1. Úvod

Termínom stredovek označujeme istý vývojový stupeň v dejinách spoločnosti, ktorý môžeme vymedziť chronologicky ako obdobie od zániku rímskeho impéria (5.stor.) až po objavenie Ameriky (1492), ale toto vymedzenie nie je použiteľné pre všetky európske krajiny. Ako vývojový stupeň ho charakterizujú osobitné hospodársko-právne vzťahy, ktoré determinovali hierarchiu stredovekej spoločnosti. Táto hierarchia bola v zjednodušenej podobe tvorená tými čo pracovali (laboratores, ľud), tými čo bojovali (belatores, šľachta) a tými, čo sa za všetkých prihovárali v modlitbe u Boha (oratores, duchovenstvo). Postavenie jednotlivca z hociktorej z týchto vrstiev určovalo však hlavne jeho pozemkové vlastníctvo, ktoré bolo v stredoveku univerzálnou hodnotou. Súhra všetkých týchto zložiek stredovekej spoločnosti bola predpokladom existencie silného štátu (kráľovstva, cisárstva, kniežatstva).
Stredovek, rovnako ako každé iné historické obdobie, mal aj svoju kultúru, vzdelanosť. Po katarzii v podobe zániku antického sveta v dôsledku nájazdov barbarských národov, si stredovek pomaly nachádzal vlastné kultúrne prejavy, ktoré sa uchovali v dobovej architektúre, výtvarnom umení či literatúre. Strediskami vzdelanosti boli predovšetkým kláštory, ktorých mnísi sa snažili zachrániť diela antických učencov a niektorí jednotlivci z pomedzi nich významne napomohli posunúť hranice poznania o krok ďalej. Priazeň vládnucich kruhov a mecenášstvo cirkevných otcov mohli zabezpečiť, aby sa krajina stala skutočne kultúrnou.
Politicky silný štát v kultúrnej krajine sa potom mohol stať významným mocenským prvkom v stredovekej Európe, ktorý bol schopný sám rozhodovať o svojom osude, aj napriek nepriateľským, útočným výbojom svojich bližších či vzdialenejších susedov, ktoré boli v stredoveku pomerne časté a politicky prirodzeným spôsobom dosiahnutia moci. V polovici trinásteho storočia boli takýmto nebezpečenstvom pre vtedajšie štáty strednej a východnej Európy (ale aj arabského kalifátu) nájazdy Mongolov z ďalekej Ázie. Môžeme povedať, že došlo k stretu dvoch svetov, diametrálne odlišných kultúr. Dve storočia existujúce Uhorské kráľovstvo zastihol tento stret vnútorne rozbrojené a vojensky nepripravené.

Hoci vpád nemal pokračovanie v dlhodobejšom konflikte (ako tomu bolo o dve storočia neskôr v prípade bojov s Osmanskou ríšou), v kontexte uhorských dejín (a tým aj slovenských) tvorí významný medzník, ktorý výrazne poznačil jednu etapu vo vývoji uhorskej feudálnej spoločnosti. 1. Európa a Uhorské kráľovstvo v prvej polovici 13.storočia

1.1 Koniec krížových výprav a vznik Mongolskej ríše

Európa v prvej polovici 13.stor. mala charakter politicky nejednotného územia, ktoré však spájalo kresťanstvo, nábožensto a svetonázor, ktoré poslúžilo ako idea na začatie výprav do Sýrie a Palestíny za účelom oslobodenia Svätej zeme a Božieho hrobu od „nevercov“. V 11.stor. obsadili toto územie Turci, dovtedajšia arabská vláda sa neprejavovala netolerantnosťou a fanatizmom¹. Keď sa situácia začala meniť, pápež Urban II. učinil výzvu na uskutočnenie ťaženia do týchto vzdialených končín. Krížovú výpravu chudobných viedol Peter z Amiensu, zúčastnilo sa na nej 12 000 mužov a jej účastníci boli ešte predovšetkým motivovaní pápežovou náboženskou proklamáciou. To už nemožno povedať o výpravách, ktoré nasledovali o storočie neskôr. V poradí štvrtá expedícia vedená Benátčanmi vyrabovala Konštantinopol a dočasne rozvrátila kresťanskú Byzantskú ríšu. V tomto období už boli výpravy na východ vedené z čisto prospechárskych dôvodov (hlavnými iniciátormi boli severotalianske obchodné mestá Benátky a Janov), zamerané na udržanie Latinských štátov, ktoré sa tu po dobytí Jeruzalema konštituovali. K ich zániku došlo v r.1291 po dobytí pevnosti Akko, ale Benátčania už skôr nadviazali obchodné kontakty s egyptskými sultánmi a Janovčania usilovali o obchod s Orientom prostredníctvom čiernomorských kolónií, ktoré tu zakladali. Vzniklo tu niekoľko multietnických miest, kde spolu nažívali Janovčania, Židia, Tatári, Turci, Bulhari. Neznášanlivosť medzi príslušníkmi jednotlivých vierovyznaní, ktorú spôsobili krížové výpravy, tu existovala v obmedzenej miere, pretože pulz každodeného života určoval obchod, pri ktorom sa rozdiely nevyhnutne stierali.
Avšak boj proti nekresťanom sa odhrával aj na druhej strane Stredozemného mora, na Pyrenejskom poloostrove, kde spojené vojská Kastílie, Aragonu, Navarry a Portugalska s úspechom pokračovali v reconquiste Iberu proti moslimom. V r.1235 znovuzískali Cordobu, o tri roky neskôr Sevillu. Na severe sa Nemci, Švédi a Dáni podujali christianizovať Pobaltie, kde sa tamojšie národy stále klaňali pohanským bohom. Za pontifikátu Inocenta III. dosiahol vplyv pápežstva svoj vrchol, ale po jeho smrti (1215) prežívalo už kresťanstvo prvé otrasy spôsobené heretickými učeniami ( Valdenci, Albigenci ).

Môžme povedať, že prípadnú veľkú schizmu, k akej došlo v závere 13.stor., pomohli odvrátiť pre Rím kompromisné žobravé rády, dominikáni a františkáni a učenci scholastiky ( Peter Abelard, Jan Scotus Eurigena, Tomáš Akvinský ), ktorí sa snažili sprístupniť a prispôsobiť myšlienky aristotelizmu (ktorý sa do Európy dostával predovšetkým vďaka arabským prekladom antických filozofov) kresťanskej vieronáuke.
V Európe na počiatku 13.stor., keď len pomaly dochádzalo k formovaniu silných národných štátov, plnili ich vojenskú a admnistratívnu funkciu mestá. Od r.1161 to boli predovšetkým hanzové mestá a mestské republiky na severe Apeninského poloostrova. Lokálne obchodné záujmy týchto miest však nemohli zabezpečiť trvalejšiui stabilitu v európskom priestore, ani o to neusilovali. Prvotný záujem predstavoval obchod a príjmy z neho, ktorému paradoxne napomohol vznik novej silnej centralizovanej ríše v Ázii, ktorá však ohrozovala existenciu štátov na východe Európy 2.
V čase keď križiaci dobyli Konštantinopol (1204) sa ukončoval proces zjednocovania kmeňov a národov Mongolska pod vedením Temudžina (1155-1227), ktorého si zvolili za vládcu a dali mu meno Džingischán , Veľký chán. Takto k nemu, podľa Tajnej kroniky Mongolov v ten deň (v r.1206) prehovorilo kmeňové zhromaždenie: „Chceme ťa urobiť chánom. Keď sa ty, Temudžin, staneš chánom, vyrazíme protivšetkým nepriateľom a privedieme ti ich najkrajšie a najlepšie dievčatá a ženy.“ 3 To bol začiatok mohutnej expanzie Tatárov4 predovšetkým (neskôr) na západ, počiatky vzniku silnej ríše, ktorá mala najprv svoje centrum v severoindickom Karakorame a po zvolení Temudžinovho vnuka Chubilaja za veľkého chána ho tento preložil do Pekingu.
Tatári boli nomádsky národ žijúci v stredoázijských stepiach, kde boli pastviny spoločným vlastníctvom. Postupne sa sformovala vojenská aristokracia, z ktorej vyšiel aj Temudžin. Väčšina obyvateľstva mohla byť v neustálej bojovej pohotovosti bez toho, aby to malo negatívny vplyv na hospodárstvo. Zjednotené kmene upriamili svoju pozornosť najprv na Čínu, ale po vyvrátení Pekingu v r.1215 ju ešte neobsadili natrvalo (učinili tek až za veľkého chána Ogodeja v r.1235). 31.mája 1223 porazili vojská ruského kniežaťa v bitke pri rieke Kalke a v r.1236 sa zoskupilo 150 000 jazdcov na hornom toku Volgy, aby naplnili predsavzatie zhromaždenia členov významných rodov Mongolskej ríše dobyť celý západ.

1.2 Politické pomery v Uhorskom kráľovstve pred tatárskym vpádom

V dvanástom storočí dochádza v Uhorsku k začiatku procesu, ktorý sa v historickej literatúre označuje ako kríza rannostredovekej spoločnosti, vrcholiaca v storočí trinástom za vlády
Ondreja II. Obdobie pred vládou tohoto panovníka bolo naplnené tak vnútornými dynastickými spormi a angažovaním sa v sporoch okolitých štátov, ale najmä zápasmi o zachovanie vnútornej celistvosti Uhorského štátu 5. V tomto storočí sa na uhorskom tróne vystriedalo niekoľko slabých panovníkov, ktorí na trón nastupovali nedospelý a často umierali neprirodzenou smrťou ani nie tridsaťročný.

