Otroci

Úvod
Otroctvo je podmienené zneužívaním jednotlivca alebo celej rasy pri nedostatočnej možnosti brániť sa. Pokiaľ sa ľudia alebo rasy vystavujú nebezpečenstvu, že budú slabí nikto nedokáže povedať, kedy sa znížia k otroctvu. Keď je človek otrokom, nemá slobodu konania; slobodnú vôľu je spútaný a kontrolovaný vôľou a konaním druhých; ako jednotlivec, tak i rasa. Otroctvo nie je podmienkou vzťahujúca sa na žiaden vek alebo ľudskú rasu. Otroctvo bolo prijímaným spoločenským statusom, ktorý mal svoje miesto v sociálnej a ekonomickej štruktúre spoločnosti. Otrokov vnímali ako nástroje ich pánov a pred zákonom nemali žiadne osobné práva. Keďže niektorí páni sa usilovali prejavovať svoju absolútnu moc nad svojím "ľudským" majetkom, niektorí otroci boli vystavení brutálnym krutostiam.

Otrokárska spoločnosť bola spoločnosťou, v ktorej dochádzalo k privlastňovaniu výrobných prostriedkov, ako aj bezprostredných výrobcov – otrokov - otrokárom. Zakladala sa na práci otrokov vyrábajúcich materiálne statky na základe mimoekonomického prinútenia. Vznikla v lone prvotnopospolnej spoločnosti a predchádzala feudálnej spoločnosti. Otroci tvorili v každej spoločnosti základnú časť, ktorá bola na najnižšom stupni v hierarchii obyvateľstva. Bola zložená zo zajatcov, domorodých obyvateľov, zlodejov atď. Vo väčšine krajín tvorili ťažko pracujúcu vrstvu, ktorá rýchlo umierala. Trebalo ich často meniť a vďaka vojnám bol vždy dostatok otrokov. Právne postavenie otrokov sa vyvíjalo rozlične vo všetkých starovekých štátoch. Niekde sa mali lepšie ako slobodné obyvateľstvo čiže roľníci, ale naopak v Grécku predstavovali iba vec, s ktorou si majiteľ mohol robiť čo chcel. Postupne sa začali otroci búriť, ale väčšinou to dopadlo v ich neprospech.

Staroorientálne štáty
Spoločenský základ štátov východného typu tvorili dve hlavné triedy- otrokári a otroci. Postavenie týchto tried však nebolo totožné s postavením analogických tried v antickej spoločnosti. Z hľadiska spoločenského postavenia medzi slobodnými a otrokmi nejestvovali natoľko ostré rozdiely ako v antickom svete: vzhľadom na špecifický charakter štátov východného typu oblasť práv príslušníkov vládnucej triedy bola zmenšená o politické práva a v pomere k panovníkovi aj slobodné obyvateľstvo malo v istom zmysle postavenie otrokov a na druhej strane otrokom sa priznávali určité, i keď obmedzené, osobné a majetkové práva. Otroci vo východných štátoch boli síce považovaní z hľadiska práva za veci, bolo ich možné kupovať a predávať, prenajímať, prípadne uzavierať ohľadne nich ďalšie právne úkony a za ich usmrtenie, resp. ublíženie na zdraví vznikala iba obdobná povinnosť ako pri zničení alebo poškodení veci, v porovnaní s antickými otrokmi však mali lepšie postavenie. V Babylone a v Egypte mohol mať otrok svoju rodinu a mohol uzavierať manželstvo aj so slobodnou osobou. V Babylone v niektorých prípadoch otrokovo potomstvo bolo slobodné. Mohli mať aj majetok, na časť ktorého mali ich deti, ak boli slobodné, dedičské právo. Vo východných štátoch malo veľký význam štátne otroctvo v súvislosti s výstavbou zavlažovacích zariadení a inými veľkými stavebnými podujatiami, ako aj v súvislosti so zaužívaným spôsobom odmeňovania úradníkov a vojakov, ktorí dostávali za svoju službu pôdu spolu s otrokmi, ktorí ju obrábali.

