dochádza k veľkému prílevu obyvateľstva na dovtedy neobývané, alebo v dôsledku vpádu vyľudnené územie, že viacerí historici používajú pojem „veľká kolonizácia“ v súvislosti s týmto procesom v 13.stor.25 Vo veľkej miere sa ho zúčastnili aj ľudia z okolitých krajín, ktorí boli označovaní ako hostia ( hospites ). Jednu skupinu týchto hostí tvorili šľachtici, ktorí sa včlenili do vrstvy domácej šľachty, potom to boli cudzinci, ktorí sa usadili v mestách a začali sa postupne nazývať mešťanmi ( cives ) a napokon hostia, ktorí sa usadili na vidieku ako roľníci. Charkteristickou črtou týchto novoprišelcov bolo, že po svojom usadení sa mohli žiť podľa zvyklostí a práv, presne špecifikovaných vo výsadách im udelených. Najväčší prínos hostí bol v osídľovaní vidieka, kde ako lokátori mohli založiť novú osadu s domácim obyvateľstvom, ktorá dostala právo slobodnej voľby richtára ( villicus, scultetus, iudex ), oslobodenie od robotnej povinosti zemepánovi a niektorých poplatkov na určitý čas ( lehotu, od toho pomenovanie niektorých dedín ako Lehota ) a ďalšie výhody, ktoré mali napomôcť k dosiahnutiu čo najskoršej hospodárskej sebestačnosti a životaschopnosti dediny. Ako lokátori sa najviac presadzovali nemeckí hostia a aj keď sa pod pojmom hospites rozumejú najčastejšie nemeckí alebo románski kolonisti zo západu, predsa len pod týmto termínom vystupujú už v 13.st. aj príslušníci domácich uhorských národností (Slovania, Maďari). Privilégiá poskytnuté uhorskými panovníkmi hosťom sa teda nevzťahujú vždy len na Nemcov. Tak napr. v privilégiu Bela IV. z r.1240, ktorým dáva výsady hosťom z podhradia hradu Tekova (dnes Starý Tekov), výslovne hovorí, že pred kráľa predstúpil tak hostia Uhri (Maďari), ako aj Nemci, bývajúci v tomto podhradí hradu Tekova, s poskytnuté privilégiá sa teda týkali spoločne príslušníkov oboch národností. Belo IV. dal niekedy pred 15. júnom 1258 zem Nadosth na Spiši (zaniknutá dedina, dnes majer Trsťany v chotári obce Hinovce, okr. Spišská Nová Ves) hosťom Slovákom (hospitibus Sclauis), ktorí mali za to platiť cenzus 26. Samozrejme, že príchod cudzieho etnika medzi pôvodné obyvateľstvo sa prejavil aj v používaní jazyka na danom území, keď sa obyvateľstvo prirodzene ponemčovalo alebo pomaďarčovalo, resp. si zachovalo svoj vlastný jazyk, ale úradná dokumentácia ( richtárske knihy, súdne záznamy, daňové súpisy, listy a všeobecné oznamy, atď. ) dola vedená ak nie latinsky, tak častokrát nemecky, najmä v neskoršom období, pretože z 13.storočia nie je dochovaný písomný materiál natoľko početný, aby sme jednoznačne určili etnicitu jednotlivých lokalít. Môžme tak urobiť len na základe etymológie, jednotlivých toponým, ktoré sa zachovali vo vtedy používanej podobe vo významnejších listinách.