Značne vzrástla aj majetková diferenciácia v rámci otrokárskej triedy, na ktorú pôsobilo súčasne niekoľko faktorov:
•zväčšovanie rozlohy pôdy statkárov pri nemeniacej sa výmere pôdy malých a stredných hospodárstiev
•rozsiahle používanie práce otrokov na latifundiách, umožňujúcej produkovať a preto aj ponúkať na trhu lacnejšie, čím boli drobní výrobcovia pozbavení konkurenčnej schopnosti
•domobranecký princíp organizácie rímskej armády, v dôsledku ktorého malé hospodárstva upadali, lebo ich hlavná pracovná sila bola veľmi často viazaná vojenskými povinnosťami

V období krízy republikánskeho zriadenia sa vyostril hlavný rozpor medzi otrokármi a otrokmi. Na zhoršenie životných podmienok reagovali otroci vzburami, ktorých počet i rozsah v porovnaní s minulosťou značne vzrástol. Masový rozsah vzbúr bol umožnený sústredením otrokov, najmä na latifundiach, ktoré vytváralo priaznivé podmienky pre vznik akčnej jednoty. Najväčším postavením v histórii otrockých vzbúr bolo povstanie vedené Spartakom, ktorého sa zúčastnili aj spauperizovaní roľníci.

Zachádzanie s otrokmi pochopiteľne vychádzalo z praktického nulového sociálneho statutu tejto vrstvy. Preto mohli otroci počítať s opravdu početnou škálou trestov. Všeobecne sa však dá povedať, že ďaleko horšie zaobchádzanie s otrokmi panovalo tam, kde ich páni boli správcovia veľkých domov alebo usadlostí - sami otroci. Tí sa snažili zavďačit pánovi vysokými výnosmi a vymáhali úplnú poslušnost. V samotnej pánovej domácnosti boli životné podmienky pomerne dobré a panovali tu i isté osobné väzby. Aspoň väčšinou, pretože pán so zlou povahou mohol urobiť otrokom vo svojej domácnosti zo života peklo. Vzhľadom k vplyvu, ktorý si vybudovali stoikovia v rímskej spoločnosti, dochádza na prelome letopočtu ku zlepšeniu postavenia otrokov. Charakteristickou sa stáva veta Senecu: "Je to otrok, iste, ale je to človek."

Za vlády Augusta sa vynakladalo značné úsilie, aby sa znovu upevnilo postavenie pánov voči otrokom, ktoré sa značne uvoľnilo v posledných desaťročiach rímskej republiky. K zotretiu niekdajších ostrých hraníc medzi otrokmi a slobodnými dochádzalo na sklonku republiky okrem iného i v dôsledku toho, že otrokom boli vydávané zbrane, s ktorými mali prebojovávať politické či iné ciele svojich pánov. Na sklonku republiky sa značne rozšírilo prepúšťanie otrokov na slobodu, ale na druhej strane nastávali aj prípady, keď sa slobodní ľudia dostávali rôznymi cestami do zoznamu otrokov a boli zadržiavaní v otrockom postavení.
Augustus preto nariadil skontrolovať všetky miesta, na ktorých boli chovaní otroci, a prepustiť všetkých, ktorí tam boli neprávom držaní. Výrazným rysom Augustového postoja voči otrokom sa stala skutočnosť, že císar vytýčil prípustný počet otrokov prepustených na slobodu a učinil opatrenie, aby prepustenci nedostávali bezprostredne po svojom prepustení rímske občianstvo. Otrokov, ktorí za vojny utiekli svojim pánom, dal pochytať a vrátiť ich niekdajším majiteľom. Roku 10 n. l. Bol obnovený starý zákon, podľa ktorého mali byť popravení všetci otroci, ktorí boli v dome svojho pána, ktorý bol zabitý jedným z otrokov.

V Ríme sa pravidelne konala slávnosť Saturnálií, ktorá mala svojou veselou neviazanosťou mnoho spoločného s neskoršími európskymi karnevalmi. Účastnilo sa jej všetko rímske obyvateľstvo. K týmto slávnostiam boli pripustení i otroci. Behom nich boli slobodní, hodovali a pili so svojimi pánmi za jedným stolom a boli dokonca od nich obsluhovaní a prijímali ich pocty.