Otroci nepracovali na súkromných pozemkoch alebo dieľňach (ako v antike), ale boli spoločným vlastníctvom vládnucej triedy resp. občiny. Otroci netvorili hlavnú pracovnú silu - tú tvorili slobodní chudobní občania. V Číne otroci pochádzali z domáceho obyvateľstva z rodín popravených zločincov. S víťaznými vojnami Novej ríše pribúdalo v Egypte aj vojnových zajatcov- otrokov. Neboli však celkom bezprávni a ich sociálne postavenie bývalo často lepšie ako niektorých slobodných občanov, o čom svedčia prípady predaja seba do otroctva. Vojnoví zajatci boli predovšetkým otrokmi chrámu. Majiteľmi otrokov sa v dobe Novej ríše stávali aj príslušníci nižších tried, remeselníci, drobní poľnohospodári, ba i vojaci. Z asýrskych obchodných dokumentov sa dosť často dozvedáme o existencii otrokov. Vyplýva z nich, že domorodci slúžili často ako otroci v domácnostiach asýrskych kupcov. V tejto dobe bola významná predovšetkým inštitúcia tzv. dlžného otroctva. Podľa klauzúl obsiahnutých v dlžných úpisoch musel totiž dlžník „vstúpiť“ v prípade, že nesplatil svoj dlh včas, do domu svojho veriteľa a stával sa tak dlžným otrokom. Mali pomerne voľné právne postavenie, proti tomu však svedčia zmienky o krutých zohavujúcich trestoch platných len v prípade otrokov. Mnoho zmienok je o útekoch otrokov z moci ich vlastníkov.
Chammurapiho zákonník
Otroci to nemali ľahké, o čom svedčí aj Chammurapiho zákonník. V prvých paragrafoch sa jedná hlavne o útek otroka a jeho chytenie. Ak by niekto nechal prejsť otroka mestskou bránou, tak by bola jeho trestom smrť. To sa týkalo aj občanov, ktorí by vo svojom dome ukryli otroka, ktorý ušiel a nevydali ho na výzvu. Ale ak by niekto chytil uprchlého otroka vo voľnej krajine, a potom by ho priniesol majiteľovi, pán otroka je povinný mu dať 2 šekely striebra za navrátenie. Mohlo sa stať, že otrok neoznačil svojho pána a preto bol odvedený do paláca, kde tento prípad vyšetrili a nakoniec vrátili pôvodnému majiteľovi. Nálezca otroka nemusel ho vrátiť, ale ak by našli v jeho vlastníctve toho uprchlého otroka, tak ten nálezca bol potrestaný smrťou. Otrok mohol aj ujsť z rúk toho, kto ho zadržal, tento človek musel odprisahať pred bohom a musel prosiť odpustenia. Otroci boli považovaní za veci, čo je vidieť v § 118 a § 119, v ktorých sa píše o možnosti dať otroka v zástavu pre dlh. Ak dlžník nechá obchodníka čakať až uplynie doba lehoty, tak obchodník môže toho otroka predať a dlžník už nemá nárok svojho otroka vymáhať späť. Ak niekoho svieral dlh a on predal svoju otrokyňu, ktorá mu porodila deti, tak ju môže vykúpiť späť za cenu, ktorú naváži obchodník. Otroci mali možnosť uzatvárať manželstvo aj s plnoprávnymi občanmi. Otrok muškéna alebo otrok paláca si moholo vzať dcéru plnoprávneho občana. Keď mu porodila deti, pán toho otroka nemohol mať nároky na deti kvôli otroctvu. Otrok sa, ale mohol vybrať za osudom, potom ako si ju vzal. Žena mala nárok na vrátenie vena, ovšem ak ho predtým priniesla do domu otroka, a na polovicu majetku, ktorý spoločne s mužom nabudli v spoločnom manželstve, pre svoje deti. Druhú polovicu dostane pán otroka. Ak však nepriniesla do domu veno, tak si odniesla iba polovicu majetku, ktorý spolu nadobudli.

Deti otrokyne sa mohli dostať k majetku, ak pán otrokyne, čiže otec deti svojej otrokyne, povedal za svojho života týmto potomkom otrokyne „ ste moje deti“. Pripočítal ich k deťom svojej rovnorodej manželky a neskôr odišiel za osudom, deti oboch žien mali nárok na majetok otcovského domu. Rodzdelili si ho rovnakým dielom. Ak však otec nepovedal deťom otrokyne „ste moje deti“, otrokyňa a jej deti budú oslobodení, ale nemajú právo na majetok. Otrok, to bola vec, z čoho vyplýva, že zabitím otroka sa netrestalo smrťou, ale iba náhradou. Vyrazením oka otroka alebo zlomením jeho kosti, bol konanteľ tohto činu povinný zaplatiť polovicu kúpnej ceny otroka. A keď otrok udrel plnoprávneho občana, odrezali mu ucho. Každý otrok mal svoju značku na hlave, a keď mu ju holič vyholil, odsekli holičovi ruku. Mohlo sa stať, že niekto lsťou prinútil holiča vyholiť značku otroka, ktorého nevlastní, toho človeka potrestajú smrťou. Pri predaji otroka platila istá doba lehoty, keď otrok dostal do mesiaca od jeho kúpi zápal pľúc, kupujúci mohol otroka vrátiť a dostať naspäť peniaze. Otrok mohol prísť o ucho, aj keď svojmu pánovi povedal, že nie je jeho pánom a pán ho usvedčil, že jeho otrokom.

