene porazili bavorské vojsko.
Na troskách Veľkej Moravy na prelome 10. a 11. storočia vznikol uhorský štát a Arpádovské Uhorsko oprelo svoju štátnu organizáciu o slovanské hradiská, ktoré premenilo na sieť komitátnych hradov. Bratislavský hrad sa tak stal nielen dôležitou pohraničnou pevnosťou, ale i centrom komitátu a sídlom príslušníkov kráľovskej rodiny, ktorá na troskách veľkomoravskej baziliky vybudovala nový románsky kostol sv. Spasiteľa, ktorý sa stal sídlom kapituly a miestom, kde sa smeli konať božie súdy.

Z prestavby hradu po tatárskom vpáde r. 1241 sa zachovala len juhozápadná veža. Súčasný výzor hradu určila až rozsiahla prestavba hradu kráľom Žigmundom v prvej polovici 15. storočia, kedy sa mohutný lichobežníkový palác obohnaný vodnou priekopou stal nedobytnou pevnosťou proti husitom ohrozujúcim juhozápadné Slovensko a zároveň i reprezentatívnym cisárskym sídlom. Základnú charakteristiku hradu nedokázali zmeniť ani tri ďalšie prestavby.
Renesančnú ferdinandovskú prestavbu v polovici 16. storočia vyvolala potreba zlepšiť opevnenie počas tureckých vojen, ale i nová funkcia hradu, ako hlavného sídla panovníka, pretože sa rozhodnutím snemu roku 1536 Bratislava stala hlavným a korunovačným mestom Uhorska.