Výnimkami v tomto smere boli králi Gejza II. (1141-1162) a Belo III. (1173-1196). Keď cez Uhorsko v roku 1189 prechádzali vojská tretej krížovej výpravy vedené cisárom Fridrichom I. Barbarosom, bol kráľ Belo III. na vrchole svojej moci. Výrazne upevnil svoje postavenie na Balkáne dobytím Dalmácie, Belehradu a Braničeva a interesoval sa v domácich sporoch v Haliči. Pôvodný zámer pripojiť sa k výprave s vlastným vojskom nakoniec neuskutočnil, pretože sa dozvedel, že výprava nemá v úmysle iba oslobodenie svätých miest od moslimov, ale aj zmocniť sa Byzantskej ríše, v ktorej Belo III. prežil desať rokov svojej mladosti. Za jeho vlády dosahoval ročný príjem kráľovstva 200 000 hrivien striebra, posilnila sa sila uhorskej mince, čo bolo umožnené najmä rozvojom baníctva. Po jeho smrti však postupne dochádzalo k rozpadu hospodárskej organizácie a oslabeniu kráľovskej moci.

1.3 Rozpad kráľovského pozemkového komplexu za vlády Ondreja II.

Tento proces sa zavŕšil za vlády Ondreja II. (1205-1235), ktorý získal titul až po zápase so svojim bratom Ladislavom III. (1204-1205) a ich súperenie viedlo k posilneniu postavenia veľmožov. Ondrej II. viedol nerozumnú politiku zameranú na podrobenie si balkánskych krajín a územia Haliče, kam uskutonil 17 výprav, ktoré nepriniesli trvalejší efekt. Pripojenie týchto území ku kráľovstvu síce mohlo priniesť korune osoh a posilniť mocenské postavenie štátu, ale bolo uskutočňované príliš zdĺhavo, čo si vyžadovalo nemalé finančné prostriedky. Tieto sa snažil Ondrej získať zavádzaním mimoriadnych vojenských daní a prenajímaním kráľovských prjmov saracénskym (moslimským) a židovským finačníkom. Priazeň a podporu veľmožov si zabezpečoval darovaním veľkých majetkových komplexov osobám z jeho najbližšieho okruhu (akými boli napr. Alexander a Šebeš z rodu Hunt Poznan, predkovia grófov zo sv.Jura a Pezinka6) čím sa dostával do ich závislosti. Tým poškodzoval svoje ale neskôr aj záujmy veľmožov, rovnako záujmy cirkevných hodnostárov čo viedlo k ich svojvôli, ktorá vyvrcholila v čase účasti Ondreja II. na krížovej výprave v rokoch 1217-1218. Po svojom návrate našiel kráľovstvo zpustošené a kráľovské príjmy rozkradnuté. Stav krajiny a nespokojnosť veľmožov prinútili Ondreja vydať zlatú bulu v r.1222, v ktorej sa v písomnej forme zaviazal rešpektovať výsady kráľovských servientov a hradných jobagionov, a v prípade nendodržania ustanovení buly mali týto právo na odpor voči kráľovi.

Kráľ však naďalej pokračoval vo svojej domácej aj zahraničnej politike, čím spôsobil odpor voči vlastnej osobe aj zo strany svojho syna, kraľoviča Bela, ktorý sa ešte za života Ondreja II. snažil revidovať otcove donácie, čo ale vyvolalo nevôľu u veľmožov. S výnimkou ustanovení zlatej buly chrániacich práva veľmožov a šľachty Ondrej zmluvu vôbec nendodržiaval a pokračovalo prenajímanie kráľovských príjmov, cirkevných inštitúcií a kléru. Nátlak na panovníka sa opäť stupňoval, obnovenie buly (1231) si vyžiadala predovšetkým cirkev, z ktorej radov ostrihomský arcibiskup mohol v prípade opätovného nenaplnenia ustanovení zo strany panovníka exkomunikovať. K tomuto aj naozaj došlo (25.februára 1232) a poslednou petrifikáciou práv a poviností panovníka voči šľachte a duchovenstvu bola tzv.berežská dohoda z r.1233. Ňou sa však postavenie a vplyv týchto vrstiev uhorskej rannofeudálnej spoločnosti posilnili do tej miery, že po Ondrejovej smrti bola pozícia jeho energického syna a nového kráľa Belu IV. značne oslabená a kráľovstvo bolo v stave neschopnosti úspešne sa brániť nájazdom bojovných nomádskych kmeňov z východu.

2. Vpád Tatárov do Uhorska

2.1 Nástup Bela IV. na trón

Belo po svojom nástupe na trón sa snažil razantne zakročiť proti stavu, aký v krajine vládol po Ondrejovej smrti. Pokračoval v rozsiahlych revíziách donácií svojho otca, na druhej strane chcel posilniť vrstvu kráľovských servientov a hradných jobagiónov udeľovaním drobných pozemkových majetkov, najmä za vojenské zásluhy. Svoj postoj voči veľmožom prejavovl aj v nariadeniach pre vľemožov doslova ponižijúcich. Zakázal voľný prístup na kráľovský dvor, sťažovatelia museli žiadať o vybavenie svojej žiadosti písomne. V kráľovej prítomnosti sa nesmelo sedieť, z miestnosti v ktorej sa prijímali audiencie nechal kráľ vysťahovať stoličky, ktoré boli následné spálené. Takto si chcel získať autoritu, ale stretol sa väčmi s prejavmi nevôle.
Belo IV. ešte pred vpádom Tatárov povolával cudzincov (najmä Nemcov, ktorí boli pred vpádom usadení najmä v Sedmihradsku a na Spiši), povinných za udelenie pôdy a práv k nej v čase potreby vykonať vojenskú službu kráľovi. Aj keď hlavným zdrojom obživy obyvateľstva bolo hlavne poľnohospodárstvo, rozrastala sa sieť trhových miest, zintenzívnilo sa dolovanie rúd drahých kovov a objavil sa nový prvok v štáte – výsadné mestá. Prvé výsady mestského charakteru dostala komunita hostí v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár) už storočie pred vládou Bela IV.

(r.1170 od Štefana III.) a výsady udeľoval aj Ondrej II., konkrétne niektorým menším mestečkám v Sedmihradsku (1206), Satu Mare (1230), mestám v Slavonii (Varaždin 1220, Perna 1223, Vukovar 1231), ale k veľkému rozvoju výsadných miest došlo až za Bela IV. , keď sa tento proces začal ešte pred vpádom. V r.1237 boli obnovené výsady Stoličnému Belehradu, opäť Pešti a iným mestám v Sedmohradsku a Slavónii. Na Slovensku dostali výsady pred r.1241 mestá Trnava (1238) a približne v tej istej dobe aj Banská Štiavnica, Krupina a Zvolen, konečne v r.1240 Starý Tekov7. Mestské výsady boli dokument, ktorý zabezpečoval vyňatie mestskej komunity spod všeobecne platného krajinského práva a viac alebo menej presné určenie osobitných noriem života obyvateľov mesta. Multietnický obraz Uhorského kráľovstva sa v tomto období stal ešte pestrejším, pripojením ďalších území na juhu (časti Srbska a Bosny) vzrástol počet južných Slovanov. 2.2 Priebeh vpádu

3.2.1 Bitka pri rieke Slaná

Po víťaznej bitke pri rieke Kalka si Tatári podmanili veľkú časť starej Rusi a v r.1240 sa im podarilo dobiť Kyjev. Spolu s Rusmi bol porazený aj kmeň Kumánov (Polovci), nomádi, ktorí obývali územie medzi Donom a dolným Dunajom. Po nájzdoch Tatárov žiadali uhorského kráľa, aby im umožnil prebývať v jeho krajoch, pričom prehlásili, že prijmú kresťanskú vieru za svoju. Belo IV. ich žiadosti vyhovel, možno aj preto, že s nimi počítal ako so spojencami na čele s ich vodcom Kuthenom proti blížiacemu sa nebezpečenstvu. Usadil ich medzi Dunajom a Tisou, čo prinieslo konflikty s domácimi obyvateľmi. Bližšie informácie o pohybe a úmysloch Tatárov sa kráľ dozvedel už v r.1236 od dominikánskeho mnícha Juliana, ktorý bol na východe hľadať pravlasť starých Maďarov. Tieto správy sa však na dvore podceňovali, resp. vyššia šľachta ako už po vpáde konštatuje majster Rogerius vo svojom diele Carmen miserabile „ chceli aby kráľ prehral: oni sami, aby potom boli vo väčšej vážnosti. Domnievali sa, že toto je pohroma iba čiastočná a len pre niektorých, nie pohroma všeobecná a pre všetkých“ 8. Bolo len otázkou času a pripravenosti Tatárov, kedy zaútočia na Uhorsko. Ten čas nastal na začiatku roku 1241 a Tatári si našli zámienku na vpád: Belo IV: odmietol ich žiadosť o vydanie Kumánov. Udalosti naberali rýchly spád. Palatín Dionýz bol poverený bránením pohraničných zásekov na juhovýchode a aj keď sa priamo v listine blížiace nebezpečenstvo nespomína, 27. februára 12419 pripomína a nariaďuje Belo obyvateľom Zamaroviec (de villa Zamar) Bensemu, Peprylovi, Cepkovi a Hoztynovi, ľuďom slobodného stavu, že sú povinní zo šiestich usadlostí vyslať jedného dobre vyzbrojeného vojaka k vojsku trenčianskeho župana, čo len dokladá situáciu v krajine pred vpádom.

