Úvod
Otroctvo je podmienené zneužívaním jednotlivca alebo celej rasy pri nedostatočnej možnosti brániť sa. Pokiaľ sa ľudia alebo rasy vystavujú nebezpečenstvu, že budú slabí nikto nedokáže povedať, kedy sa znížia k otroctvu. Keď je človek otrokom, nemá slobodu konania; slobodnú vôľu je spútaný a kontrolovaný vôľou a konaním druhých; ako jednotlivec, tak i rasa. Otroctvo nie je podmienkou vzťahujúca sa na žiaden vek alebo ľudskú rasu. Otroctvo bolo prijímaným spoločenským statusom, ktorý mal svoje miesto v sociálnej a ekonomickej štruktúre spoločnosti. Otrokov vnímali ako nástroje ich pánov a pred zákonom nemali žiadne osobné práva. Keďže niektorí páni sa usilovali prejavovať svoju absolútnu moc nad svojím "ľudským" majetkom, niektorí otroci boli vystavení brutálnym krutostiam.

Otrokárska spoločnosť bola spoločnosťou, v ktorej dochádzalo k privlastňovaniu výrobných prostriedkov, ako aj bezprostredných výrobcov – otrokov - otrokárom. Zakladala sa na práci otrokov vyrábajúcich materiálne statky na základe mimoekonomického prinútenia. Vznikla v lone prvotnopospolnej spoločnosti a predchádzala feudálnej spoločnosti. Otroci tvorili v každej spoločnosti základnú časť, ktorá bola na najnižšom stupni v hierarchii obyvateľstva. Bola zložená zo zajatcov, domorodých obyvateľov, zlodejov atď. Vo väčšine krajín tvorili ťažko pracujúcu vrstvu, ktorá rýchlo umierala. Trebalo ich často meniť a vďaka vojnám bol vždy dostatok otrokov. Právne postavenie otrokov sa vyvíjalo rozlične vo všetkých starovekých štátoch. Niekde sa mali lepšie ako slobodné obyvateľstvo čiže roľníci, ale naopak v Grécku predstavovali iba vec, s ktorou si majiteľ mohol robiť čo chcel. Postupne sa začali otroci búriť, ale väčšinou to dopadlo v ich neprospech.

Staroorientálne štáty
Spoločenský základ štátov východného typu tvorili dve hlavné triedy- otrokári a otroci. Postavenie týchto tried však nebolo totožné s postavením analogických tried v antickej spoločnosti. Z hľadiska spoločenského postavenia medzi slobodnými a otrokmi nejestvovali natoľko ostré rozdiely ako v antickom svete: vzhľadom na špecifický charakter štátov východného typu oblasť práv príslušníkov vládnucej triedy bola zmenšená o politické práva a v pomere k panovníkovi aj slobodné obyvateľstvo malo v istom zmysle postavenie otrokov a na druhej strane otrokom sa priznávali určité, i keď obmedzené, osobné a majetkové práva. Otroci vo východných štátoch boli síce považovaní z hľadiska práva za veci, bolo ich možné kupovať a predávať, prenajímať, prípadne uzavierať ohľadne nich ďalšie právne úkony a za ich usmrtenie, resp. ublíženie na zdraví vznikala iba obdobná povinnosť ako pri zničení alebo poškodení veci, v porovnaní s antickými otrokmi však mali lepšie postavenie. V Babylone a v Egypte mohol mať otrok svoju rodinu a mohol uzavierať manželstvo aj so slobodnou osobou. V Babylone v niektorých prípadoch otrokovo potomstvo bolo slobodné. Mohli mať aj majetok, na časť ktorého mali ich deti, ak boli slobodné, dedičské právo. Vo východných štátoch malo veľký význam štátne otroctvo v súvislosti s výstavbou zavlažovacích zariadení a inými veľkými stavebnými podujatiami, ako aj v súvislosti so zaužívaným spôsobom odmeňovania úradníkov a vojakov, ktorí dostávali za svoju službu pôdu spolu s otrokmi, ktorí ju obrábali.

Otroci nepracovali na súkromných pozemkoch alebo dieľňach (ako v antike), ale boli spoločným vlastníctvom vládnucej triedy resp. občiny. Otroci netvorili hlavnú pracovnú silu - tú tvorili slobodní chudobní občania. V Číne otroci pochádzali z domáceho obyvateľstva z rodín popravených zločincov. S víťaznými vojnami Novej ríše pribúdalo v Egypte aj vojnových zajatcov- otrokov. Neboli však celkom bezprávni a ich sociálne postavenie bývalo často lepšie ako niektorých slobodných občanov, o čom svedčia prípady predaja seba do otroctva. Vojnoví zajatci boli predovšetkým otrokmi chrámu. Majiteľmi otrokov sa v dobe Novej ríše stávali aj príslušníci nižších tried, remeselníci, drobní poľnohospodári, ba i vojaci. Z asýrskych obchodných dokumentov sa dosť často dozvedáme o existencii otrokov. Vyplýva z nich, že domorodci slúžili často ako otroci v domácnostiach asýrskych kupcov. V tejto dobe bola významná predovšetkým inštitúcia tzv. dlžného otroctva. Podľa klauzúl obsiahnutých v dlžných úpisoch musel totiž dlžník „vstúpiť“ v prípade, že nesplatil svoj dlh včas, do domu svojho veriteľa a stával sa tak dlžným otrokom. Mali pomerne voľné právne postavenie, proti tomu však svedčia zmienky o krutých zohavujúcich trestoch platných len v prípade otrokov. Mnoho zmienok je o útekoch otrokov z moci ich vlastníkov.