falošné) označiť osem z nich, pričom rozsah (akože) darovanej pôdy v nich bol vždy pomerne veľký, v priemere väčší ako v skutočne udelených donáciách. Celkový efekt tejto politiky sa po Belovej smrti (1270) stlmil a vývoj sa uberal úplne iným smerom, keďže sa niektoré šľachtické rody usilovali vytvoriť si čo najväčšie majetkové dŕžavy, bez ohľadu na dovtedajšie zvyklosti a právo, a niektorým z nich ( Omodejovci, Čákovci ) sa to aj na úkor korunného majetku a majetok cirkvi v značnej miere podarilo. 5. Politický vývoj v Uhorskom kráľovstve v rokoch 1242-1301

Hrozba opätovného vpádu Tatárov nepominula s ich náhlym odchodom v lete 1242. V r. 1247 píše pápež Inocent IV. Belovi, aby sa odvážne postavil na odpor prípadnému novému vpádu Tatárov a nech všetky nové správy o nich čo najskôr oznámi rímskej kúrii, aby mu potom tá mohla poslať pomoc 40. Pravdepodobne o tri roky neskôr informuje Belo listom z 11. novembra pápeža o nových nájazdoch Tatárov ( o ktorých sa dozvedel od svojich dcér, Anny, Konstancie a Kunigundy, povydávaných do východných častí krajiny ) a žiada od neho pomoc41. Tatári sa v tej dobe dobe dostali až po Krakov, keď ešte pred tým vyplienili Halič. Centrálne Uhorsko však neohrozili. Belo IV. bol v tej dobe plne zaujatý bojmi o babenberské dedičstvo, po roku 1251 najmä z českým kráľom Přemyslom Otakarom II. Ťažká jazda českého kráľa porazila dňa 13. júla 1260 pri Kressenbrunne uhorské vojsko a Belo sa zriekol nárokov na Štajersko. Obaja panovníci uzavreli mier na desať rokov, ktorý bol zachovaný až do Belovej smrti. Medzitým však nastali rozpory medzi otcom kráľom a synom Štefanom, ktorý si vo zvýšenej miere nárokoval účasť na vláde (bol sedmohradským vojvodom, neskôr aj štajerským) a zjavne sa neuspokojil s titulom mladšieho kráľa, ktorý používal od r. 1262 na území východného údelu (aj s východným Slovenskom). Štefan sa na svojom území správal ako nezávislý vladár, čo nebolo v súlade dohody uzavretej medzi ním a otcom a tak došlo k otvorenému konfliktu. Z rozhodujúcej bitky pri Isaszegu v marci 1265 vyšiel výťazne Štefan a v novej dohode došlo k potvrdeniu stavu, keď kráľovstvo ostávalo rozdelené na dve samostatné dŕžavy.
Přemyslovsko-arpádovské vojny pokračovali aj za nasledujúcich panovníkov Štefana V. (1270-1272) a Ladislava IV. (1272-1290), a ich koniec znamenala až porážka Přemysla Otakara II. na Moravskom poli 26. augusta 1278 vojskom nového rímskeho cisára Rudolfa Habsburského a uhorským vojskom pod vedením palatína Matúšom Čáka a krajinského sudcu Štefana z rodu Gutkeled. S vládou Ladislava IV. (zvaného tiež Kumánsky) sa viaže aj posledný väčší vpád Tatárov do Uhorska.