Keď boli tatárski poslovia k Belovi vyslaní zavraždení, társke vojská pod vedením Batu chána začali začiatkom marca ťaženie do Uhorska. Malé vojsko palatína Dionýza v pohraničí bolo rýchlo porazené (aj preto, že panovník nereagoval na palatínovu výzvu, aby boli posádky posilnené), 17. marca dobyli Tatári Vacov. Druhá časť výpravy vedená Ordu chánom postúpilo plieniac cez Malopoľsko do Sliezska, kde v bitke pri Lehnici 9. apríla 1241 porazili vratislavsko-lehnické knieža Henricha II., ktorý v bojoch padol.
K rozhodujúcej bitke došlo v puste Mohi pri rieke Slaná (maď.Sajó) dňa 11.apríla 1241. Stretu predchádzal vnútorný chaos v krajine, keď rozvášnený dav zavraždil vodcu Kumánov Kuthena, pretože ľudia podozrievali Kumánov zo spojenectva z Tatármi. Kumánske vojsko, ktoré sa blížilo k Pešti, keď sa dozvedelo o smrti svojho vodcu, začalo tiež plieniť a vraždiť. Tatári vedení Batu chánom, Šejbanom a Subodejom sa usadili (10.apríla) na rozvodnenom území v okolí rieky Slaná, kde bolo množstvo močiarov. Uhorské vojsko pritiahlo o sile približne 65 tisíc vojakov, Tatári mali o niečo menej mužov v zbroji, asi 50 tisíc10 ( aj keď takmer všetci súdobí kronikári uvádzajú, že ich bolo 500 tisíc !). V noci z desiateho na jedenásty apríl 1241 Tatári prešli brodom cez Slanú a obkľúčili vojsko Uhorského kráľovstva. Vojenská prevaha v zmysle vyššej početnosti Uhrov sa nemohla v takejto situácii prejaviť, navyšše bolo v ten čas nezvyčajne teplo, čo ešte viac bralo sily prekvapeným vojakom. Taktiež, bojová morálka uhorského vojska bola v tej chvíli na nízkej úrovni, mnohými bitkami preverené vojsko Tatárov bolo nepochybne disciplinovanejšie. Obkľúčení vojaci museli čeliť strelám šípov, kameňov a zápalných látok, ktoré prichádzali zo všetkých strán, čo vyvolalo v ich radoch zmätok a paniku. Ako píše arcidiakon Tomáš vo svojom diele Historia Salonitanorum: „Spozoroval som, že na spôsob stáda chúlia sa k sebe v jednej ohrade. .. Šípy sa sypali tak husto, že takmer vytvárali nad bojujúcimi tieň a poletovali vzduchom, akoby sa zrazu rojili kobylky.“ 11 Padlo veľké množstvo veľmožov a prelátov (ostrihomský arcibiskup Matej, užský arcibiskup Ugolin, rábsky arcibiskup Juraj, Reynold, biskup sedmohradský a nitriansky biskup Jakub), skutočný boj s Tatármi zviedli len oddiely mladšieho Belovho brata Kolomana spolu s templármi a vojskom arcibiskupa Ugrina. Koloman a Ugrin boli v bojoch zranení, veľmajster templárov zahynul12.

Porážku nepochybne zapríčinil z jednej strany ľahkovážny prístup magnátov, ako o tom hovorí horeuvedený citát majstra Rogeriusa, no na druhej strane aj chybná taktika početnejšieho uhorského vojska, ktoré v noci pred bitkou dosiahli ľahké víťazstvo nad predsunutými odielmi Tatárov a spokojení s týmto úspechom dovolili aby ich spiacich cez noc Tatári obkľúčili. K ozajstnej bitke pravdepodobne ani nedošlo, pretože Tatári uvolniac svoje zovretie umožnili Uhrom dať sa na ústup, ktorý sa zmenil na bezhlavý útek.

3.2.2 Postup tatárskych vojsk po víťaznej bitke

Zranený Koloman sa uchýlil do Záhrebu, kde svojim zraneniam podľahol, Belo so svojim odielom utiekol smerom na Gemer a do Nitry (podľa tradície sa dostal až do Turca a odtiaľ potom smeroval na Nitru). Tu posilnil svoj sprievod vojakmi z miestnej posádky a pokračoval ďalej do Viedne, reagujúc tak na pozvanie vojvodu Fridricha. Tento však po kráľovom príchode začal od neho požadovať vyplatenie dlhu 2 000 hrivien striebra ešte z r.1235 a odmietol ho pustiť ďalej. Belo IV. mu pod tlakom okolností dal všetky cenosti, ktoré mal pri sebe a do zálohu stolice Bratislavskú, Mošonskú a Šopronskú. Po svojom prepustení sa istý čas zdržoval na dalmátskom pobreží a potom až do odchodu Tatárov z Uhorska prebýval v Záhrebe.
Druhá časť tatárskeho vojska vedená Ordu chánom, ktorá už mala za sebou víťaznú bitku na Lehnici (9.apríla), pokračovala smerom na Kladsko, tu však boli Tatári odrazení pri dobre bránených hraničných zásekoch, takže sa obrátili smerom na Moravu a odtiaľ cez Hrozenkovský priemyk dostali sa na Považie. Chceli sa spojiť s odielmi Batu chána, ktorého vojsko v tej dobe plienilo územie medzi Dunajom a Tisou a kraje dnešného južného Slovenska. Plieneniu bolo vystavené aj obyvateľstvo na juhozápadnom Slovensku medzi Trenčínom a Bratislavou, Tatári neobišli ani okolie Nitry a pravdepodobne sa dostali aj na územie severne od Trenčína. Na útok proti Ostrihomu boli tatárske vojská prichistané už skôr, ale nezamrznutý Dunaj nedokázali prekorčiť. Keď na začiatku roku 1242 rieka konečne zamrzla vyhnali Tatári na zamrznutú hladinu dobytok, aby sa presvedčili, či ich ľad udrží. Keď sa z Ostrihomu prihnali jazdci a zahnali dobytok za hradby mesta, bolo jasné, že ľad znesie a tatársku jazdu a obliehatelia zaútočili na opevnené mesto. Keď bolo ostrihomčanom jasné, že sa neubránia, zapálili predmestia, cenné predmety zakopali a utiahli sa do hradu. Z celého mesta sa podľa Rogeria zachránilo len päťnásť ľudí 13. Epištola majstra Rogeria (on sám sa dostal do tatárskeho zajatia) plasticky opisuje utrpenie, ktoré obyvateľstvo podstúpilo počas vpádu, „V tej dobe smrť by bola útechou, zatiaľ čo život bol trestom“ , píše na jednom mieste.

Ľudia sa pred útočníkmi schovávali v kamených kostoloch alebo v lesoch, keď sa vrátili, často našli svoje obydlia rozvrátené, spustošené polia. Začiatkom februára ostalo ešte niekoľko hradov, ktoré sa ubránili nájazdom nomádov. Na Slovensku to boli Bratislavský hrad, Nitra, Komárno, Fiľakovo a Novohrad v Abovskej stolici, v ostatnom Uhorsku to boli Stoličný Belehrad, Ostrihom, Vesprím, Tihaň, Ráb, Pannonhalma, Mošon, Šopron a Vasvár 14. Tatári prenikli Pohroním po Hronský Beňadik, cez Krupinu a Bzovík do Zvolena 15 , a pravdepodobne obliehali aj Banskú Štiavnicu. Na východe vypálili Jasovský kláštor (dozvedáme sa o tom z novuzakladacej listiny prepošstva z r.1255), spišskosobotskí kronikári píšu, že prenikli na Spiš, ktorí plienili. Dozvedáme sa o tom z neskoršie datovaných listín, z ktorých sa dozvedáme o vyľudnených a vypálených dedinách a presunoch obyvateľstva jednotlivých dedín. V Spišskosobotskej kronike sa píše ako „...nastal taký veľký hlad, že matky jedli svoje deti a ľudia boli nútení jesť namiesto múky hlinu z istého vrchu, kde stojí kláštor kartuziánov, lebo spišiaci obohnali vtedy tento vrch múrom, čo sa ešte dá vidieť a tak sa zachránili s deťmi a manželkami pred tatárskymi ukrutnosťami“ 16. Autor levočskej kroniky poznamenáva, že Sasi venovali v roku 1299 toto miesto kartuziánom preto, aby na pamiatku ich záchrany vybudovali kláštor. V ďalšej listine z r.1299 sa hovorí, že sa toto miesto ľudovo nazýva Lapis refugii - Skala útočišťa 17. 3.2.3 Odchod Tatárov z Uhorska

Už v máji (18.) 1241 žiadal Belo IV. zo Záhrebu pápeža o pomoc 18 , ale pápež ho vo svojej odpovedi zo 16. júna utešuje a sľubuje pomoc len v tom smere, že každý kto sa postaví na obranu Uhorského kráľovstva, získa od svätej cirkvi veľké odpustky 19. V listine vydanej v ten istý deň v Lateráne nariaďuje všetkým prelátom, mníchom a klerikom Uhorska, aby svojho kráľa úctivo prichýlili a usilovali sa mu pomôcť 20. Belo žiadal o pomoc aj západných panovníkov, ale nikto mu pomoc neposkytol. Jeho prosby im však pravdepodobne dobre poslúžili ako informácie o možnom blížiacom sa nebezpečenstve. Tak napríklad Fridrich II., nemecký kráľ a rímsky cisár, píše dňa 3. júla 1241 anglickému kráľovi Henrichovi III. o invázii Tatárov, o ktorej má informácie od vacovského arcibiskupa Štefana, vyslanca uhorského kráľa 21. Vieme, ža v tomto období došlo k prudkému poklesu cien sleďov v Anglicku, čo mnohí historici pripisujú na vrub správam o udalostiach na východe kontinentu a následnej panike, keď sa ľudia obávali možných nájazdov Tatárov.

