Porážku nepochybne zapríčinil z jednej strany ľahkovážny prístup magnátov, ako o tom hovorí horeuvedený citát majstra Rogeriusa, no na druhej strane aj chybná taktika početnejšieho uhorského vojska, ktoré v noci pred bitkou dosiahli ľahké víťazstvo nad predsunutými odielmi Tatárov a spokojení s týmto úspechom dovolili aby ich spiacich cez noc Tatári obkľúčili. K ozajstnej bitke pravdepodobne ani nedošlo, pretože Tatári uvolniac svoje zovretie umožnili Uhrom dať sa na ústup, ktorý sa zmenil na bezhlavý útek.




3.2.2 Postup tatárskych vojsk po víťaznej bitke

Zranený Koloman sa uchýlil do Záhrebu, kde svojim zraneniam podľahol, Belo so svojim odielom utiekol smerom na Gemer a do Nitry (podľa tradície sa dostal až do Turca a odtiaľ potom smeroval na Nitru). Tu posilnil svoj sprievod vojakmi z miestnej posádky a pokračoval ďalej do Viedne, reagujúc tak na pozvanie vojvodu Fridricha. Tento však po kráľovom príchode začal od neho požadovať vyplatenie dlhu 2 000 hrivien striebra ešte z r.1235 a odmietol ho pustiť ďalej. Belo IV. mu pod tlakom okolností dal všetky cenosti, ktoré mal pri sebe a do zálohu stolice Bratislavskú, Mošonskú a Šopronskú. Po svojom prepustení sa istý čas zdržoval na dalmátskom pobreží a potom až do odchodu Tatárov z Uhorska prebýval v Záhrebe.
Druhá časť tatárskeho vojska vedená Ordu chánom, ktorá už mala za sebou víťaznú bitku na Lehnici (9.apríla), pokračovala smerom na Kladsko, tu však boli Tatári odrazení pri dobre bránených hraničných zásekoch, takže sa obrátili smerom na Moravu a odtiaľ cez Hrozenkovský priemyk dostali sa na Považie. Chceli sa spojiť s odielmi Batu chána, ktorého vojsko v tej dobe plienilo územie medzi Dunajom a Tisou a kraje dnešného južného Slovenska. Plieneniu bolo vystavené aj obyvateľstvo na juhozápadnom Slovensku medzi Trenčínom a Bratislavou, Tatári neobišli ani okolie Nitry a pravdepodobne sa dostali aj na územie severne od Trenčína. Na útok proti Ostrihomu boli tatárske vojská prichistané už skôr, ale nezamrznutý Dunaj nedokázali prekorčiť. Keď na začiatku roku 1242 rieka konečne zamrzla vyhnali Tatári na zamrznutú hladinu dobytok, aby sa presvedčili, či ich ľad udrží. Keď sa z Ostrihomu prihnali jazdci a zahnali dobytok za hradby mesta, bolo jasné, že ľad znesie a tatársku jazdu a obliehatelia zaútočili na opevnené mesto. Keď bolo ostrihomčanom jasné, že sa neubránia, zapálili predmestia, cenné predmety zakopali a utiahli sa do hradu. Z celého mesta sa podľa Rogeria zachránilo len päťnásť ľudí 13. Epištola majstra Rogeria (on sám sa dostal do tatárskeho zajatia) plasticky opisuje utrpenie, ktoré obyvateľstvo podstúpilo počas vpádu, „V tej dobe smrť by bola útechou, zatiaľ čo život bol trestom“ , píše na jednom mieste.