Najčastejšie zbiehali otroci počas vojny. Využili vojnou spôsobené neporiadky a prebiehali k nepriateľom. Za peloponézskej vojna, keď Sparťania vtrhli do Atiky a natrvalo obsadili Delekleiu, prebehlo k nim vyše 20-tisíc aténskych otrokov. Takýto hromadný útek otrokov mal pre Atény ťažké následky. Aj za sicílskej výpravy Aténčanov a pri obliehaní Syrakúz prešli k nepriateľovi otroci- veslári z aténskych lodí.
Úteky otrokov, najmä prebiehanie k nepriateľovi za vojny, boli jednou formou triedneho boja vykorisťovaných proti vykorisťovateľom. Oveľa nebezpečnou formou triedneho boja boli povstania otrokov. O týchto povstaniach vieme iba málo, pretože starovekí spisovatelia patrili ku skupine vykorisťovateľov a nemali záujem na tom , aby sa písalo o povstaniach tých más, ktoré sama vykorisťovala. Ale aj napriek tomu sa niečo dostalo do diel. Medzi najstaršie povstanie otrokov v Grécku patrilo povstanie v Agru r. 494 p. n. l. Toto mesto bojovalo so Spartou a bolo porazené. To využili argoskí otroci. Obsadili vyľudnené mesto a nastolili v ňom svoju vládu. Keď po zdĺhavých bojoch ozbrojených otrokov z Arga vytlačili, dobyli iné mesto- Tirynt. Len s veľkou námahou sa podarilo otrokárom potlačiť povstanie.
Veľmi často povstávali spartskí helóti. Využili každú vhodnú príležitosť, aby povstali proti nenávideným Sparťanom. Keď bolo r. 464 p. n. l. v Lakónii veľmi silné zemetrasenie a v samotnej Spatre sa zrútili takmer všetky domy, helóti využili všeobecný zmätok a povstali. Toto povstanie trvalo niekoľko rokov a nakkoniec bolo potlačené len pri najväčšom vypätí síl a s pomocou spojencov Sparty.

Boje s vykorisťovanými a utláčanými zoslabovali sily otrokárov a udržiavali ich v ustavičnom napätí. Aby znemožnili povstania otrokov, nenechávali otrokári spolu väčšie množstvo otrokov jednej materinskej reči, aby sa nemohli dohovoriť o hromadnom povstaní. Ale otrokári sa najviac spoliehali na svoj štát. Vládnuca trieda otrokárov bez štátnej moci by nevedela udržiavať v poslušnosti obrovské masy vykorisťovaných ľudí. Boje otrokov a otrokárov vypĺňajú celé dejiny gréckej spoločnosti.

Sparta
Helóti- štátni otroci- boli pôvodným obyvateľstvom poľnohospodárskeho stredu Peloponézu. Keď Dórovia obsadili povodie Eurotu, rozdelili si dobytú pôdu spolu s obyvateľstvom, ktoré zotročili. Nemali nijaké práva. Ale neboli vlastníctvom jednotlivých sparťanských otrokárov, ale celého spartského štátu, ktorý ich prideľoval jednotlivým Sparťanom spolu s pôdou. Helótov, podobne ako pozemkové prídely, nebolo možné predávať a bez povolenia úradov ani prepúšťať na slobodu.
Sparťania kruto vykorisťovali prácu helótov a sami sa zaoberali iba vojenskými cvičeniami a poľovačkami. Keď Sparťania dohnali helótov svojou krutosťou a útlakom do zúfalstva, helóti sa vzbúrili. A keďže ich bolo niekoľkokrát viac ako Sparťanov, tieto vzbury bývali veľmi nebezpečné pre otrokárov. Vládnuca trieda sa ich snažila udržať v poslušnosti terorom. Okrem toho, že bolo dovolené bezdôvodne ich usmrcovať, konali sa masakry- kryptie. Bývali z príkazu eforov každý rok. Počas kryptií rozišli sa ozbrojené oddiely mladých Sparťanov po celej Lakónii, napádali bezbranných helótov, hlavne boli vyvražďovaní najsilnejší a najsmelší. Reakciou boli povstania, najrozsiahlejšie r. 464 p. n. l. tzv. tretia messénska vojna, a trvalo desať rokov.

Atény
Najviac bolo v Atike otrokov- duloi, ktorí sa rozdeľovali na štátnych a súkromných. Štátni otroci sa používali hlavne ako policajní strážnici, dozorcovia väzňov vykonávatelia súdnych rozhodnutí, lebo táto činnosť bola považovaná za nedôstojnú aténskeho občana. Ďalej boli činní ako pisári a pracovali aj v štátnych dielňach, baniach a lomoch. Súkromní otroci boli zapojení do všetkých odvetví výrobnej sféry i do služieb. Niekedy dostával otrok od svojho pána do správy remeselnícku dielňu, pričom ma určitý podiel na jej výnose. Striebro, ktoré otroci dobývali v laurionských baniach, zvyšovalo bohatstvo Atiky a prispievalo k rozvoju jej obchodu.
Počet otrokov stále rástol. Deti rodičov- otrokov podľa vtedajších zvykov boli tiež otrokmi. Otrokov získavali vojnami a námorným lúpežníctvom. Zotročovanie vojnových zajatcov vžilo sa natoľko, že sa pokladalo za samozrejmé. Lenže nie vždy boli vojny, ale otrokov potrebovali stále, najmä odkedy sa rozvíjali hospodárstvo a obchod. Na Stredozemnom mori sa už oddávna vzmáhalo pirátstvo. Námorní lupiči udržiavali pobrežné obyvateľstvo v stálom strachu, prepadávali ho a predávali do otroctva.
Život otrokov bol veľmi ťažký. Časy, keď otroka pokladali bezmála za člena rodiny, sa navždy pominuli a zostala po nich len pamiatka. Teraz sa na otrokov dívali ako na lacnú a potrebnú pracovnú silu. Každý viac- menej zámožný Aténčan, majiteľ remeselníckej dielne alebo väčšieho pozemku, každý eupatrid snažil sa využívať prácu otrokov. Neskôr vzniklo v Aténach dlžnícke otroctvo, ale to nástupom Solóna bolo zrušené a v budúcnosti bolo zakázané uvrhnúť do otroctva pe dlžoby roľníka alebo člena jeho rodiny. Solón však nemienil celkom zrušiť otroctvo, veď sám bol otrokárom. Jeho zákon bol namierený proti otroctvu vlastných krajanov, proti dlžníckemu otroctvu, ktoré veľmi brzdilo vývoj aténskeho hospodárstva.