Obyvatelia Gotlandu a Frízskych ostrovov sa neodvážili opustiť svoje domovy a vypraviť sa na nákup rýb do anglického Yarmouthu. Aj keď takmer všetci súdobí kronikári píšu, že Tatári pustošili krajinu tri roky, v skutočnosti opustili Uhorsko v polovici roku 1242, keď už skôr prestal proti nim všetok organizovaný odpor. 11. decembra 1241 zomrel v hlavnom meste Karakorume veľký chán Ogotaj (Ögedej) a pripravovali sa voľby nového vládcu. Podľa mongolských zákonov sa museli v takomto prípade všetci potomkovia veľkého vládcu vrátiť do Mongolska a Batu chán pri tom nesmel chýbať.
Kráľovstvo bolo rozvrátené a hodpodársky na kolenách, možno hovoriť o štastí, že vpád netrval dlhšie, malo by to nepochybne nedoziernejšie dôsledky. V Obrázkovej viedenskej kronike sa dočítame o utrpení ľudu počas vpádu a „pretože Uhri nemohli v tom čase siať, po ich odchode zahynulo omnoho viac ľudí, než koľko bolo odvedených do zajatia a zabitých mečom“ 22 Samozrejme že najviac boli postihnuté južné kraje Uhorského kráľovstva, na území medzi Dunajom a Tisou zahynulo podľa údajov až 50 % obyvateľstva 23. Chorvátsky bán Filo dostal po vpáde asi v rokoch 1242-1243 od Bela IV. Bytču a Hvozdnicu, pretože vraj jeho majetky v Chorvátsku Tatári tak zničili, že „nemal kde hlavu skloniť“. Svoje zohral aj strach z možného návratu Tatárov, takže niektoré územia na východe ostali dlhšie neobývané. V Obrázkovej kronike v kapitole 129, v ktorej sa píše o tom ako dostalo Moldavsko, ktoré predtým bolo neobývané, nových obyvateľov, sa uvádza toto: „V tom čase valašský vojvoda Bogdan z Marmarošu zhromaždil Valachov z tohto kraja a vrátil sa do moldavskej krajiny patriacej korune Uhorského kráľovstva, ktorá bola vzhľadom na blízkosť Tatárov dlhý čas neobývaná.“
Aj keď po vpáde Tatárov nasledovalo niekoľko skutočne ťažkých rokov a ľudnatosť sa dostala na úroveň spred roku 1241 až v závere storočia, stala sa táto pohroma podnetom k rozvoju v krajine, ktorý svojimi rozhodnutiami usmerňoval kráľ Belo IV.

4. Uhorské kráľovstvo v rokoch 1242-1285

4.1. Nový obranný systém krajiny

Udalosti z rokov 1241-1242 ukázali, že Uhorské kráľovstvo nebolo schopné ubrániť sa útoku dobre organizovaného cudzieho vojska, ktoré pritom nebolo početnejšie ( počas rozhodujúceho stretu ). Dovtedajší obraný systém krajiny sa opieral o kráľovské vojsko a župné odiely, do ktorých patrili prostí slobodní z celej župy, okrem tých čo mali povinosť brániť pohraničné hrady. Pri vpáde neprriateľa do krajiny bola vojenská povinosť všeobecná a časovo neobmedzená ( na rozdiel od dobyvačných zahraničných výprav ).

Avšak za vlády Ondreja II.a na začiatku vlády Bela IV. vrcholila kríza vojenského systému kráľovstva, kedže zvolávanie krajinského vojska mohlo dobra fungovať len vtedy ak sa nekládli väčšie nároky na výzbroj a výstroj radových vojakov, a kým kráľovi patriace hradné a dvornícke majetky boli pomerne veľké. Situácie pred vpádom bola však opačná a aj zlyhala obrana krajiny pred tatárskymi nájazdníkmi.
Do prvej polovice 13. storočia bola sieť hradov a opevnených sídlisk tvorená mladšou skupinou komitátnych hradov (Zvolen-Pustý hrad, Liptovský Starhrad, .. ), malými strážnymi hradmi na pohraničných územiach ( strážne hrady na Považí ), hradmi, ktoré vznikli na ochranu kráľovského majetku, alebo na kontrolu ciest. Osobitným tipom fortifikácie boli refugiálne zariadenia ( Skala útočiska v Letanovciach ) a najneskôr v prvej polovici 13.stor. sa objavujú aj najstaršie šľachtické hrady ( Skalica )24. Vo väčšine hradov ešte aj na začiatku 13.stor. prevažovali zemné a drevené opevnenia, iba väčšie ( významnejšie ) hrady mali kamenné ( murované ) opevnenia. Pred tatárskym vpádom možme bezpečne doložiť na území dnešného Slovenska existenciu týchto hradov ( a hrádkov ) : Beckov, Bratislavský hrad, Bzovík, Čabraď, Čachtice, Červený Kamenň, Fiľakovo, Komárno, Lietava, Nitra, Orava, Plaveč, Pustý hrad, Spišský hrad, Slanec, Starý hrad (Varín), Šarišský hrad, Uhrovec, Vršatec, Zniev, Hlohovec, Soľnohrad, Svinia, Šintava, Starý Tekov, Trenčiansky hrad, Turňa, Zemplín, čo je spolu 28 hradov a nie zanedbateľné množstvo v tej dobe na také malé územie. Na všetkých hradoch boli aj v čase mieru menšie stále posádky. Obranný systém krajiny tvorili aj široké neobývané pohraničné pásma, v ktorých boli strážené krajinské brány v prípade vpádu zatarasované zásekmi.
Po odchode Tatárov z územia Uhorska sa začali stavať nové kamenné hrady, staršie, schopné ďalšej užitočnej existencie boli zosilnené murovanými hradbami, prípadne úplne prestavané a zväčšené. Na jednej strane to bolo zásluhou štátnej politiky, ale v rovnakej miere išlo o iniciatívu majetnejších feudálov, keďže v tej dobe vlastniť hrad a bývať v ňom sa stalo doslova módou. Spomedzi šľachtických rodov, ktoré sa vo väčšej miere podieľali na tejto intenzívnej stavebnej činosti možno spomenúť Abovcov ( s hlohoveckou a ďalšími vetvami ), Balašovcov, Čákovcov, potomkov (vo viacerých vetvách) rodu Hunt Poznan, Forgáčovcov, pánov z Lučenca, Bubekovcov či Bebekovcov-Ákošovcov. Medzi hrady postavené po tatárskom vpáde, a staršie hrady, prestavané v tomto období ( II.

polovica 13.stor. ) na kamenné, prípadne zosilnené hradbami a ďalšou výstavbou možno zaradiť Bojnice, Brekov, Budatín, Čičava, Devín, Dobrá Niva, Hričov, Hrušov, Jelenec, Jelšava, Kamenec, Kamenica, Kapušany, Korlátka, Lednica, Lietava, Ľubovňa, Markušovce, Modrý Kameň, Muráň, Oponice, Pajštún, Plavecký hrad, Považský hrad, Slovenská Ľupča, Šášov, Tematín, Topoľčany, Vígľaš, Vinné, Bačkov, Čeklís (Bernolákovo), Blh, Gelnica, Hanigovce, Holíč, Hrabušice, Jelšava, Lipovec, Starhrad, Michalovce, Čachtice, Obišovce, Ozdín, Plešivec, Posádka, Richnava, Staré, Stropkov, Stupava, Súľov, Širkovce, Tibava, Trebišov. Spolu 54 kamenných hradov v priebehu jedného polstoročia. Ak si uvedomíme vtedajšiu technológiu stavebných prác, ktorá sa odrážala v rýchlosti postupu výstavby hradu ( spomalenej navyšše komplikovanou a pomalou dopravou ), je zrejmé, že demografická situácia na Slovensku sa rýchlo zlepšovala a stabilizovala. Hrady mali výrazne vojenský charakter, prihliadalo sa na dobrú strategickú polohu a prispôsobenie sa terénu. Na výstavbe niektorých hradov sa podieľali aj majstri s cudziny, najmä z Talianska. Z väčšiny týchto hradov ostali dnes už len ruiny, ale v čase keď boli obývané svojími pánmi, tvorili významnú zložku krajiny a plnili viaceré dôležité funkcie v živote stredovekej spoločnosti.

