V dielni sa najlepšie žilo otrokom, čo boli vyučení a mali vlastné pracovné nástroje. Bývali v oddelených bytoch. Do práce prichádzali ráno pri úsvite a odchádzali, len čo sa začalo stmievať. Majiteľ im síce platil málo, ale privyrábali si doma po práci. Niektorí si sporili peniaze, aby sa mohli vykúpiť. Najhoršie sa viedlo obyčajným otrokom, ktorí neovládali remeslo. Zväčša to boli mladí chlapci. Smeli spať iba päť hodín denne. Celý deň chodili ospanliví. No len čo mimovoľne zadriemali pri práci, hneď dostali facku alebo údery nejakým ťažkým predmetom. Majiteľ a jeho pomocníci ich niekedy pichali špendlíkmi alebo pálili horúcou trieskou. Za najmenšie previnenie ich nemilosrdne zbili. Museli robiť jednotvárne a ohlupujúce práce. Majstri ich nechceli učiť jemnejším prácam. Obávali sa, že vyučení by im zabrali miesta.
Otroci nemali občianské práva a nikdy ich nepripustili na zhromždenie ľudu. Z hľadiska práva mali postavenie vecí, celkove však mali lepšie postavenie než v ostatných gréckych štátoch: nebolo dovolené otrokov usmrcovať. Smrťou mohol byť otrok potrestaný iba na základe súdneho výroku.
Otrokov bolo možné prepúšťať na slobodu. Získali postavenie metoikov, pričom ich prostatom sa stal ich bývalý majiteľ.

Staroveký Rím
Otroci( servi) predstavovali najnižšiu kategóriu spoločnosti. O ich postavení sa zachovalo pomerne málo správ, z čoho možno usudzovať na ich nízky počet a malý hospodársky význam. Otroctvo malo v období kráľovstva patriarchálny ráz. Postavenie otroka bolo dedičné, ale aj slobodný človek mohol upadnúť do otroctva. Boli považovaní takmer za členov rodiny a ich páni pracovali spoločne s nimi. Takmer nepretržité vojny v rôznych končinách Stredomoria však boli zdrojom veľkého počtu otrokov, privážaných do Itálie a do Ríma ako vojnová korisť alebo dodávaných na predaj na otrocké trhy. Známe stredisko obchodu s otrokmi vzniklo v tejto dobe na ostrove Delos. V Itálii sa v 2. stor. p. n. l. stal otrok obvyklým javom. Otroci boli zamestnaní v najrôznejších oblastiach rímskeho života. Pracovali v poľnohospodárstve, v určitej miere i v remeslách, konali domáce práce, pomáhali vo verejnej i súkromnej administratíve, živili sa ako pedagógovia, lekári a pod. Pracovný deň otrokov trval od svitania do súmraku. Aj keď bolo už po všetkých poľných prácach, nútili otrokov pliesť koše, zametať cesty alebo upratovať celý veľkostatok. „Otrok musí pracovať alebo spať“, hovorievali Rímania.

Obávali sa, že voľný čas by umožnil otrokom zhovárať sa a myslieť na útek. V súvislosti s rozvojom otrokárstva sa medzi slobodnými Rímanmi utváral typický chladný pohľad na otrokov ako na hovoriaci nástroj- instrumentum vocale, ktorého konanie musí byť riadené pánom alebo aspoň jeho prostredníkom. Z pohľadu otrokárov nebol otrok schopný prejaviť kladným spôsobom vlastnú aktivitu. Samotné počiny otrokov boli chápané ako snaha poškodiť záujmy ich majiteľov alebo ako podnet k individuálnej či kolektívnej vzbure. Veľký vzrast počtu otrokov mal nepriaznivé dôsledky pre ich postavenie. Prestali mať pre svojich pánov niekdajší význam, keďže ich úbytok bolo možné, pri častých vojnách, pomerne ľahko nahradiť a zaobchádzanie s nimi sa zhoršilo. Rozvoj otrokárskych výrobných vzťahov viedol k určitej stratifikácii v radách otrokov. Výrazne rozdiely sa prejavili hlavne medzi mestskými a vidieckými otrokmi. Mestskí otroci žili väčšinou v priaznivejších podmienkach a ľahšie získali slobodu ako otroci v poľnohospodárstve, živiaci sa tvrdou manuálnou prácou a majúci na prepustenie len veľmi obmedzené nádeje. K udeľovaniu slobody otrokov viedli rozličné dôvody. Niektorí otroci si slobodu vykúpili z tzv. pekulia (majetok zverený pánom otrokovi, ktorý si so súhlasom svojho pána smel plne alebo z časti ponechať to, čo dokázal svojou prácou zväčšiť z pôvodného). Iní boli prepustení na dôkaz pánovej vďačnosti za verné služby. Často viedli otrokára k prepusteniu otroka jeho vlastné záujmy, pretože prostredníctvom prepustencov mohol prevádzať machinácie, v ktorých nechcel alebo nemohol sám priamo vystupovať.