Staroveké Grécko
Starovekí Gréci mali veľmi malé štáty. Každé mesto s malým poľnohospo dárskym okolím obyčajne tvorilo samostatný štát. Na Balkánskom polostrove, na ostrovoch Egejského mora, na západnom pobreží Malej Ázie a na iných pobrežiach Stredozemného, Marmarského a Čierneho mora- všade, kde žili Gréci, boli stovky takýchto malých mestských štátov. Všetky tieto štáty boli ale otrokárske. To značí, že v nich mala právo rozhodovať o štátnych veciach nie väčšinaobyvateľstva, ale iba menšina, otrokári. Väčšinu obyvateľstva tvorili neplnoprávni ľudia a otroci. Otrokári žili z práce otrokov.

Otrokov v starovekom Grécku pozbavili všetkých práv. Otrokár mohol otroka kúpiť, predať, ba aj beztrestne zabiť. Otroka nepokladali za človeka. Pre otrokov zákony neplatili, ani ich nechránili. Keď na súde vypočúvali otroka, mučením ho nútili vypovedať. Cena otroka sa určovala podľa toho, na čo sa dal tento nástroj upotrebiť. Otroci a otrokári tvorili dve hlavné triedy otrokárskych štátov. Otrokári palicami nútili otrokov do práce. Keď sa vyhýbali práci alebo odopreli poslušnosť, kruto ich potrestali.. Bili ich, mučili a nútili pracovať v okovách. Nie div, že otroci nenávideli svojich majjiteľov. Ich nenávisť voči otrokárom sa často prejavovala tým, že ničili pracovné nástroje, zabíjali dobytok, podpaľovali domy majiteľom a zutekali, keď sa dalo.
Pravda, útek sa podaril len máloktorému. Otrockých zbehov chytali aj štátne orgány aj súkromné osoby. Za chytenie otroka vypiísovali veľké peňažné odmeny. Grécke mestá uzavierali medzi sebou osobitné dohody o vydaní otrockých zbehov. Preto im všade hrozilo nebezpečenstvo, že ich chytia a vrátia majiteľom. V takých prípadoch ich kruto potrestali. Pleteným bičom ich nemilosrdne bili, až kým neostali polomŕtvi a rozžeraveným železom im vypaľovali znaky na tele. Aby znemožnili nový útek, nasadzovali otrokom na nohy okovy a na krk železné obruče s reťazami. Ale otroci zbehávali aj naďalej. Jediným útočišťom zbehnutých otrokov boli niektoré chrámy. Tézeov chrám v Aténach, Apolónov v Delfách, Gortynský chrám na ostrove Kréte a iné pokladali Gréci za miesta, kde mohol nájsť dočasné útočište každý politický previnilec, každý vrah, ba aj zbehnutý otrok. Podľa gréckej viery bola vražda v chráme veľkým priestupkom. No len čo takýto človek opustil chrám, napríklad ak ho donútil hlad, už ho čakal nemilosrdný trest. Otrok, ktorý sa ukryl v chráme, mohol vo výnimočných prípadoch žiadať, aby ho odovzdali inému otrokárovi, ktorý bol menej ukrutný.
Najčastejšie zbiehali otroci počas vojny. Využili vojnou spôsobené neporiadky a prebiehali k nepriateľom. Za peloponézskej vojna, keď Sparťania vtrhli do Atiky a natrvalo obsadili Delekleiu, prebehlo k nim vyše 20-tisíc aténskych otrokov. Takýto hromadný útek otrokov mal pre Atény ťažké následky. Aj za sicílskej výpravy Aténčanov a pri obliehaní Syrakúz prešli k nepriateľovi otroci- veslári z aténskych lodí.
Úteky otrokov, najmä prebiehanie k nepriateľovi za vojny, boli jednou formou triedneho boja vykorisťovaných proti vykorisťovateľom. Oveľa nebezpečnou formou triedneho boja boli povstania otrokov. O týchto povstaniach vieme iba málo, pretože starovekí spisovatelia patrili ku skupine vykorisťovateľov a nemali záujem na tom , aby sa písalo o povstaniach tých más, ktoré sama vykorisťovala. Ale aj napriek tomu sa niečo dostalo do diel. Medzi najstaršie povstanie otrokov v Grécku patrilo povstanie v Agru r. 494 p. n. l. Toto mesto bojovalo so Spartou a bolo porazené. To využili argoskí otroci. Obsadili vyľudnené mesto a nastolili v ňom svoju vládu. Keď po zdĺhavých bojoch ozbrojených otrokov z Arga vytlačili, dobyli iné mesto- Tirynt. Len s veľkou námahou sa podarilo otrokárom potlačiť povstanie.
Veľmi často povstávali spartskí helóti. Využili každú vhodnú príležitosť, aby povstali proti nenávideným Sparťanom. Keď bolo r. 464 p. n. l. v Lakónii veľmi silné zemetrasenie a v samotnej Spatre sa zrútili takmer všetky domy, helóti využili všeobecný zmätok a povstali. Toto povstanie trvalo niekoľko rokov a nakkoniec bolo potlačené len pri najväčšom vypätí síl a s pomocou spojencov Sparty.