4.2 Doosídľovanie Slovenska

V trinástom storočí ( pesnejšie v jeho závere ) sa v Uhorsku končí proces formovania sa osobitného územnosprávneho členenia kráľovstva v podobe stoličného zriadenia. Hranice a strediská stolíc nachádzajúcich sa na území Slovenska nadväzovali na staršie komitátne zriadenie, ktoré nadväzovalo na hradištné centrá z čias Veľkej Moravy. Niekdajšia Zvolenská veľžupa ( stolica ) sa v polovici 13.stor. rozdelila na vlastnú Zvolenskú stolicu a tri osobitné dištrikty ( turčiansky, liptovský a v r.1271 sa prvý krát spomína aj oravský dištrikt ), na východe popri Spišskej stolici existovala aj osobitná stolica 10 spišských kopijníkov, veľká stolica Abovská sa rozdelila na Abovskú a Šarišskú, menšie pohraničné komitáty ( Šintava, Šaštín, Stupava ) sa začlenili do stolice Nitrianskej a Bratislavskej.
Nielen populačný regres v dôsledku tatárskeho vpádu, ale aj samotný fakt, že na zač.13.stor. ešte nebolo územie Slovenska kompletne osídlené, boli dôvodmi, aby sa tomu tak v priebehu nasledujúceho obdobia stalo. Aj keď doosídľovanie územia dnešného Slovenska bol niekoľkostoročný proces, od polovice 13.stor.

dochádza k veľkému prílevu obyvateľstva na dovtedy neobývané, alebo v dôsledku vpádu vyľudnené územie, že viacerí historici používajú pojem „veľká kolonizácia“ v súvislosti s týmto procesom v 13.stor.25 Vo veľkej miere sa ho zúčastnili aj ľudia z okolitých krajín, ktorí boli označovaní ako hostia ( hospites ). Jednu skupinu týchto hostí tvorili šľachtici, ktorí sa včlenili do vrstvy domácej šľachty, potom to boli cudzinci, ktorí sa usadili v mestách a začali sa postupne nazývať mešťanmi ( cives ) a napokon hostia, ktorí sa usadili na vidieku ako roľníci. Charkteristickou črtou týchto novoprišelcov bolo, že po svojom usadení sa mohli žiť podľa zvyklostí a práv, presne špecifikovaných vo výsadách im udelených. Najväčší prínos hostí bol v osídľovaní vidieka, kde ako lokátori mohli založiť novú osadu s domácim obyvateľstvom, ktorá dostala právo slobodnej voľby richtára ( villicus, scultetus, iudex ), oslobodenie od robotnej povinosti zemepánovi a niektorých poplatkov na určitý čas ( lehotu, od toho pomenovanie niektorých dedín ako Lehota ) a ďalšie výhody, ktoré mali napomôcť k dosiahnutiu čo najskoršej hospodárskej sebestačnosti a životaschopnosti dediny. Ako lokátori sa najviac presadzovali nemeckí hostia a aj keď sa pod pojmom hospites rozumejú najčastejšie nemeckí alebo románski kolonisti zo západu, predsa len pod týmto termínom vystupujú už v 13.st. aj príslušníci domácich uhorských národností (Slovania, Maďari). Privilégiá poskytnuté uhorskými panovníkmi hosťom sa teda nevzťahujú vždy len na Nemcov. Tak napr. v privilégiu Bela IV. z r.1240, ktorým dáva výsady hosťom z podhradia hradu Tekova (dnes Starý Tekov), výslovne hovorí, že pred kráľa predstúpil tak hostia Uhri (Maďari), ako aj Nemci, bývajúci v tomto podhradí hradu Tekova, s poskytnuté privilégiá sa teda týkali spoločne príslušníkov oboch národností. Belo IV. dal niekedy pred 15. júnom 1258 zem Nadosth na Spiši (zaniknutá dedina, dnes majer Trsťany v chotári obce Hinovce, okr. Spišská Nová Ves) hosťom Slovákom (hospitibus Sclauis), ktorí mali za to platiť cenzus 26. Samozrejme, že príchod cudzieho etnika medzi pôvodné obyvateľstvo sa prejavil aj v používaní jazyka na danom území, keď sa obyvateľstvo prirodzene ponemčovalo alebo pomaďarčovalo, resp. si zachovalo svoj vlastný jazyk, ale úradná dokumentácia ( richtárske knihy, súdne záznamy, daňové súpisy, listy a všeobecné oznamy, atď. ) dola vedená ak nie latinsky, tak častokrát nemecky, najmä v neskoršom období, pretože z 13.storočia nie je dochovaný písomný materiál natoľko početný, aby sme jednoznačne určili etnicitu jednotlivých lokalít. Môžme tak urobiť len na základe etymológie, jednotlivých toponým, ktoré sa zachovali vo vtedy používanej podobe vo významnejších listinách.

Tak napríklad na území medzi Bratislavou a Modrou pod Malými Karpatmi došlo najmä za tatárskeho plenu (1241) k veľkému vyľudneniu, keď tatári prišli od Považia až do Bratislavy. Z listiny z r.1288 sa konkrétne dozvedáme, že Tatári spustošili územie medzi Veľkou a Suchou Vydricou pri Bratislave a toto územie ostalo od tých čias do r.1280 vyľudnené a neobývané. Takto sa začalo územie medzi Bratislavou a Modrou len od druhej polovice 13.st. a v 14.st. zaľudňovať novoprichádzajúcimi nemeckými kolonistami a v priebehu 13.-15.st. sa úplne ponemčilo27. Táto skutočnosť sa prejavila aj v dlhodobom používaní nemeckých názvov sídel na tomto území a pojmov v odbornej terminológii (poľnohospodárstvo, remeslá ), aj keď sa už nemecký element značne oslabil.
Maďarské názvy dostávajú viaceré dediny v údolí Hornádu (Košickej kotliny ), najmä po tatárskom vpáde, keď sa sem húfnejšie dostáva maďarské obyvateľstvo a keď zakladá niektoré nové dediny alebo osídľuje od základu vyľudnené dediny, ba niektoré dediny dostávajú už maďarský názov aj bez toho, že by sa tam vôbec bývali usadili Maďari. Maďarské obyvateľstvo sa zo strachu pred možnosťou nového tatárskeho útoku (r.1285 dostali sa Tatári až do Šariša) tlačí z otvoreného Potisia do uzavretejších údolí Hornádu a Torysy a ich prítokov28.

4.3 Udeľovanie výsad mestám a mestečkám

Na prelome 12. a 13.stor. sa postavenie miesta a obyvateľov v nich nie veľmi líšilo od (právneho) postavenia obyvateľov ostatných sídel. Rozdiel bol v hospodárskej základni, ktorú v mestách tvoril obchod a remeslá, po tatárskom vpáde však značne ochromené. Zárodky našich stredovekých miest treba hľadať v trhových miestach, ale nie všetký sídla, na ktorých sa konali pravidelné trhy, sa stali mestami. Ako som už spomenul, prvé mestské privilégiá na Slovensku udeľoval Belo IV. ešte pred vpádom. Po roku 1242 sa proces udeľovania výsad značne zintenzívnil a bol to počiatok formovania sa štvrtého stavu, meštianstva, ktoré sa malo stať protiváhou voči kráľovi odbojnej šľachty.
Získaním mestských výsad nadobudla obec právny status mesta, ale jeho charakter (zástavba, stupeň rozvoja obchodu, koncetrácia remesiel, atď., ...) mohol byť značne vzdialený dnešnému chápaniu pojmu stredovekého mesta, v tom zmysle, že bol neúplný. Na opačnej strane, existovali sídla, ktoré vzhľadom na svojou aglomeráciu a celkový ráz by sme mohli považovať za mestá, ale ich skutočné postavenie bolo nižšie (mestečko- oppidum, dedina-villa). To bol príklad povedzme Žiliny. Mesto robili mestom jeho výsady, získané od panovníka, a hradby. Druhý spomenutý faktor sa prejavil aj v používaní terminológie v stredovekých listinách.

Možno to vidieť na príklade Trnavy, ktorá získala výsady ako prvé mesto na Slovensku. Belo IV. uvádza v tomto privilégiu z r.1238 Trnavu ešte ako dedinu (villa) a takto sa Trnava uvádza ešte aj v ďalších listinách, kým nevyrástla v priebehu troch decénií v ozajstné mesto, čo bolo sankcionované obohnaním mesta hradbami. Trnava sa v dokladoch prvý raz uvádza až v r.1270 ako civitas a bezpochyby v tých časoch mala už vybudované múry. Preto sa aj r.1273 pripomínala ako castrum Tyrnense čo jasne potvrdzuje už existenciu múrov mesta. Vystavanie múrov okolo privilegovaného sídliska bolo najdôležitejším znakom, toho, že tu ide o stredoveké mesto29. Pri udelení mestských výsad išlo zvyčajne o súhrn najdôležitejších hospodárskych a administratívnosprávnych ustanovení, vynímajúc obyvateľov mesta spod pôsobnosti všeobecne platného krajinského práva. V niektorých prípadoch sa v narácii spomínajú staršie užívané alebo udelené práva a pri niektorých všeobecných alebo konkrétnych ustanoveniach sa obyvatelia mesta odkazujú na zvyklosti iného mesta. Z hospodárskych výsad je to ustanovenie o spoločnom platení kráľovskej dane v určenej výške, v niektorých prípadoch oslobodenie od platenia mýta na určenom území, prípadne v celej krajine, pravidlá výmeny peňazí, ustanovenie o voľnej dispozícii s dedičstvom a niektoré iné ustanovenia, ktoré nie sú všeobecne zaužívané. Z právno-administratívných ustanovení je najdôležitejšia slobodná voľba richtára, povolenie autonómneho súdnictva, ktoré je v niektorých prípadoch diferencované podľa závažnosti súdených činov, vyňatie spod právomoci a administrácie krajinských úradníkov, právo odvolať sa priamo na kráľovský súd alebo na súd hlavného taverníka. Dôležité ustanovenia sa v starších časoch týkajú presného vymedzenia vojenskej povinosti mešťanov. Belo IV. vydal 23 výsadných listín, Štefan V: dve, Ladislav IV. jednu a Ondrej III. dve. Z hľadiska konkrétneho prijímateľstva najviac vydaní je adresovaných Bratislave a (dnes) Slovenskej Ľupči – po 8. Sedem vydaní je adresovaných Zvolenu, po šiestich Trnave a Nitre. Krupina, Banská Bystrica a Hybe dostali po 5 vyhotoveniach, štyri sa vzťahujú na Košice a Prešov. Po troch sa vzťahuje sa Spišské Vlachy, Seňu, Dobrú Nivu a Babinú, Komárno, Rimavskú Baňu, Kežmarok, Gelnicu, Veľký Šariš, Sabino a Podolinec.

