Obyvatelia Gotlandu a Frízskych ostrovov sa neodvážili opustiť svoje domovy a vypraviť sa na nákup rýb do anglického Yarmouthu. Aj keď takmer všetci súdobí kronikári píšu, že Tatári pustošili krajinu tri roky, v skutočnosti opustili Uhorsko v polovici roku 1242, keď už skôr prestal proti nim všetok organizovaný odpor. 11. decembra 1241 zomrel v hlavnom meste Karakorume veľký chán Ogotaj (Ögedej) a pripravovali sa voľby nového vládcu. Podľa mongolských zákonov sa museli v takomto prípade všetci potomkovia veľkého vládcu vrátiť do Mongolska a Batu chán pri tom nesmel chýbať.
Kráľovstvo bolo rozvrátené a hodpodársky na kolenách, možno hovoriť o štastí, že vpád netrval dlhšie, malo by to nepochybne nedoziernejšie dôsledky. V Obrázkovej viedenskej kronike sa dočítame o utrpení ľudu počas vpádu a „pretože Uhri nemohli v tom čase siať, po ich odchode zahynulo omnoho viac ľudí, než koľko bolo odvedených do zajatia a zabitých mečom“ 22 Samozrejme že najviac boli postihnuté južné kraje Uhorského kráľovstva, na území medzi Dunajom a Tisou zahynulo podľa údajov až 50 % obyvateľstva 23. Chorvátsky bán Filo dostal po vpáde asi v rokoch 1242-1243 od Bela IV. Bytču a Hvozdnicu, pretože vraj jeho majetky v Chorvátsku Tatári tak zničili, že „nemal kde hlavu skloniť“. Svoje zohral aj strach z možného návratu Tatárov, takže niektoré územia na východe ostali dlhšie neobývané. V Obrázkovej kronike v kapitole 129, v ktorej sa píše o tom ako dostalo Moldavsko, ktoré predtým bolo neobývané, nových obyvateľov, sa uvádza toto: „V tom čase valašský vojvoda Bogdan z Marmarošu zhromaždil Valachov z tohto kraja a vrátil sa do moldavskej krajiny patriacej korune Uhorského kráľovstva, ktorá bola vzhľadom na blízkosť Tatárov dlhý čas neobývaná.“
Aj keď po vpáde Tatárov nasledovalo niekoľko skutočne ťažkých rokov a ľudnatosť sa dostala na úroveň spred roku 1241 až v závere storočia, stala sa táto pohroma podnetom k rozvoju v krajine, ktorý svojimi rozhodnutiami usmerňoval kráľ Belo IV.

4. Uhorské kráľovstvo v rokoch 1242-1285

4.1. Nový obranný systém krajiny

Udalosti z rokov 1241-1242 ukázali, že Uhorské kráľovstvo nebolo schopné ubrániť sa útoku dobre organizovaného cudzieho vojska, ktoré pritom nebolo početnejšie ( počas rozhodujúceho stretu ). Dovtedajší obraný systém krajiny sa opieral o kráľovské vojsko a župné odiely, do ktorých patrili prostí slobodní z celej župy, okrem tých čo mali povinosť brániť pohraničné hrady. Pri vpáde neprriateľa do krajiny bola vojenská povinosť všeobecná a časovo neobmedzená ( na rozdiel od dobyvačných zahraničných výprav ).