(r.1170 od Štefana III.) a výsady udeľoval aj Ondrej II., konkrétne niektorým menším mestečkám v Sedmihradsku (1206), Satu Mare (1230), mestám v Slavonii (Varaždin 1220, Perna 1223, Vukovar 1231), ale k veľkému rozvoju výsadných miest došlo až za Bela IV. , keď sa tento proces začal ešte pred vpádom. V r.1237 boli obnovené výsady Stoličnému Belehradu, opäť Pešti a iným mestám v Sedmohradsku a Slavónii. Na Slovensku dostali výsady pred r.1241 mestá Trnava (1238) a približne v tej istej dobe aj Banská Štiavnica, Krupina a Zvolen, konečne v r.1240 Starý Tekov7. Mestské výsady boli dokument, ktorý zabezpečoval vyňatie mestskej komunity spod všeobecne platného krajinského práva a viac alebo menej presné určenie osobitných noriem života obyvateľov mesta. Multietnický obraz Uhorského kráľovstva sa v tomto období stal ešte pestrejším, pripojením ďalších území na juhu (časti Srbska a Bosny) vzrástol počet južných Slovanov. 2.2 Priebeh vpádu

3.2.1 Bitka pri rieke Slaná

Po víťaznej bitke pri rieke Kalka si Tatári podmanili veľkú časť starej Rusi a v r.1240 sa im podarilo dobiť Kyjev. Spolu s Rusmi bol porazený aj kmeň Kumánov (Polovci), nomádi, ktorí obývali územie medzi Donom a dolným Dunajom. Po nájzdoch Tatárov žiadali uhorského kráľa, aby im umožnil prebývať v jeho krajoch, pričom prehlásili, že prijmú kresťanskú vieru za svoju. Belo IV. ich žiadosti vyhovel, možno aj preto, že s nimi počítal ako so spojencami na čele s ich vodcom Kuthenom proti blížiacemu sa nebezpečenstvu. Usadil ich medzi Dunajom a Tisou, čo prinieslo konflikty s domácimi obyvateľmi. Bližšie informácie o pohybe a úmysloch Tatárov sa kráľ dozvedel už v r.1236 od dominikánskeho mnícha Juliana, ktorý bol na východe hľadať pravlasť starých Maďarov. Tieto správy sa však na dvore podceňovali, resp. vyššia šľachta ako už po vpáde konštatuje majster Rogerius vo svojom diele Carmen miserabile „ chceli aby kráľ prehral: oni sami, aby potom boli vo väčšej vážnosti. Domnievali sa, že toto je pohroma iba čiastočná a len pre niektorých, nie pohroma všeobecná a pre všetkých“ 8. Bolo len otázkou času a pripravenosti Tatárov, kedy zaútočia na Uhorsko. Ten čas nastal na začiatku roku 1241 a Tatári si našli zámienku na vpád: Belo IV: odmietol ich žiadosť o vydanie Kumánov. Udalosti naberali rýchly spád. Palatín Dionýz bol poverený bránením pohraničných zásekov na juhovýchode a aj keď sa priamo v listine blížiace nebezpečenstvo nespomína, 27. februára 12419 pripomína a nariaďuje Belo obyvateľom Zamaroviec (de villa Zamar) Bensemu, Peprylovi, Cepkovi a Hoztynovi, ľuďom slobodného stavu, že sú povinní zo šiestich usadlostí vyslať jedného dobre vyzbrojeného vojaka k vojsku trenčianskeho župana, čo len dokladá situáciu v krajine pred vpádom.