Dve výsadné listiny sa obracali na obyvateľov Starého Tekova a Jasova a po jednej pre Nové Mesto nad Váhom, Hronský Beňadik, Nálepkovo, Veľké Kapušany, Banskú Štiavnicu, Spišský Štvrtok, Žiar nad Hronom a jedna výsadná listina sa vzťahuje na spišské mestá ako celok, na čele s Levočou. Mestské výsady boli v živote mesta v stredoveku snáď najdôležitejšími dokumentmi. V priebehu storočí nestrácali svoju platnosť, a preto sa veľmi starostlivo ochraňovali. Základné výsady si mestá nechali za nemalé poplatky potvrdzovať v kráľovskej kancelárii nielen od právnych zástupcov vydavateľa listiny, ale pri najmenšom poškodení aj od samotného vydavateľa. V mnohých prípadoch si mestá nechali vyhotoviť aj niekoľko overených odpisov výsadných listín, zrejme preto, aby pri právnych konaniacch menšieho významu nemuseli predkladať originálne vyhotovenia30.
Význam udelenia mestských výsad sa prejavil v konkrétnom živote obyvateľov mesta a nepochybne to bol rozvojový impulz a pozitívny zásah do usporiadania vzťahov vo vnútri štátu, ktorého efekt sa prenášal ešte o niekoľko storočí neskôr.

4.4 Donačná politika Bela IV.

Ak pred rokom1241 z kráľovského dvora vychádzali nariadenia a rozhodnutia smerujúce k náprave stavu zapríčeneného nerozumnou politikou posledného panovníka, k revízii jeho neuvážených donácií, tak po tatárskom vpáde sa tento proces ešte zintenzívnil. Okrem toho, že Belo hľadal oporu v strednej a nižšej šľachte v zápase so sebavedomou a prospechárskou vrstvou veľmožov, bolo potrebné obnoviť hospodársky život v krajine, keď niektoré územia ostali zdevastované a opustené. Množstvo a veľkosť územia obsiahnutého v donáciách udelených kráľom v rozmedzí rokov 1241-1250 boli takého rozsahu a charakteru, že by sme v uhorských dejinách ťažko hľadali podobný príklad revitalizácie právneho stavu pozemkov v tak krátkom období.
Pri podrobnejšom skúmaní kráľovských donácií udelených medzi rokmi 1242-1260 31 týkajúcich sa územia Slovenska 32 , v ktorých sa spomína pohroma spôsobená pustošením Tatárov a dáva sa do súvislosti s udelením donácie, môžeme bližšie sledovať priebeh vpádu. V konkrétnych preukazáných zásluhách obdareného voči korune a jej obyvateľom sa najčastejšie spomínajú služby vernosti v časoch plenu, a to vo všeobecnosti a bez konkrétneho uvedenia prípadných hrdinských skutkov. V naráciách sa často objavuje zmienka o zásluhách pri obrane Ostrihomu, Trenčianskeho hradu, Bratislavského hradu v bojoch proti Fridrichovi II., o službách vernosti počas bojov proti Bulharom či proti poľskému kniežaťu Boleslavovi. Bližší opis konkrétneho činu sa v listinách objavuje sporadicky. Jeden z takýchto opisov udalostí počas vpádu sa nachádza v listine z 13. marca 1253, donácii Bela IV. magistrovi Ondrejovi, synovi Ivanku.

Zmienený Ondrej v čase bitky pri rieke Slaná poskytol dobrovoľne kráľovi svojho čerstvého a rýchleho koňa, keďže ten,na ktorom sedel kráľ bol už unavený 33. Neskôr sa ešte zaslúžil o opevnenie hradu Turiec (Turuch), za čo bol obdarený zemou Jelenec prislúchajúcou k hradu Gýmeš. V confirmácii donácie Ondreja II. z 1. augusta 1250 oceňuje kráľ služby preukázané Radunom a jeho tromi synmi (Thoma, Modach a Thobias), keď v čase tatárskej invázie sa kráľ utiahol do prímorských častí krajiny a týto ho vtedy aj potom verne doprevádzali a chránili 34. Okrem samotného panovníka boli vydavateľmi listín aj iné svetské osoby, k najvýznamnejším z nich na Slovensku v tomto období patrili Nitrianska kapitula (30 listiných jednotiek) a nitriansky biskupi (8), potom župani žúp Bratislavskej (35 – z čoho však 26 listín je od župana Rolanda, ktorý bol súčasne palatínom), Nitrianskej a Zvolenskej (po 7). Aj v týchto listinách nájdeme odkazy na obdobie tatárskeho vpádu. Zaujímavým svedectvom doby je aj listina z r.1243, ktorá sa síce nezachovala, ale poznáme jej obsah zo zmienky v mladšej listine vydanej dvorským sudcom v r. 1422. Dozvedáme sa z nej, že za čias plenu akási Margita, manželka nebohého Ondreja, syna Martina z rodu Ekli, utiekla pred tatárskou hrozbou do Sedmohradska, kde ju prichýlil Ondrej, syn Oltomana, príbuzný jej muža a sľúbil jej, že ju zabezpečí jedlom a šatstvom, pokým nebezpečenstvo nepominie. Keď už bol v krajine pokoj, chcela sa táto Margita Ondrejovi odvdačiť a listinou vydanou pri Rábskej kapitule previedla naň zeme ležiace v dnešnej Okoličnej, ktoré získala kedysi ako veno od nebohého manžela 35. V donáciách sa často daruje opustená (terra depopulata, deserta seu habitatoribus carens) a zničená zem (terra devoluta seu devastata) v dôsledku plienenia Tatárov. Udelenie takejto zeme novému vlastníkovi bolo predpokladom, že nový majiteľ sa pričiní o zveľadenie takéhoto pozemku, k prospechu svojmu i krajiny. Nie vždy sa tak stávalo v zmysle platného krajinského práva a na základe oprávneného vlastníckeho práva k pôde. Z listiny z 8. novembra 1256 sa dozvedáme, že majetky benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku na území Uhorského kráľovstva v povodí Tisy a v Sedmohradsku po tatárskom vpáde opustené a spustnuté boli následne naoprávnene obsadené, proti čomu benediktínsky kláštor prostredníctvom mních Jakuba protestuje, a o čom konvent kláštora sv. Hypolita mučeníka na Zobore vydáva svedectvo 36.

Ak by sme chceli bližšie určiť rozsah pôdy, ktorá bola predmetom donácií, vyžadovalo by so hlbší výskum, v niektorých prípadoch aj priamo v teréne, pretože nie v každej donácii je uvedená konkrétna výmera darovaného pozemku. Taktiež, na označenie výmery väčšieho množstva pôdy sa v Uhorsku v 13.stor. používali miery ako poplužie (aratrum) alebo jutro (iugerum), ktorých veľkosť vzhľadom na dnešné miery nie možné presne určiť, pretože bola rozličná v závislosti od miestnych zvyklostí a obdobia 37. Častejšie je používanie termínov pre pozemkové vlastnícke celky ako obec-dedina (villa), zem (terra) alebo prédium (predium), kde je následne uvedená metácia (ohraničenie) daného celku, ktorá sa vzťahuje na konkrétne prvky v krajine, ktorých totožnosť sa odvtedy značne zmenila, prípadne zanikla. Všetky tieto skutočnosti neumožňujú určiť v uspokojúcej miere celkový rozsah kráľom darovanej pôdy.
Na základe miestnych názvov, ktoré sa vyskytujú v donáciách udelených za zásluhy počas tatárskeho vpádu, môžeme určiť územie ktorých stolíc bolo v najväčšej miere zasiahnuté plenom, zároveň jednotlivci ktorých stolíc boli najviac zúčastnení v bojoch proti Tatárom. Pri takomto pohľade by sa zásahom tatárskych vojsk ako najviac postihnutá javila Nitrianska stolica, z ktorej je celkovo desať dedín, alebo istá časť z ich dnešného katastrálneho územia predmetom donácií. Približne rovnako sú na tom stolice Gemerská (9) a Novohradská (8). Ďalej nasledujú stolice: Hontianska (7), Trenčianska (6), Komárňanská a Bratislavská po tri a jedna donácia sa vzťahuje k pôde ležiacej v niekdajšej Šopronskej stolici 38. Bez ohľadu na obsah vydanej listiny bol v tomto období ich najvýznamnejším prijímateľom Ivanka a jeho syn Ondrej, predkovia neskorších Forgáčovcov (spolu 18 listín). Na druhom mieste to bol Miko, zvolenský župan, predok neskorších Balašovcov (9).
Vzhľadom na vysoký počet vydaných listín medzi rokmi 1242-1260 ( v porovnaní s obdobím pred tatárskym vpádom ), poznáme najmenej 666 listín z tohoto obdobia týkajúcich sa územia Slovenska, pričom pri 335 z nich je vydavateľom kráľ Belo IV., je tento počet dôkazom stále sa stupňujúceho chápania listiny ako nevyhnutného prostriedku právneho konania. Súčasne však z väčšujúcim sa množstvom vydávaných listín objavujú sa aj listiny sfalšované, falošné alebo úplné falzá (historické), ktoré sa týkali aj donácií (vydávali sa za ne, t.j. donácie kráľom nikdy neudelené). Absolútne aj relatívne najväčší počet fálz (23) patrí do prvého obdobia (1242-1250), čo predstavuje takmer 10% z celkového počtu listín 39. Z donácií udelených za zásluhy v čase tatárskeho plenu môžeme ako za nepravé (sfalšované resp.