Boje s vykorisťovanými a utláčanými zoslabovali sily otrokárov a udržiavali ich v ustavičnom napätí. Aby znemožnili povstania otrokov, nenechávali otrokári spolu väčšie množstvo otrokov jednej materinskej reči, aby sa nemohli dohovoriť o hromadnom povstaní. Ale otrokári sa najviac spoliehali na svoj štát. Vládnuca trieda otrokárov bez štátnej moci by nevedela udržiavať v poslušnosti obrovské masy vykorisťovaných ľudí. Boje otrokov a otrokárov vypĺňajú celé dejiny gréckej spoločnosti.

Sparta
Helóti- štátni otroci- boli pôvodným obyvateľstvom poľnohospodárskeho stredu Peloponézu. Keď Dórovia obsadili povodie Eurotu, rozdelili si dobytú pôdu spolu s obyvateľstvom, ktoré zotročili. Nemali nijaké práva. Ale neboli vlastníctvom jednotlivých sparťanských otrokárov, ale celého spartského štátu, ktorý ich prideľoval jednotlivým Sparťanom spolu s pôdou. Helótov, podobne ako pozemkové prídely, nebolo možné predávať a bez povolenia úradov ani prepúšťať na slobodu.
Sparťania kruto vykorisťovali prácu helótov a sami sa zaoberali iba vojenskými cvičeniami a poľovačkami. Keď Sparťania dohnali helótov svojou krutosťou a útlakom do zúfalstva, helóti sa vzbúrili. A keďže ich bolo niekoľkokrát viac ako Sparťanov, tieto vzbury bývali veľmi nebezpečné pre otrokárov. Vládnuca trieda sa ich snažila udržať v poslušnosti terorom. Okrem toho, že bolo dovolené bezdôvodne ich usmrcovať, konali sa masakry- kryptie. Bývali z príkazu eforov každý rok. Počas kryptií rozišli sa ozbrojené oddiely mladých Sparťanov po celej Lakónii, napádali bezbranných helótov, hlavne boli vyvražďovaní najsilnejší a najsmelší. Reakciou boli povstania, najrozsiahlejšie r. 464 p. n. l. tzv. tretia messénska vojna, a trvalo desať rokov.

