Chammurapiho zákonník
Otroci to nemali ľahké, o čom svedčí aj Chammurapiho zákonník. V prvých paragrafoch sa jedná hlavne o útek otroka a jeho chytenie. Ak by niekto nechal prejsť otroka mestskou bránou, tak by bola jeho trestom smrť. To sa týkalo aj občanov, ktorí by vo svojom dome ukryli otroka, ktorý ušiel a nevydali ho na výzvu. Ale ak by niekto chytil uprchlého otroka vo voľnej krajine, a potom by ho priniesol majiteľovi, pán otroka je povinný mu dať 2 šekely striebra za navrátenie. Mohlo sa stať, že otrok neoznačil svojho pána a preto bol odvedený do paláca, kde tento prípad vyšetrili a nakoniec vrátili pôvodnému majiteľovi. Nálezca otroka nemusel ho vrátiť, ale ak by našli v jeho vlastníctve toho uprchlého otroka, tak ten nálezca bol potrestaný smrťou. Otrok mohol aj ujsť z rúk toho, kto ho zadržal, tento človek musel odprisahať pred bohom a musel prosiť odpustenia. Otroci boli považovaní za veci, čo je vidieť v § 118 a § 119, v ktorých sa píše o možnosti dať otroka v zástavu pre dlh. Ak dlžník nechá obchodníka čakať až uplynie doba lehoty, tak obchodník môže toho otroka predať a dlžník už nemá nárok svojho otroka vymáhať späť. Ak niekoho svieral dlh a on predal svoju otrokyňu, ktorá mu porodila deti, tak ju môže vykúpiť späť za cenu, ktorú naváži obchodník. Otroci mali možnosť uzatvárať manželstvo aj s plnoprávnymi občanmi. Otrok muškéna alebo otrok paláca si moholo vzať dcéru plnoprávneho občana. Keď mu porodila deti, pán toho otroka nemohol mať nároky na deti kvôli otroctvu. Otrok sa, ale mohol vybrať za osudom, potom ako si ju vzal. Žena mala nárok na vrátenie vena, ovšem ak ho predtým priniesla do domu otroka, a na polovicu majetku, ktorý spoločne s mužom nabudli v spoločnom manželstve, pre svoje deti. Druhú polovicu dostane pán otroka. Ak však nepriniesla do domu veno, tak si odniesla iba polovicu majetku, ktorý spolu nadobudli.

Deti otrokyne sa mohli dostať k majetku, ak pán otrokyne, čiže otec deti svojej otrokyne, povedal za svojho života týmto potomkom otrokyne „ ste moje deti“. Pripočítal ich k deťom svojej rovnorodej manželky a neskôr odišiel za osudom, deti oboch žien mali nárok na majetok otcovského domu. Rodzdelili si ho rovnakým dielom. Ak však otec nepovedal deťom otrokyne „ste moje deti“, otrokyňa a jej deti budú oslobodení, ale nemajú právo na majetok. Otrok, to bola vec, z čoho vyplýva, že zabitím otroka sa netrestalo smrťou, ale iba náhradou. Vyrazením oka otroka alebo zlomením jeho kosti, bol konanteľ tohto činu povinný zaplatiť polovicu kúpnej ceny otroka. A keď otrok udrel plnoprávneho občana, odrezali mu ucho. Každý otrok mal svoju značku na hlave, a keď mu ju holič vyholil, odsekli holičovi ruku. Mohlo sa stať, že niekto lsťou prinútil holiča vyholiť značku otroka, ktorého nevlastní, toho človeka potrestajú smrťou. Pri predaji otroka platila istá doba lehoty, keď otrok dostal do mesiaca od jeho kúpi zápal pľúc, kupujúci mohol otroka vrátiť a dostať naspäť peniaze. Otrok mohol prísť o ucho, aj keď svojmu pánovi povedal, že nie je jeho pánom a pán ho usvedčil, že jeho otrokom.

Staroveké Grécko
Starovekí Gréci mali veľmi malé štáty. Každé mesto s malým poľnohospo dárskym okolím obyčajne tvorilo samostatný štát. Na Balkánskom polostrove, na ostrovoch Egejského mora, na západnom pobreží Malej Ázie a na iných pobrežiach Stredozemného, Marmarského a Čierneho mora- všade, kde žili Gréci, boli stovky takýchto malých mestských štátov. Všetky tieto štáty boli ale otrokárske. To značí, že v nich mala právo rozhodovať o štátnych veciach nie väčšinaobyvateľstva, ale iba menšina, otrokári. Väčšinu obyvateľstva tvorili neplnoprávni ľudia a otroci. Otrokári žili z práce otrokov.

Otrokov v starovekom Grécku pozbavili všetkých práv. Otrokár mohol otroka kúpiť, predať, ba aj beztrestne zabiť. Otroka nepokladali za človeka. Pre otrokov zákony neplatili, ani ich nechránili. Keď na súde vypočúvali otroka, mučením ho nútili vypovedať. Cena otroka sa určovala podľa toho, na čo sa dal tento nástroj upotrebiť. Otroci a otrokári tvorili dve hlavné triedy otrokárskych štátov. Otrokári palicami nútili otrokov do práce. Keď sa vyhýbali práci alebo odopreli poslušnosť, kruto ich potrestali.. Bili ich, mučili a nútili pracovať v okovách. Nie div, že otroci nenávideli svojich majjiteľov. Ich nenávisť voči otrokárom sa často prejavovala tým, že ničili pracovné nástroje, zabíjali dobytok, podpaľovali domy majiteľom a zutekali, keď sa dalo.
Pravda, útek sa podaril len máloktorému. Otrockých zbehov chytali aj štátne orgány aj súkromné osoby. Za chytenie otroka vypiísovali veľké peňažné odmeny. Grécke mestá uzavierali medzi sebou osobitné dohody o vydaní otrockých zbehov. Preto im všade hrozilo nebezpečenstvo, že ich chytia a vrátia majiteľom. V takých prípadoch ich kruto potrestali. Pleteným bičom ich nemilosrdne bili, až kým neostali polomŕtvi a rozžeraveným železom im vypaľovali znaky na tele. Aby znemožnili nový útek, nasadzovali otrokom na nohy okovy a na krk železné obruče s reťazami. Ale otroci zbehávali aj naďalej. Jediným útočišťom zbehnutých otrokov boli niektoré chrámy. Tézeov chrám v Aténach, Apolónov v Delfách, Gortynský chrám na ostrove Kréte a iné pokladali Gréci za miesta, kde mohol nájsť dočasné útočište každý politický previnilec, každý vrah, ba aj zbehnutý otrok. Podľa gréckej viery bola vražda v chráme veľkým priestupkom. No len čo takýto človek opustil chrám, napríklad ak ho donútil hlad, už ho čakal nemilosrdný trest. Otrok, ktorý sa ukryl v chráme, mohol vo výnimočných prípadoch žiadať, aby ho odovzdali inému otrokárovi, ktorý bol menej ukrutný.