Zmienený Ondrej v čase bitky pri rieke Slaná poskytol dobrovoľne kráľovi svojho čerstvého a rýchleho koňa, keďže ten,na ktorom sedel kráľ bol už unavený 33. Neskôr sa ešte zaslúžil o opevnenie hradu Turiec (Turuch), za čo bol obdarený zemou Jelenec prislúchajúcou k hradu Gýmeš. V confirmácii donácie Ondreja II. z 1. augusta 1250 oceňuje kráľ služby preukázané Radunom a jeho tromi synmi (Thoma, Modach a Thobias), keď v čase tatárskej invázie sa kráľ utiahol do prímorských častí krajiny a týto ho vtedy aj potom verne doprevádzali a chránili 34. Okrem samotného panovníka boli vydavateľmi listín aj iné svetské osoby, k najvýznamnejším z nich na Slovensku v tomto období patrili Nitrianska kapitula (30 listiných jednotiek) a nitriansky biskupi (8), potom župani žúp Bratislavskej (35 – z čoho však 26 listín je od župana Rolanda, ktorý bol súčasne palatínom), Nitrianskej a Zvolenskej (po 7). Aj v týchto listinách nájdeme odkazy na obdobie tatárskeho vpádu. Zaujímavým svedectvom doby je aj listina z r.1243, ktorá sa síce nezachovala, ale poznáme jej obsah zo zmienky v mladšej listine vydanej dvorským sudcom v r. 1422. Dozvedáme sa z nej, že za čias plenu akási Margita, manželka nebohého Ondreja, syna Martina z rodu Ekli, utiekla pred tatárskou hrozbou do Sedmohradska, kde ju prichýlil Ondrej, syn Oltomana, príbuzný jej muža a sľúbil jej, že ju zabezpečí jedlom a šatstvom, pokým nebezpečenstvo nepominie. Keď už bol v krajine pokoj, chcela sa táto Margita Ondrejovi odvdačiť a listinou vydanou pri Rábskej kapitule previedla naň zeme ležiace v dnešnej Okoličnej, ktoré získala kedysi ako veno od nebohého manžela 35. V donáciách sa často daruje opustená (terra depopulata, deserta seu habitatoribus carens) a zničená zem (terra devoluta seu devastata) v dôsledku plienenia Tatárov. Udelenie takejto zeme novému vlastníkovi bolo predpokladom, že nový majiteľ sa pričiní o zveľadenie takéhoto pozemku, k prospechu svojmu i krajiny. Nie vždy sa tak stávalo v zmysle platného krajinského práva a na základe oprávneného vlastníckeho práva k pôde. Z listiny z 8. novembra 1256 sa dozvedáme, že majetky benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku na území Uhorského kráľovstva v povodí Tisy a v Sedmohradsku po tatárskom vpáde opustené a spustnuté boli následne naoprávnene obsadené, proti čomu benediktínsky kláštor prostredníctvom mních Jakuba protestuje, a o čom konvent kláštora sv. Hypolita mučeníka na Zobore vydáva svedectvo 36.