Atény
Najviac bolo v Atike otrokov- duloi, ktorí sa rozdeľovali na štátnych a súkromných. Štátni otroci sa používali hlavne ako policajní strážnici, dozorcovia väzňov vykonávatelia súdnych rozhodnutí, lebo táto činnosť bola považovaná za nedôstojnú aténskeho občana. Ďalej boli činní ako pisári a pracovali aj v štátnych dielňach, baniach a lomoch. Súkromní otroci boli zapojení do všetkých odvetví výrobnej sféry i do služieb. Niekedy dostával otrok od svojho pána do správy remeselnícku dielňu, pričom ma určitý podiel na jej výnose. Striebro, ktoré otroci dobývali v laurionských baniach, zvyšovalo bohatstvo Atiky a prispievalo k rozvoju jej obchodu.
Počet otrokov stále rástol. Deti rodičov- otrokov podľa vtedajších zvykov boli tiež otrokmi. Otrokov získavali vojnami a námorným lúpežníctvom. Zotročovanie vojnových zajatcov vžilo sa natoľko, že sa pokladalo za samozrejmé. Lenže nie vždy boli vojny, ale otrokov potrebovali stále, najmä odkedy sa rozvíjali hospodárstvo a obchod. Na Stredozemnom mori sa už oddávna vzmáhalo pirátstvo. Námorní lupiči udržiavali pobrežné obyvateľstvo v stálom strachu, prepadávali ho a predávali do otroctva.
Život otrokov bol veľmi ťažký. Časy, keď otroka pokladali bezmála za člena rodiny, sa navždy pominuli a zostala po nich len pamiatka. Teraz sa na otrokov dívali ako na lacnú a potrebnú pracovnú silu. Každý viac- menej zámožný Aténčan, majiteľ remeselníckej dielne alebo väčšieho pozemku, každý eupatrid snažil sa využívať prácu otrokov. Neskôr vzniklo v Aténach dlžnícke otroctvo, ale to nástupom Solóna bolo zrušené a v budúcnosti bolo zakázané uvrhnúť do otroctva pe dlžoby roľníka alebo člena jeho rodiny. Solón však nemienil celkom zrušiť otroctvo, veď sám bol otrokárom. Jeho zákon bol namierený proti otroctvu vlastných krajanov, proti dlžníckemu otroctvu, ktoré veľmi brzdilo vývoj aténskeho hospodárstva.
V dielni sa najlepšie žilo otrokom, čo boli vyučení a mali vlastné pracovné nástroje. Bývali v oddelených bytoch. Do práce prichádzali ráno pri úsvite a odchádzali, len čo sa začalo stmievať. Majiteľ im síce platil málo, ale privyrábali si doma po práci. Niektorí si sporili peniaze, aby sa mohli vykúpiť. Najhoršie sa viedlo obyčajným otrokom, ktorí neovládali remeslo. Zväčša to boli mladí chlapci. Smeli spať iba päť hodín denne. Celý deň chodili ospanliví. No len čo mimovoľne zadriemali pri práci, hneď dostali facku alebo údery nejakým ťažkým predmetom. Majiteľ a jeho pomocníci ich niekedy pichali špendlíkmi alebo pálili horúcou trieskou. Za najmenšie previnenie ich nemilosrdne zbili. Museli robiť jednotvárne a ohlupujúce práce. Majstri ich nechceli učiť jemnejším prácam. Obávali sa, že vyučení by im zabrali miesta.
Otroci nemali občianské práva a nikdy ich nepripustili na zhromždenie ľudu. Z hľadiska práva mali postavenie vecí, celkove však mali lepšie postavenie než v ostatných gréckych štátoch: nebolo dovolené otrokov usmrcovať. Smrťou mohol byť otrok potrestaný iba na základe súdneho výroku.
Otrokov bolo možné prepúšťať na slobodu. Získali postavenie metoikov, pričom ich prostatom sa stal ich bývalý majiteľ.

Staroveký Rím
Otroci( servi) predstavovali najnižšiu kategóriu spoločnosti. O ich postavení sa zachovalo pomerne málo správ, z čoho možno usudzovať na ich nízky počet a malý hospodársky význam. Otroctvo malo v období kráľovstva patriarchálny ráz. Postavenie otroka bolo dedičné, ale aj slobodný človek mohol upadnúť do otroctva. Boli považovaní takmer za členov rodiny a ich páni pracovali spoločne s nimi. Takmer nepretržité vojny v rôznych končinách Stredomoria však boli zdrojom veľkého počtu otrokov, privážaných do Itálie a do Ríma ako vojnová korisť alebo dodávaných na predaj na otrocké trhy. Známe stredisko obchodu s otrokmi vzniklo v tejto dobe na ostrove Delos. V Itálii sa v 2. stor. p. n. l. stal otrok obvyklým javom. Otroci boli zamestnaní v najrôznejších oblastiach rímskeho života. Pracovali v poľnohospodárstve, v určitej miere i v remeslách, konali domáce práce, pomáhali vo verejnej i súkromnej administratíve, živili sa ako pedagógovia, lekári a pod. Pracovný deň otrokov trval od svitania do súmraku. Aj keď bolo už po všetkých poľných prácach, nútili otrokov pliesť koše, zametať cesty alebo upratovať celý veľkostatok. „Otrok musí pracovať alebo spať“, hovorievali Rímania.

