Zatiaľčo o etnicite staršieho trójskeho obyvateľstva (Trója V) nemôžeme povedať úplne nič, existujú pri neskorobronzovom trójskom etniku (Trója VI, VIIa) aspoň určité indície (etnikum príbuzné Grékom, alebo podľa iných Lúvijcom). Pôvod skupín, ktoré sa objavili v Tróji VIIb, možno jednoznačne hľadať na Balkáne. Viaceré indície z predloženého obrazu majú však len hypotetický charakter. Preto nie je možné úplne vylúčiť ani iné vysvetlenia. Ale bez ohľadu na naše tápanie o charaktere trójskej sídliskovej štruktúry a etnicite trójskeho obyvateľstva, dnešné vedomosti stačia na to, aby sme zreteľne rozpoznali výrazný civilizačný a hospodársky význam, ktorý Tróji vo svete doby bronzovej prislúchal. Ako som sa snažil ukázať v tejto kapitole, za podstatnú časť svojho úspechu a prosperity vďačila Trója práve svojej jedinečnej strategickej polohe. TRÓJA A ANATÓLIA V NESKOREJ DOBE BRONZOVEJ

Trójska kultúra v neskorej dobe bronzovej (Tr. VI-VII) bola doteraz pod vplyvom Schliemannových, Dörpfeldových, ale hlavne Blegenových vykopávok vždy vnímaná ako akási predsunutá bašta egejskej kultúry na severozápadnom pobreží Anatólie. Zarážajúce a neustále zdôrazňované chýbajúce paralely s anatólskym vnútrozemím sa zdali byť (v protiklade k zjavným egejským spojitostiam) presvedčivým argumentom pre príslušnosť Tróje k egejskému kultúrnemu okruhu. Nie sú to len Homérove eposy, ktoré priamo nabádali vidieť v trójskych hrdinoch ľudí kultúrne a rečovo spriaznených s achájskymi Grékmi (z jeho opisu trójskej vojny nadobúdame dojem, že Achájci a Trójania museli byť ak nie tej istej, tak apoň príbuznej etnicity, pretože nepoužívali pri vzájomnej komunikácii žiadnych tlmočníkov). Aj svedectvá materiálnej kultúry ponúkali hľadať určitú spojitosť s egejským svetom. Tak napríklad trójska sivá minyjská keramika je známa aj zo stredoheladského obdobia v Grécku. A naopak - mykénska keramika sa vyrábala priamo v Tróji. Rozvoj bádania, nové nálezy, ako aj prehodnocovanie starších, však priniesli so sebou aj pochybnosti o správnosti doterajšieho pohľadu na kultúrnu orientáciu neskorobronzovej Tróje. Popri nepresvedčivosti argumentov spoliehajúcich sa na Homéra sa tiež zistilo, že sivá minyjská keramika je oveľa typickejšia a početnejšia v severozápadnej Anatólii, ako na pevninovom Grécku. Jej rozšírenie v Anatólii je preukázané na juh až z okolia Izmiru (Limantepe, Panaztepe) /Schachner 1994-95, s.105/, na severe z polostrova Gelibolu /Özdogan 1986, s.62/. V Grécku pritom predstavuje spomenutı typ keramiky len akýsi luxusný tovar /Korfmann 1996, s.29/, ktorý používala spoločensky najvyššie postavená vrstva, a preto tu tvorí len malú časť z celkového množstva keramiky.