Povstania otrokov
Nespokojnosť u otrokov prepukla s nečakanou silou asi roku 136 p. n. l. A dala podnet k prvému veľkému otrockému povstaniu. Otroci, vedení Sýrčanom Eunoem, sa zmocnili veľkej časti ostrova, medzi iným aj miest Henny a Tauromenie. Vzbura nadobudla skoro nebezpečných rozmerov, k čomu nepochybne napomohla okolnosť, že vzbúrenci pochádzali väčšinou zo Sýrie. To im umožňovalo ľahšie vzájomné dorozumievanie a viedlo pri totožných záujmoch i k spoločnému postupu v boji proti miestnym otrokárom a Rímanom, ktorí sa postavili na ich ochranu. Pod vedením Eunoa, ktorý prijal meno Antiochos, vybudovali otroci na Sicílii svoj vlastný štát, ktorý však bol len napodobeninou helenistickej monarchie. Až v roku 132 p. n. l. sa Rímanom po tvrdých bojoch podarilo opvstanie potlačiť. Sicílska búrka mala svoj ohlas i v Itálii, kde sa pokusili o vzburu otroci v Ríme aj v juhoitalských mestách Sinuesse a Minturnách, a ďalej v Aténach a na ostrove Delos. I cez neúspech prvej otrockej vzbury zostala Sicília ohniskom nepokojov i naďalej.
Od roku 104 do roku 101 boli Rímania nútení potlačiť druhú otrockú vzburu. V čele revolty stál syrský otrok Salvius, ktorý ako kráľ vzbúrencov prijal meno Trýfón.

Spartakovo povstanie (73 – 71 BC)
Tretie povstanie otrokov viedol gladiátor Spartakus. Masový rozsah bol dôsledkom rýchleho zvyšovania počtu otrokov v Itálii. Skupina gladiátorov utiekla pod jeho vedením z gladiátorskej školy v meste Kapua. Ku vzbúrencom sa začali pridávať vidieckí otroci a v malej miere aj slobodná vidiecka chudoba. So zbraňami pre gladiátorov sa ukryli na vrchole sopky Vezuv pri Neapole. Postupne sa k nim pridávali otroci z blízkeho okolia. Pre boj sa vyzbrojili štítmi upletenými z prútov a pokrytými zvieracími kožami. Rimania proti nim vyslali armádu na čele s prétorom Klaudiom (asi 3 000 vojakov). Rimania uzavreli jedinú schodnú cestu – chodníček a rozhodli sa vzbúrencov vyhladovať. Otroci už uvažovali o tom, že sa pokúsia alebo prebiť alebo zahynú, keď Spartakus vymyslel možnosť úniku. Z prútia uplietli rebríky a zostúpili do priepasti, kde Rimania neboli, pretože boli o neschodnosti tohto svahu sopky presvedčení. Spartakus so vzbúrencami nečakane napadol rímsky tábor, získal zásoby jedla a zbrane. Toto víťazstvo posmelilo ďalších otrokov, takže vzbúrencov bolo onedlho viac ako 10 000.
Rimania mali dosť starostí s novou vzburou Mitridata na východe a v Hispánii na západe. Mali problém zostaviť armádu, ktorá by mohla úspešne čeliť povstalcom.
Spartakus sa vybral k Alpám, aby sa otroci mohli vrátiť do svojich rodných krajov. Vtedy však mnohí otroci nechceli opustiť bohaté územie Itálie, Napriek víťazstvu sa obrátili smerom na juh (bolo ich už asi 120 000) na Rím. Napriek varovaniu Spartaka však otroci vyplienili mnohé mestá, aby získali bohatú korisť. Vzbúrenci ohrozovali Rím, takže Rímu od Hanibalových čias znovu hrozilo nebezpečenstvo. Vtedy sa veliteľom Rimanov stáva šikovný vojvodca Markus Crassus. Zaviedol v rímskej armáde prísnu disciplínu, každé porušenie disciplíny a zbabelosť kruto trestal. Vojaci sa ho báli viac ako Spartakových gladiátorov.
Spartakus sa rozhodol preplaviť na Sicíliu. Piráti, ktorí mali preplaviť povstalcov však peniaze zobrali, ale Spartaka oklamali. Povstalci si pripravili plte, ktoré sa však v búrke rozbili, a tak museli svoj zámer zanechať.

Po ťažkých bojoch sa znovu prebili do vnútrozemia a smerovali k východnému pobrežiu Itálie. Ich cieľom bolo preplaviť sa na Balkánsky polostrov. Vtedy sa však prehĺbili rozpory medzi vodcami povstania , ktoré otrokov oslabili.
Rozhodujúca bitka bola v roku 71 p. n. l. , padli v nej desaťtisíce otrokov. Zahynul v nej aj statočne bojujúci Spartakus. Rimanom sa podarilo zajať len 6 000 otrokov. Zajatcov stihol krutý trest. Na výstrahu ostatným boli ukrižovaní pozdĺž tzv. Appiovej cesty. Kríže lemovali cestu z mesta Kapua až k Rímu. Stalo sa tak na výstrahu všetkým ostatným italským otrokom, aby sa v nich už dopredu potlačili snahy búriť sa proti Rímu.Spartakus bol zabitý v hrdinskom boji a jeho telo nebolo medzi padlými nikdy nájdené. Malej skupine otrokov sa predsa len podarilo zachrániť si život a uniknúť z boja. Ale aj tí boli neskôr zničení akciou Pompeiových vojakov.
Príčinou porážky bolo, že otroci nemali jasný ani jednotný program a pri svojej vzbure zostali v podstate izolovaní od ostatných vykorisťovaných zložiek rímskej spoločnosti. Povstalcom sa nedostalo dôslednej podpory ani od všetkých príslušníkov triedy otrokov, žijúcich na Italskom území. Technicky ani takticky nemohli čeliť skúsenej rímskej armáde, ku ktorej úspechu značne napomáhali nezhody medzi otrockými vodcami, ktorí kolísali medzi plánom opustiť Itáliu alebo naopak zostať a bojovať na jej území. Aj keď sa vzbura vedená Spartakom vyznačovala mimoriadne vysokým počtom účastníkov, nemohla sama o sebe ani zničiť rímsky štát, ani spôsobiť rozklad otrokárskej spoločnosti. Dokázala síce značne skomplikovať vnútornú situáciu v rímskej ríši, ale nebolo v jej možnostiach ohroziť priamo jej existenciu. Najdôležitejšou okolnosťou je, že vzbúrenci si ani sami nekládli za cieľ zničiť otrokárstvo ako sociálne ekonomický systém, ale že im šlo v podstate len o opätovné dosiahnutie osobnej slobody.

Záver
Otroctvo bolo odkedy človek v rozdielnych podmienkach, rozptýlený tu, tam a všade, vyrástol a zdokonalil sa, pričom jedna rasa sa stala silnejšou a iná ostala slabá.
Silné rasy vždy utláčali slabšie otroctvom. Tak to bolo aj v minulosti a je to tak aj teraz v niektorých častiach sveta a tak to bude až do konca vekov.