Obávali sa, že voľný čas by umožnil otrokom zhovárať sa a myslieť na útek. V súvislosti s rozvojom otrokárstva sa medzi slobodnými Rímanmi utváral typický chladný pohľad na otrokov ako na hovoriaci nástroj- instrumentum vocale, ktorého konanie musí byť riadené pánom alebo aspoň jeho prostredníkom. Z pohľadu otrokárov nebol otrok schopný prejaviť kladným spôsobom vlastnú aktivitu. Samotné počiny otrokov boli chápané ako snaha poškodiť záujmy ich majiteľov alebo ako podnet k individuálnej či kolektívnej vzbure. Veľký vzrast počtu otrokov mal nepriaznivé dôsledky pre ich postavenie. Prestali mať pre svojich pánov niekdajší význam, keďže ich úbytok bolo možné, pri častých vojnách, pomerne ľahko nahradiť a zaobchádzanie s nimi sa zhoršilo. Rozvoj otrokárskych výrobných vzťahov viedol k určitej stratifikácii v radách otrokov. Výrazne rozdiely sa prejavili hlavne medzi mestskými a vidieckými otrokmi. Mestskí otroci žili väčšinou v priaznivejších podmienkach a ľahšie získali slobodu ako otroci v poľnohospodárstve, živiaci sa tvrdou manuálnou prácou a majúci na prepustenie len veľmi obmedzené nádeje. K udeľovaniu slobody otrokov viedli rozličné dôvody. Niektorí otroci si slobodu vykúpili z tzv. pekulia (majetok zverený pánom otrokovi, ktorý si so súhlasom svojho pána smel plne alebo z časti ponechať to, čo dokázal svojou prácou zväčšiť z pôvodného). Iní boli prepustení na dôkaz pánovej vďačnosti za verné služby. Často viedli otrokára k prepusteniu otroka jeho vlastné záujmy, pretože prostredníctvom prepustencov mohol prevádzať machinácie, v ktorých nechcel alebo nemohol sám priamo vystupovať.
Značne vzrástla aj majetková diferenciácia v rámci otrokárskej triedy, na ktorú pôsobilo súčasne niekoľko faktorov:
•zväčšovanie rozlohy pôdy statkárov pri nemeniacej sa výmere pôdy malých a stredných hospodárstiev
•rozsiahle používanie práce otrokov na latifundiách, umožňujúcej produkovať a preto aj ponúkať na trhu lacnejšie, čím boli drobní výrobcovia pozbavení konkurenčnej schopnosti
•domobranecký princíp organizácie rímskej armády, v dôsledku ktorého malé hospodárstva upadali, lebo ich hlavná pracovná sila bola veľmi často viazaná vojenskými povinnosťami

V období krízy republikánskeho zriadenia sa vyostril hlavný rozpor medzi otrokármi a otrokmi. Na zhoršenie životných podmienok reagovali otroci vzburami, ktorých počet i rozsah v porovnaní s minulosťou značne vzrástol. Masový rozsah vzbúr bol umožnený sústredením otrokov, najmä na latifundiach, ktoré vytváralo priaznivé podmienky pre vznik akčnej jednoty. Najväčším postavením v histórii otrockých vzbúr bolo povstanie vedené Spartakom, ktorého sa zúčastnili aj spauperizovaní roľníci.

Zachádzanie s otrokmi pochopiteľne vychádzalo z praktického nulového sociálneho statutu tejto vrstvy. Preto mohli otroci počítať s opravdu početnou škálou trestov. Všeobecne sa však dá povedať, že ďaleko horšie zaobchádzanie s otrokmi panovalo tam, kde ich páni boli správcovia veľkých domov alebo usadlostí - sami otroci. Tí sa snažili zavďačit pánovi vysokými výnosmi a vymáhali úplnú poslušnost. V samotnej pánovej domácnosti boli životné podmienky pomerne dobré a panovali tu i isté osobné väzby. Aspoň väčšinou, pretože pán so zlou povahou mohol urobiť otrokom vo svojej domácnosti zo života peklo. Vzhľadom k vplyvu, ktorý si vybudovali stoikovia v rímskej spoločnosti, dochádza na prelome letopočtu ku zlepšeniu postavenia otrokov. Charakteristickou sa stáva veta Senecu: "Je to otrok, iste, ale je to človek."

