František Jozef I. pred nástupom na trón
František Jozef I. sa narodil 18.8.1830 ako syn Františka Karla a arcivojvodkyne Sofie, údajne “najvýznamnejšej habsburskej ženy od čias Márie Terézie”. František Jozef bol obľúbeným, poriadkumilovným dieťaťom. Od malička mal záujem najmä o vojsko a vojakov, i keď ako sa neskôr ukázalo, nebol schopným veliteľom. Od nástupu arcivojvodu Ferdinanda na trón roku 1835 všetci na dvore predpokladali, že František Jozef sa na trón dostane čoskoro. Nepredpokladalo sa, že duševne nie celkom zdravý človek bude žiť dlhší čas, čo sa napokon vyvrátilo, lebo cisár Ferdinand skonal až roku 1875. Ten sa však trónu v prospech Františka Jozefa vzdal v roku 1848.
Revolúcia, František Jozef I. cisárom
Bolo jasné, že kontrarevolúcia potrebuje mladú krv, energického a neviazaného predstaviteľa, preto pravdepodobne nebolo ťažké presvedčiť Františka Karla, aby sa vzdal nástupníctva v prospech svojho syna. 2.12.1848 v arcibiskupskom paláci v Olomouci, kam sa uchýlil dvor pred revolúciou vo Viedni, prečítal svoju abdikáciu Ferdinand I. a na trón nastúpil František Jozef I. Heslom nového panovníka sa stalo “Viribus unitis” - spojenými silami. Toto heslo neznelo príliš absolutisticky, ako však ukázala prax, dalo sa vyložiť veľmi pružne. 7.3.1849 urobil mladý František Jozef jedno z najvážnejších rozhodnutí vo svojom živote - rozpustil kroměřížsky ústavodarný snem. Na prelome rokov 1848 - 1849 začali Windischgrätzove vojská ďalšiu veľmi úspešnú etapu boja proti revolúcii. Cisárske vojská sa pomerne rýchlo zmocnili Budapešti a veľkej časti Uhorska, avšak potom čo Windischgrätz odporučil Františkovi Jozefovi prijať pomoc ruského cára, bol kvôli “objektívnym dôvodom” odvolaný. Napokon sa aj tak ukázalo, že Windischgrätzovo odvolanie bolo zbytočné, lebo cisár napokon musel cára aj tak požiadať o pomoc v osobnom liste z 1.5. 1849. 31.12. 1851 František Jozef formálne odvolal prisľúbenú ústavu z roku 1849 a proklamoval rýdzo absolutistické “zásady organického riadenia štátu”. Mladý cisár František Jozef I. v roku 1850 vymenoval troch nových slovenských biskupov a medzi nimi ako prvého Štefana Moyzesa.
Keď sa 18.2. 1853 František Jozef prechádzal po viedenských hradbách a zastavil sa pri Korutánskej bráne, objavil sa muž, ktorý panovníka bodol nožom do tyla. Rana vyzerala veľmi nebezpečne, ako však zistili lekári, neohrozila život Františka Jozefa I. Počas Krymskej vojny vystupoval František Jozef voči Rusku nepriateľsky. Touto politikou navždy stratil ruského spojenca, a nakoniec ani nič nezískal, pretože z obsadených kniežatstiev musel po mierových rokovaniach vojská stiahnuť.
24.4. 1854 sa František Jozef I. oženil s iba 16 - ročnou dcérou bavorského kráľa Maximiliána Jozefa, Elisabeth Amáliou Eugéniou. V decembri 1861 navštívila cisára Františka Jozefa slovenská deputácia vedená biskupom Moyzesom. Predložila mu tzv. Viedenské memorandum slovenské, ktoré tvoril okrem upraveného memoranda národa slovenského aj Návrh na privilegiálnu listinu na zriadenie a organizáciu slovenského Okolia. Ale František Jozef nepodpísal. Posunul návrh miestodržiteľskej rade, kde bol na nátlak Maďarov zamietnutý. Nemôžeme to mať cisárovi za zlé. Maďari boli jednoducho silnejší ako my, a preto si ich nechcel pohnevať. František Jozef sa nás však snažil v najbližších rokoch odškodniť. Práve vďaka cisárovi boli šesťdesiate roky naším "zlatým vekom" v devätnástom storočí. V auguste František Jozef schválil stanovy Matice slovenskej a prispel na jej zriadenie sumou 1000 zlatých. Vo februári 1863 panovník nariadil, aby memorandové požiadavky boli zohľadnené pri vypracúvaní národnostného zákona. V auguste bola slávnostne otvorená Matica slovenská.
Zástupy ľudí v krojoch mierili celé týždne na breh Dunaja a sypali hlinu prinesenú z domovských žúp. Neďaleko Reťazového mosta v Budapešti rástol korunovačný pahorok. V júni 1867 na ňom slávnostne prisahal nový uhorský kráľ. Nebol to pritom nový panovník - ako cisár František Jozef už vládol krajine 19 rokov. Uhorsko napriek tomu oslavovalo. Rakúsko-uhorské vyrovnanie, dohodnuté pred 135 rokmi vo februári 1867, obnovilo starobylé kráľovstvo svätého Štefana.
Pod vládou jedného panovníka sa ocitli dva štáty obývané takmer dvomi desiatkami národností na rôznom stupni vývoja s rozličným vierovyznaním a zvykmi. Monarchia (cisársko-kráľovská) vydržala ďalších päťdesiat rokov. Udalosti nabrali rýchly spád - 20. februára 1867 cisár František Jozef vymenoval uhorskú vládu, v máji uhorský snem prijal zákon o vyrovnaní, v júni sa konala korunovácia. Vyrovnanie znamenalo zásadný obrat. Rakúsko a Uhorsko spájal len panovník, spoločná mena, zahraničná politika a armáda. Každá časť mala vlastnú vládu a parlament. Cisár bol cisárom len v rakúskych krajinách, keď prekročil riečku Litavu, stal sa „len“ kráľom. Uchrániť habsburské dedičstvo bolo to jediné, pre čo František Jozef pracoval celý život, kvôli čomu plánoval a bojoval. Celý život veril, že svojím pôvodom a ako hlava habsburského domu, je nositeľom vyššej moci, a že jeho poddaní sú iba jeho vlastníctvom.
Hovorí sa, že na sklonku svojho života, keď sa už Európa niekoľko mesiacov brodila v krvi, sa ho predsa len zmocnil pocit, že habsburská ríša je odsúdená na zánik, pocit, ktorý vrhol tragický tieň na koniec jeho strastiplného života. Nemôžem tomu uveriť. Mal v krvi dôveru v osud svojho domu, snáď jediné, čo by mohlo prebudiť jeho pochyby, nebola vojna a porážka, ale fakt, že jeho arcivojvodovia, členovia jeho rodiny, neverili v budúcnosť tohto domu. Všetci to však pred ním starostlivo skrývali, jedni zo strachu, druhí z hanby, počas svojich zriedkavých návštev v Shönbrünne, kde musel byť takmer násilím odvedený od písacieho stola ešte v predvečer svojej smrti. "Mám ešte niečo prečítať a podpísať", mumlal si pre seba, zatiaľ čo jeho pobočník generál Margutti ho konečne prinútil, aby si ľahol do postele - na ktorej za hodinu skonal posledný legitimista.
Nadežda
Pondelok, 23. decembra 2024
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
