Keď boli tatárski poslovia k Belovi vyslaní zavraždení, társke vojská pod vedením Batu chána začali začiatkom marca ťaženie do Uhorska. Malé vojsko palatína Dionýza v pohraničí bolo rýchlo porazené (aj preto, že panovník nereagoval na palatínovu výzvu, aby boli posádky posilnené), 17. marca dobyli Tatári Vacov. Druhá časť výpravy vedená Ordu chánom postúpilo plieniac cez Malopoľsko do Sliezska, kde v bitke pri Lehnici 9. apríla 1241 porazili vratislavsko-lehnické knieža Henricha II., ktorý v bojoch padol.
K rozhodujúcej bitke došlo v puste Mohi pri rieke Slaná (maď.Sajó) dňa 11.apríla 1241. Stretu predchádzal vnútorný chaos v krajine, keď rozvášnený dav zavraždil vodcu Kumánov Kuthena, pretože ľudia podozrievali Kumánov zo spojenectva z Tatármi. Kumánske vojsko, ktoré sa blížilo k Pešti, keď sa dozvedelo o smrti svojho vodcu, začalo tiež plieniť a vraždiť. Tatári vedení Batu chánom, Šejbanom a Subodejom sa usadili (10.apríla) na rozvodnenom území v okolí rieky Slaná, kde bolo množstvo močiarov. Uhorské vojsko pritiahlo o sile približne 65 tisíc vojakov, Tatári mali o niečo menej mužov v zbroji, asi 50 tisíc10 ( aj keď takmer všetci súdobí kronikári uvádzajú, že ich bolo 500 tisíc !). V noci z desiateho na jedenásty apríl 1241 Tatári prešli brodom cez Slanú a obkľúčili vojsko Uhorského kráľovstva. Vojenská prevaha v zmysle vyššej početnosti Uhrov sa nemohla v takejto situácii prejaviť, navyšše bolo v ten čas nezvyčajne teplo, čo ešte viac bralo sily prekvapeným vojakom. Taktiež, bojová morálka uhorského vojska bola v tej chvíli na nízkej úrovni, mnohými bitkami preverené vojsko Tatárov bolo nepochybne disciplinovanejšie. Obkľúčení vojaci museli čeliť strelám šípov, kameňov a zápalných látok, ktoré prichádzali zo všetkých strán, čo vyvolalo v ich radoch zmätok a paniku. Ako píše arcidiakon Tomáš vo svojom diele Historia Salonitanorum: „Spozoroval som, že na spôsob stáda chúlia sa k sebe v jednej ohrade. .. Šípy sa sypali tak husto, že takmer vytvárali nad bojujúcimi tieň a poletovali vzduchom, akoby sa zrazu rojili kobylky.“ 11 Padlo veľké množstvo veľmožov a prelátov (ostrihomský arcibiskup Matej, užský arcibiskup Ugolin, rábsky arcibiskup Juraj, Reynold, biskup sedmohradský a nitriansky biskup Jakub), skutočný boj s Tatármi zviedli len oddiely mladšieho Belovho brata Kolomana spolu s templármi a vojskom arcibiskupa Ugrina. Koloman a Ugrin boli v bojoch zranení, veľmajster templárov zahynul12.