Za vlády Augusta sa vynakladalo značné úsilie, aby sa znovu upevnilo postavenie pánov voči otrokom, ktoré sa značne uvoľnilo v posledných desaťročiach rímskej republiky. K zotretiu niekdajších ostrých hraníc medzi otrokmi a slobodnými dochádzalo na sklonku republiky okrem iného i v dôsledku toho, že otrokom boli vydávané zbrane, s ktorými mali prebojovávať politické či iné ciele svojich pánov. Na sklonku republiky sa značne rozšírilo prepúšťanie otrokov na slobodu, ale na druhej strane nastávali aj prípady, keď sa slobodní ľudia dostávali rôznymi cestami do zoznamu otrokov a boli zadržiavaní v otrockom postavení.
Augustus preto nariadil skontrolovať všetky miesta, na ktorých boli chovaní otroci, a prepustiť všetkých, ktorí tam boli neprávom držaní. Výrazným rysom Augustového postoja voči otrokom sa stala skutočnosť, že císar vytýčil prípustný počet otrokov prepustených na slobodu a učinil opatrenie, aby prepustenci nedostávali bezprostredne po svojom prepustení rímske občianstvo. Otrokov, ktorí za vojny utiekli svojim pánom, dal pochytať a vrátiť ich niekdajším majiteľom. Roku 10 n. l. Bol obnovený starý zákon, podľa ktorého mali byť popravení všetci otroci, ktorí boli v dome svojho pána, ktorý bol zabitý jedným z otrokov.

V Ríme sa pravidelne konala slávnosť Saturnálií, ktorá mala svojou veselou neviazanosťou mnoho spoločného s neskoršími európskymi karnevalmi. Účastnilo sa jej všetko rímske obyvateľstvo. K týmto slávnostiam boli pripustení i otroci. Behom nich boli slobodní, hodovali a pili so svojimi pánmi za jedným stolom a boli dokonca od nich obsluhovaní a prijímali ich pocty.
Povstania otrokov
Nespokojnosť u otrokov prepukla s nečakanou silou asi roku 136 p. n. l. A dala podnet k prvému veľkému otrockému povstaniu. Otroci, vedení Sýrčanom Eunoem, sa zmocnili veľkej časti ostrova, medzi iným aj miest Henny a Tauromenie. Vzbura nadobudla skoro nebezpečných rozmerov, k čomu nepochybne napomohla okolnosť, že vzbúrenci pochádzali väčšinou zo Sýrie. To im umožňovalo ľahšie vzájomné dorozumievanie a viedlo pri totožných záujmoch i k spoločnému postupu v boji proti miestnym otrokárom a Rímanom, ktorí sa postavili na ich ochranu. Pod vedením Eunoa, ktorý prijal meno Antiochos, vybudovali otroci na Sicílii svoj vlastný štát, ktorý však bol len napodobeninou helenistickej monarchie. Až v roku 132 p. n. l. sa Rímanom po tvrdých bojoch podarilo opvstanie potlačiť. Sicílska búrka mala svoj ohlas i v Itálii, kde sa pokusili o vzburu otroci v Ríme aj v juhoitalských mestách Sinuesse a Minturnách, a ďalej v Aténach a na ostrove Delos. I cez neúspech prvej otrockej vzbury zostala Sicília ohniskom nepokojov i naďalej.
Od roku 104 do roku 101 boli Rímania nútení potlačiť druhú otrockú vzburu. V čele revolty stál syrský otrok Salvius, ktorý ako kráľ vzbúrencov prijal meno Trýfón.

