Tretia Ženevská Konvencia (GCIII) sa zaoberala právami vojnových zajatcov. Prijatá bola v roku 1929 ako rozšírenie práv garantovaných Hágskou Konvenciou z roku 1907. Bola prepracovaná v roku 1949 a táto modifikovaná forma bola prijatá 12. Augusta 1949 diplomatickou konferenciou na zriadenie medzinárodných konvencií na ochranu vojnových obetí v Ženeve od 21. apríla do 12 augusta 1949. Do platnosti vstúpila 21. Októbra 1950.

Medzi tých, ktorým smie byť udelený štatút vojnového zajatcia patria:
Členova ozbrojených skupín a iných dobrovoľníckych jednotiek vrátane tých, patriacich do organizovaného odboja a zároveň spĺňajúcich nasledujúce kritériá:
(a) podliehali veleniu osoby, ktorá bola zodpovedná za spojich podriadených;
(b) nosili zreteľné označenie rozoznateľné na diaľku ;
(c) otvorene nosili zbrane;
(d) svoje operácie vykonávali v súlade so zákonami a pravidlami vojny.
Členovia riadnych ozbrojených síl podliehajúci štátnemu veleniu
Obyvatelia neokupovaného územia, ktorí pri postupe nepriateľa spontánne pozdvihnú zbrane na vzdor inváznym jednotkám bez toho, aby sa pridali k riadnym ozbrojeným silám, rešpektujúci zákony a pravidlá vojny.

Jednoznačná definícia „zákonného bojovníka“ bola terčom veľkej diskusie vzhľadom na množstvo vojenských konfliktov na prelome storočí, vrátane americkej invázie do Afganistanu a Iraku. Pretože množstvo bojujúcich ľudí nemalo uniformy, nespĺňali tak požiadavku na „zreteľné označenie viditeľné na diaľku“ a tým pádom nepodliehali ochrane Ženevskej Konvencie (boli to nezákonní bojovníci).
Problémy s takýmto rozlišovaním zahŕňajú: štatút ostreľovačov a špeciálnych jednotiek, ktoré nosia oblečenie zabraňujúce ich identifikáciu na diaľku a ktoré sa snažia byť neviditeľné až do momentu ich útoku.

Výnimky

K Tretej Ženevskej Konvencii existujú výnimky. V prípade konfliktu medzi signatárom a nesignatárom, signatár je viazaný touto konvenciou dovtedy, pokiaľ nesignatár rešpektuje jej pravidlá.

Výňatky

(Čl. 3): "Zranení a chorí budú zhromažďovaný a bude o nich postarané.” (tento článok sa nevzťahuje len na vojnových zajatcov)
(Čl. 13): “S vojnovými zajatcami musí byť nakladané humánne.”
(Čl. 13): "...Vojnoví zajatci sa musia za každých okolností chrániť, hlavne proti násiliu, alebo útokom, či verejnému záujmu."
(Čl. 17): "Nie je dovolená žiadna forma fyzického, či psychického mučenia s cieľom získať od vojnových zajatcov informácie akéhokoľvek druhu. Vojnoví zajatci, ktorí odmietajú odpovedať nesmú byť vystavení hrozbám, nesmú byť inzultovaní, či vystavení nepríjemnému, alebo znevýhodňujúcemu zaobchádzaniu."
(Čl. 25): "Vojnoví zajatci musia byť ubytovaní v rovnakých podmienkach ako riadne vojisko zadržiavajúcej moci umiestnené v rovnakej oblasti."
(Čl. 27): "Oblečenie, spodné prádlo a obuv musia byť poskytnuté vojnovým zajatcom."
(Čl. 39): "Vojnoví zajatci, s výnimkou dôstojníkov, musia salutovať a preukázať všetkým dôstojníkom zadržiavajúcej moci vonkajšie znaky rešpektu podľa pravidiel v ich vlastnej armáde."
(Čl. 42): "Použitie zbraní proti vojnovým zajatcom, hlavne voči tým na úteku, či pri pokuse o útek sa považuje za extrémny prostriedok, ktorému by mali predchádzať výstrahy podľa okolností."
(Čl. 69): "Okamžite pri zajatí vojnových zajatcov, zadržiavajúca moc musí informovať zajatcov ako aj ich vládu prostredníctvom zabezpečujúcej moci o opatreniach na zabezpečenie podmienok tejto konvencie. Rovnako musia informovať zainteresované strany o akýchkoľvek následných zmenách týchto opatrení."
(Čl. 88): "Dôstojníci a vojnoví zajatci vo výkone disciplinárneho, prípadne súdneho trestu, nesmú byť predmetom krutejšieho zaobchádzania ako v prípade rovnakých trestov členov riadnych ozbrojených síl zadržiavajúcej moci rovnakej hodnosti."
(Čl. 89): Ošetruje pokuty, prerušenie privilégií mimo tých, ktoré sú vyýžadované samotnou konvenciou, povinnú práca na maxímálne 2 hodiny denne a ostatné tresty. "V žiadnom prípade nesmú byť disciplinárne tresty nehumánne, brutálne a nebezpečné pre zdravie vojnových zajatcov."