falošné) označiť osem z nich, pričom rozsah (akože) darovanej pôdy v nich bol vždy pomerne veľký, v priemere väčší ako v skutočne udelených donáciách. Celkový efekt tejto politiky sa po Belovej smrti (1270) stlmil a vývoj sa uberal úplne iným smerom, keďže sa niektoré šľachtické rody usilovali vytvoriť si čo najväčšie majetkové dŕžavy, bez ohľadu na dovtedajšie zvyklosti a právo, a niektorým z nich ( Omodejovci, Čákovci ) sa to aj na úkor korunného majetku a majetok cirkvi v značnej miere podarilo. 5. Politický vývoj v Uhorskom kráľovstve v rokoch 1242-1301

Hrozba opätovného vpádu Tatárov nepominula s ich náhlym odchodom v lete 1242. V r. 1247 píše pápež Inocent IV. Belovi, aby sa odvážne postavil na odpor prípadnému novému vpádu Tatárov a nech všetky nové správy o nich čo najskôr oznámi rímskej kúrii, aby mu potom tá mohla poslať pomoc 40. Pravdepodobne o tri roky neskôr informuje Belo listom z 11. novembra pápeža o nových nájazdoch Tatárov ( o ktorých sa dozvedel od svojich dcér, Anny, Konstancie a Kunigundy, povydávaných do východných častí krajiny ) a žiada od neho pomoc41. Tatári sa v tej dobe dobe dostali až po Krakov, keď ešte pred tým vyplienili Halič. Centrálne Uhorsko však neohrozili. Belo IV. bol v tej dobe plne zaujatý bojmi o babenberské dedičstvo, po roku 1251 najmä z českým kráľom Přemyslom Otakarom II. Ťažká jazda českého kráľa porazila dňa 13. júla 1260 pri Kressenbrunne uhorské vojsko a Belo sa zriekol nárokov na Štajersko. Obaja panovníci uzavreli mier na desať rokov, ktorý bol zachovaný až do Belovej smrti. Medzitým však nastali rozpory medzi otcom kráľom a synom Štefanom, ktorý si vo zvýšenej miere nárokoval účasť na vláde (bol sedmohradským vojvodom, neskôr aj štajerským) a zjavne sa neuspokojil s titulom mladšieho kráľa, ktorý používal od r. 1262 na území východného údelu (aj s východným Slovenskom). Štefan sa na svojom území správal ako nezávislý vladár, čo nebolo v súlade dohody uzavretej medzi ním a otcom a tak došlo k otvorenému konfliktu. Z rozhodujúcej bitky pri Isaszegu v marci 1265 vyšiel výťazne Štefan a v novej dohode došlo k potvrdeniu stavu, keď kráľovstvo ostávalo rozdelené na dve samostatné dŕžavy.
Přemyslovsko-arpádovské vojny pokračovali aj za nasledujúcich panovníkov Štefana V. (1270-1272) a Ladislava IV. (1272-1290), a ich koniec znamenala až porážka Přemysla Otakara II. na Moravskom poli 26. augusta 1278 vojskom nového rímskeho cisára Rudolfa Habsburského a uhorským vojskom pod vedením palatína Matúšom Čáka a krajinského sudcu Štefana z rodu Gutkeled. S vládou Ladislava IV. (zvaného tiež Kumánsky) sa viaže aj posledný väčší vpád Tatárov do Uhorska.

Tento kráľ ani po dosiahnutí svojej plnoletosti nedokázal spravovať krajinu, v ktorej rokmi získali moc magnátske kruhy. Ich príslušníci sa často striedali na najvyšších dvorských postoch a postarali sa o rýchle rozkradnutie kráľovských príjmov a majetkov. Kráľ sa s nimi preto niekoľkokrát dostal do ozbrojených konfliktov a v tomto zápase sa opieral o pohanských Kumánov, ktorí zase boli tŕňom v oku cirkvi aj šľachte. V januári 1285 (údajne) na pozvanie kráľa Ladislava IV. vpadli na severovýchodné Slovensko tatárske vojská pod vedením chánov Nogaja a Telebuga, ktorý mali Ladislavovi pomôcť poraziť jeho odporcov z radov šľachty. Tieto vojská spôsobili veľké škody predovšetkým na Spiši, v Šariši a v Abovskej stolici, ale skôr ako stihli zasiahnuť aj na ostatné územie, boli porazené vojskom Omodeja z rodu Aba.
Tatárska hrozba bola však aj naďalej prítomná v pamäti obyvateľov Uhorska. V Obrázkovej viedenskej kronike sa dočítame, že oblasť rozprestierajúcu sa od ľavého brehu Tisy až po Hortobágy obývali Tatári ešte aj v r.1345 42. To ale už bolo v časoch, keď sa veľká svetová ríša na východe začala rozpadať a nebolo ju možné spravovať centrálne. Po smrti chána Chubilaja v r. 1294 sa začali tvoriť menšie samostatné územné celky, akým bol aj chanát Zlatej hordy severne od Čierneho a Kaspického mora. Ten si udržal svoju moc do r. 1480 a pod osmanskou kontrolou pretrval až do 18. stor., ale svetová ríša Mongolov už bola v nenávratne, keďže v r. 1368 bol z Číny vyhnaný posledný mongolský cisár ( začiatok dynastie Ming ) a v r.1410 zrovnali Číňania Karakorum zo zemou.

6. Záver

Tatársky vpád v rokoch 1241-1242 spôsobil v Uhorskom kráľovstve značné straty na ľudských životoch, obrovské škody v hospodárstve krajiny. Dosah týchto udalostí sa preniesol o niekoľko desaťročí dopredu a stabilizácia situácie si vyžiadala množstvo úsilia všetkých vrstiev spoločnosti. Bol to jeden z príkladov v dejinách, keď sa tragická udalosť stala impulzom k novému rozvoju v postihnutom štáte.
Existencia a história svetovej ríše Mongolov tvorí jednu významnú kapitolu v svetových dejinách a zároveň osobitnú kapitolu v národných dejinách krajiny, ktorej sa nájazdy vojakov tejto ríše dotkli. Sú rozdielne následky pôsobenia Tatárov v ruských krajinách a v Uhorskom kráľovstve, nerovnaká je aj dĺžka obdobia, počas ktorého boli tieto dve územia v bezprostrednom nebezpečenstve a kontakte s nájazdníkmi z východu.

Spoločná však bola skúsenosť, že nemožno podceňovať vývoj ani na úplne opačnej strane ázijského kontinentu, že aj národ na úplne inom civilizačnm stupni môže znamenať veľké nebezpečenstvo pre (hospodársky) vyspelejšiu časť sveta. 7. Poznámky

¹ Dejiny Európy, vyd.Mladé letá, Bratislava 1995, s.148.
2 Používanie termínov Európa, európsky, atď. pri opise historických udalostí stredoveku 13.storočia v tomto priestore sa môže javiť ako anachronizmus v rámci geopolitickej terminológie, ale je adekvátne v širšom kontexte svetových dejín a vysvetľuje mnohé z toho, čoho dôsledky sa preniesli do dejín neskôr vzniknutých štátnych útarov.
3 Kronika ľudstva, vyd.Fortuna Print, Bratislava 1998, s.316.
4 Temudžin pochádzal z aristokratickej nomádskej rodiny a pred svojim zvolením za veľkého chána zjednotil najprv kmeň Tatárov (1202) a potom, postupne ostatné stredoázijské a mongolské kmene. Meno Mongol sa prenieslo na všetky jemu podriadené kmene, no v slovenskej historiografii je zaužívané v súvislosti s vpádom týchto nomádskych kmeňov do Európy používať termín Tatári , nakoľko sa s ním stretávame aj v súdobých prameňoch (Tartari, Tarthari, Tatari, Thatari, ...). V poslednom období sa však v slovenskej historickej literatúre presadzuje používanie pojmu Mongoli, čo je správne, ale aj napriek tomu som sa rozhodol používať termín Tatári, ktorý korešponduje s prameňmi, z ktorých som čerpal.
5 Pražák, Richard a kol.: Dějiny Maďarska, Brno 1993, s.26. (Ďalej už len D.M.)
6 Dejiny Slovenska I (do roku 1526), vyd.Veda, Bratislava 1986, s.227. (Ďalej už len D.S. I)
7 D.M., s.32, tiež: Juck, Ľubomír.: Výsady miest a mestečiek na Slovensku I (138-1350), Veda vyd.SAV, Bratislava 1984.
8 Pražák, Richard.: Legendy a kroniky Koruny uherské, Vyšehrad, Praha 1988, s.290. (Ďalej už len Pražák.)
9 Marsina, Richard.: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Obzor, Bratislava 1987 , s.62 č.95. (Ďalej už len C.d. II)
10 Marsina, Richard.: Tatársky vpád. In: Príroda a spoločnosť, č.5, roč XIX/1970, s.42.
11 Pražák, s.290.
12 Tamže, s.301.
13 Tamže, s.302.
14 Dozvedáme sa o tom z listu ( datovaným 2. februára /1242 /) cirkevných predstaviteľov a obyvateľov dovtedy brániacich sa opevnených miest, ktorí prostredníctvom magistra Šalamúna, stoličnobelehradského kanonika, informujú svätú stolicu o pustošení Tatárov a obsadení území už aj za zamrznutým Dunajom. C.d. II., s.74, č.110.
15 Všeobecne sa vychádza zo skutočnosti, že po tatárskom vpáde žiadali obyvatelia Krupiny a Zvolena a obnovenie mestských privilégií, ktoré im vraj zhoreli v období vpádu.