Spartakovo povstanie (73 – 71 BC)
Tretie povstanie otrokov viedol gladiátor Spartakus. Masový rozsah bol dôsledkom rýchleho zvyšovania počtu otrokov v Itálii. Skupina gladiátorov utiekla pod jeho vedením z gladiátorskej školy v meste Kapua. Ku vzbúrencom sa začali pridávať vidieckí otroci a v malej miere aj slobodná vidiecka chudoba. So zbraňami pre gladiátorov sa ukryli na vrchole sopky Vezuv pri Neapole. Postupne sa k nim pridávali otroci z blízkeho okolia. Pre boj sa vyzbrojili štítmi upletenými z prútov a pokrytými zvieracími kožami. Rimania proti nim vyslali armádu na čele s prétorom Klaudiom (asi 3 000 vojakov). Rimania uzavreli jedinú schodnú cestu – chodníček a rozhodli sa vzbúrencov vyhladovať. Otroci už uvažovali o tom, že sa pokúsia alebo prebiť alebo zahynú, keď Spartakus vymyslel možnosť úniku. Z prútia uplietli rebríky a zostúpili do priepasti, kde Rimania neboli, pretože boli o neschodnosti tohto svahu sopky presvedčení. Spartakus so vzbúrencami nečakane napadol rímsky tábor, získal zásoby jedla a zbrane. Toto víťazstvo posmelilo ďalších otrokov, takže vzbúrencov bolo onedlho viac ako 10 000.
Rimania mali dosť starostí s novou vzburou Mitridata na východe a v Hispánii na západe. Mali problém zostaviť armádu, ktorá by mohla úspešne čeliť povstalcom.
Spartakus sa vybral k Alpám, aby sa otroci mohli vrátiť do svojich rodných krajov. Vtedy však mnohí otroci nechceli opustiť bohaté územie Itálie, Napriek víťazstvu sa obrátili smerom na juh (bolo ich už asi 120 000) na Rím. Napriek varovaniu Spartaka však otroci vyplienili mnohé mestá, aby získali bohatú korisť. Vzbúrenci ohrozovali Rím, takže Rímu od Hanibalových čias znovu hrozilo nebezpečenstvo. Vtedy sa veliteľom Rimanov stáva šikovný vojvodca Markus Crassus. Zaviedol v rímskej armáde prísnu disciplínu, každé porušenie disciplíny a zbabelosť kruto trestal. Vojaci sa ho báli viac ako Spartakových gladiátorov.
Spartakus sa rozhodol preplaviť na Sicíliu. Piráti, ktorí mali preplaviť povstalcov však peniaze zobrali, ale Spartaka oklamali. Povstalci si pripravili plte, ktoré sa však v búrke rozbili, a tak museli svoj zámer zanechať.

Po ťažkých bojoch sa znovu prebili do vnútrozemia a smerovali k východnému pobrežiu Itálie. Ich cieľom bolo preplaviť sa na Balkánsky polostrov. Vtedy sa však prehĺbili rozpory medzi vodcami povstania , ktoré otrokov oslabili.
Rozhodujúca bitka bola v roku 71 p. n. l. , padli v nej desaťtisíce otrokov. Zahynul v nej aj statočne bojujúci Spartakus. Rimanom sa podarilo zajať len 6 000 otrokov. Zajatcov stihol krutý trest. Na výstrahu ostatným boli ukrižovaní pozdĺž tzv. Appiovej cesty. Kríže lemovali cestu z mesta Kapua až k Rímu. Stalo sa tak na výstrahu všetkým ostatným italským otrokom, aby sa v nich už dopredu potlačili snahy búriť sa proti Rímu.Spartakus bol zabitý v hrdinskom boji a jeho telo nebolo medzi padlými nikdy nájdené. Malej skupine otrokov sa predsa len podarilo zachrániť si život a uniknúť z boja. Ale aj tí boli neskôr zničení akciou Pompeiových vojakov.
Príčinou porážky bolo, že otroci nemali jasný ani jednotný program a pri svojej vzbure zostali v podstate izolovaní od ostatných vykorisťovaných zložiek rímskej spoločnosti. Povstalcom sa nedostalo dôslednej podpory ani od všetkých príslušníkov triedy otrokov, žijúcich na Italskom území. Technicky ani takticky nemohli čeliť skúsenej rímskej armáde, ku ktorej úspechu značne napomáhali nezhody medzi otrockými vodcami, ktorí kolísali medzi plánom opustiť Itáliu alebo naopak zostať a bojovať na jej území. Aj keď sa vzbura vedená Spartakom vyznačovala mimoriadne vysokým počtom účastníkov, nemohla sama o sebe ani zničiť rímsky štát, ani spôsobiť rozklad otrokárskej spoločnosti. Dokázala síce značne skomplikovať vnútornú situáciu v rímskej ríši, ale nebolo v jej možnostiach ohroziť priamo jej existenciu. Najdôležitejšou okolnosťou je, že vzbúrenci si ani sami nekládli za cieľ zničiť otrokárstvo ako sociálne ekonomický systém, ale že im šlo v podstate len o opätovné dosiahnutie osobnej slobody.

Záver
Otroctvo bolo odkedy človek v rozdielnych podmienkach, rozptýlený tu, tam a všade, vyrástol a zdokonalil sa, pričom jedna rasa sa stala silnejšou a iná ostala slabá.
Silné rasy vždy utláčali slabšie otroctvom. Tak to bolo aj v minulosti a je to tak aj teraz v niektorých častiach sveta a tak to bude až do konca vekov.