Ak by sme chceli bližšie určiť rozsah pôdy, ktorá bola predmetom donácií, vyžadovalo by so hlbší výskum, v niektorých prípadoch aj priamo v teréne, pretože nie v každej donácii je uvedená konkrétna výmera darovaného pozemku. Taktiež, na označenie výmery väčšieho množstva pôdy sa v Uhorsku v 13.stor. používali miery ako poplužie (aratrum) alebo jutro (iugerum), ktorých veľkosť vzhľadom na dnešné miery nie možné presne určiť, pretože bola rozličná v závislosti od miestnych zvyklostí a obdobia 37. Častejšie je používanie termínov pre pozemkové vlastnícke celky ako obec-dedina (villa), zem (terra) alebo prédium (predium), kde je následne uvedená metácia (ohraničenie) daného celku, ktorá sa vzťahuje na konkrétne prvky v krajine, ktorých totožnosť sa odvtedy značne zmenila, prípadne zanikla. Všetky tieto skutočnosti neumožňujú určiť v uspokojúcej miere celkový rozsah kráľom darovanej pôdy.
Na základe miestnych názvov, ktoré sa vyskytujú v donáciách udelených za zásluhy počas tatárskeho vpádu, môžeme určiť územie ktorých stolíc bolo v najväčšej miere zasiahnuté plenom, zároveň jednotlivci ktorých stolíc boli najviac zúčastnení v bojoch proti Tatárom. Pri takomto pohľade by sa zásahom tatárskych vojsk ako najviac postihnutá javila Nitrianska stolica, z ktorej je celkovo desať dedín, alebo istá časť z ich dnešného katastrálneho územia predmetom donácií. Približne rovnako sú na tom stolice Gemerská (9) a Novohradská (8). Ďalej nasledujú stolice: Hontianska (7), Trenčianska (6), Komárňanská a Bratislavská po tri a jedna donácia sa vzťahuje k pôde ležiacej v niekdajšej Šopronskej stolici 38. Bez ohľadu na obsah vydanej listiny bol v tomto období ich najvýznamnejším prijímateľom Ivanka a jeho syn Ondrej, predkovia neskorších Forgáčovcov (spolu 18 listín). Na druhom mieste to bol Miko, zvolenský župan, predok neskorších Balašovcov (9).
Vzhľadom na vysoký počet vydaných listín medzi rokmi 1242-1260 ( v porovnaní s obdobím pred tatárskym vpádom ), poznáme najmenej 666 listín z tohoto obdobia týkajúcich sa územia Slovenska, pričom pri 335 z nich je vydavateľom kráľ Belo IV., je tento počet dôkazom stále sa stupňujúceho chápania listiny ako nevyhnutného prostriedku právneho konania. Súčasne však z väčšujúcim sa množstvom vydávaných listín objavujú sa aj listiny sfalšované, falošné alebo úplné falzá (historické), ktoré sa týkali aj donácií (vydávali sa za ne, t.j. donácie kráľom nikdy neudelené). Absolútne aj relatívne najväčší počet fálz (23) patrí do prvého obdobia (1242-1250), čo predstavuje takmer 10% z celkového počtu listín 39. Z donácií udelených za zásluhy v čase tatárskeho plenu môžeme ako za nepravé (sfalšované resp.