Juck, Ľubomír.: Výsady miest a mestečiek na Slovensku I (138-1350), Veda vyd.SAV, Bratislava 1984, s.37 –38, tiež: C.d. II, s.93, č.139 a s.113, č.168.
16 Sopko, Július: Kroniky stredovekého Slovenska, vyd.Rak, Budmerice 1995, s.106. (Ďalej už len Sopko)
17 Varsík, Branislav.: Boli Tatári roku 1241 na Spiši ? In: Spišské mestá v stredoveku, Košice 1974, s.27-31.
18 C.d. II, s.65-66, č.99.
19 Tamže, s.68-69, č.102.
20 Tamže, s.69, č.103.
21 Tamže, s.71, č.107. 22 Sopko, s.61.
23 D.S. I, s.243
24 Ruttkay, Alexander.: Feudálne sídla na Slovensku do polovice 13. storočia. In: Pamiatky a múzeá, č.2/1999, s.19-23.
25 Za všetkých spomeniem historika doktora Juraja Žudela, docenta Trnavskej univerzity a vedeckého pracovníka odboru historickej geografie na Slovenskej akadémii vied, ktorý sa touto problematikou už niekoľko rokov zaujíma a obhajuje používanie termínu „veľká kolonizácia“. Pripúšťa síce, že význam slova podľa slovníka slovenského jazyka a aj podľa bežne zaužívaného spôsobu použitia v hovorovej reči nesúhlasí s charakterom (nebola to plánovaná iniciatíva z vonka) osídľovania Slovenska v danom období, ale samotné osídľovanie sa uskutočnilo v takom veľkom rozsahu a zúčastnili sa ho v značnej miere aj cudzinci, že použitie termínu „veľká kolonizácia“ je náležité a opodstatnené.
26 Varsík, Branislav.: Vznik a rozvoj miest na Slovensku v 13. a 14. storočí. In.: Zo slovenského stredoveku. Výber historických štúdií a článkov. Vyd.SAV, Bratislava 1972, s.222-223.
27 Varsík, Branislav.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku, Bratislava 1984, s.73.
28 Varsík, Branislav.: Osídlenie východného Slovenska do 14.st. In: Zo slovenského stredoveku, s.32.
29 Varsík, Branislav.: Vznik a rozvoj miest na Slovensku v 12.a 13. storočí. s.212-213.
30 Juck, Ľubomír.: Výsady miest a mestečiek na Slovensku I (138-1350), Veda vyd.SAV, Bratislava 1984, s.20-26.
31 Dané obdobie môžeme rozdeliť na dve rôzne etapy, a to konkrétne na odbobie medzi rokmi 1242-1250 a roky 1250-1260. predovšetkým preto, že Belo IV. v rokoch 1242-1250 vydal omnoho väčšie množstvo donácií, čo sa ukázalo aj na podstatne zvýšenom počte vydaných listín pre svetských prijímateľov.

Vzhľadom na prudký vzrast počtu listín pre svetských prijímateľov v období rokov 1242-1250, dochádza v rokoch 1250-1260 k určitému regresu, ktorý však môžeme považovať za primeraný, pretože v rokoch 1242-1250 šlo aj o vyrovnanie umele pozastaveného prirodzeného vývinového procesu.
32 Výskumu boli podrobené donácie publikované v druhom zväzku slovenského diplomatára (Marsina, Richard.: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Obzor, Bratislava 1987 ). 33 „ Cum enim in Seyo nobis et nostris ex divina ut credimus ultione gravis instaret persecutio Tartharoroum et equus noster, qui insidebamus, ylia traheret quasi fessus, idem Andreas ex speciali fidelitatis ardore, quantum in ipso erat, nostram sue preponendo salutem, equum, quem habebat agilem at velocem, nobis tradidit libera voluntate.“ C.d. II, s.294, č.421.
34 Tamže, s.242, č.349.
35 Tamže, s.96, č.143.
36 Tamže, s.387, č.555. Mnohé listiny týkajúce sa nitrianskeho biskupstva Tatári zničili, zaujali aj zoborský kláštor a archív biskupstva vypálili. ( Stránsky, Albert.: Dejiny biskupstva nitrianskeho od najstarších čias až do konca stredoveku. Vyd. Spolku sv. Vojtecha, Trnava 1933, s.142.)
37 Pre nami skúmané obdobie sa v odborenj literatúre najčastejšie uvádza veľkosť jutra od 0,4– 0,9 ha, pri prepočtoch sa obvykle používa hodnota 0,5 ha. Pri popluží bol stredným typom tzv. kráľovské poplužie ( aratrum regale ) v rozsahu približne 120 jutár.
38 Konkrétne sú to tieto dediny (ich dnešné názvy) podľa uvedeného poradia: Nitrianska stolica - Malé a Veľké Bedzany, Solčianky, Chrenovec, Prašice, (Horné) Štitáre, Dvorníky, Krškany, Dvorčany, Krňa, Jelenec. Gemerská - Brzotín, Plešivec, Kameňany, Licince, Štítnik, (Kunova) Teplica, Šomkút (Mikolčany), Ardovo, Bohúňovo. Novohradská - Fiľakovo, Radzovce, Trebeľovce, Šimonovce, Gortva, Strháre, Zlievce, Bušince (Čeláre). Hontianska - Plachtince, Nenince, Kosihovce, Strháre, Sikenica, Dolné Domaníky, Hontianske Tesáre. Trenčianska -Výčapy , Pruské, Bytča, Hvozdnica, Kysuca , Súča. Bratislavská - Jablonec , Pezinok, Skalica. Komárňanská - Mužla, Chotín, Šarkanňovo. Šopronská – Kosihy. Hľadať takýmto spôsobom odpoveď na otázku, ktoré oblasti Slovenska boli najviac postihnuté tatárskym plenom, nemusí byť v mnohých prípadoch relevantné pretože, ako hovorí prof. Vincent Sedlák, ničenie sa nespomína, ak sa spustošené obnovilo bez zásahu kráľovej, alebo inej moci, ale iba vtedy, keď zničená krajina zmenila majiteľa, vydáva sa o tom listina. 39 C.d. II, s.21.
40 Tamže, s.168, č.244.
41 Tamže, s.243-245, č.350.
42 Sopko, s.295.

8. Zoznam použitej literatúry

Edície prameňov:

Juck, Ľubomír.: Výsady miest a mestečiek na Slovensku I (138-1350), Veda, Bratislava 1984.
Marsina, Richard.: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II.

Obzor, Bratislava 1987

Syntézy a monografie:

Augustín, Milan.: Krátke dejiny Židov na Slovensku. Bratislava 1993.
Čaplovič Dušan, Čičaj Viliam, Kováč Dušan, Lipták Ľubomír, Lukačka Ján.: Dejiny Slovenska. AEP, Bratislava 2000.
Dejiny Európy, vyd.Mladé letá, Bratislava 1995.
Dvořák, Pavel.: Odkryté dejiny (Staré Slovensko). Pravda, Bratislava 1976.
Fialová, Hilda-Fiala, Andrej.: Hrady na Slovenku. Obzor, Martin 1966
Katona, Tamás.: A Tatárjárás emlékezete. Pro memoria, Debrecen 1987.
Kronika ľudstva, vyd.Fortuna Print, Bratislava 1998.
Marsina, Richard a kol.: Dejiny Slovenska I (do roku 1526). Veda, Bratislava 1986.
Marsina, Richard a kol.:Spišské mestá v stredoveku. Košice 1974.
Marsina, Richard.: Tatársky vpád. In: Príroda a spoločnosť č.5, roč. XIX/1970.
Pisoň, Štefan.: Naše hrady a kaštiele. Mladé letá, Bratislava 1973.
Pražák, Richard a kol.: Dějiny Maďarska, Brno 1993.
Pražák, Richard.: Legendy a kroniky Koruny uherské. Vyšehrad, Praha 1988.
Sopko, Július.: Kroniky stredovekého Slovenska. Vyd.Rak, Budmerice 1995. Stránsky, Albert.: Dejiny biskupstva nitrianskeho od najstarších čias až do konca stredoveku. Vyd. Spolku sv. Vojtecha, Trnava 1933.
Varsík, Branisav.: Osídlenie Košickej kotliny I. SAV, Bratislava 1964.
Varsík, Branislav.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava 1984.
Varsík, Branislav.: Zo slovenského stedoveku. Výber historických štúdií a článkov. Vyd.SAV,
Bratislava 1972.

9. Prílohy

1. Druhá strana obálky - dobové zobrazenie mongolského bojovníka na čínskej keramike z13. storočia.
2. Strana 20 - ilustrácia, uhorský kráľ Belo IV. uteká pred Tatármi. 3. Strana 21 - mapa, rekonštrukcia trasy vpádu Tatárov na územie Slovenska v roku 1241. 2. Uhorský kráľ Belo IV. uteká pred Tatármi.
Ilustrácia z Viedenskej obrázkovej kroniky (14.storočie).

3. Rekonštrukcia trasy vpádu Tatárov na územie Slovenska v r. 1241. Prevzaté z knihy
Dejiny Slovenska I (do roku 1526). Veda, Bratislava 1986, s.232.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Tatársky vpád 1241-1242