včasné VIIb2) nesie hieroglyfický nápis v lúviskom jazyku! V texte sa na jednej strane spomína muž- pisár a na druhej (jeho?) žena /Hawkins - Easton 1996, s.111-118/. Tento nález ponúka hneď niekoľko nových indícií osvetľujúcich význam Tróje:
1) používania pečatidiel a písma predpokladá rozvinutú hospodársku úroveň
2) vysoký stupeň politickej organizácie
3) jazyk z nápisu na pečatidle nám prezrádza lingvistickú príslušnosť svojho používateľa
4) a zároveň svedčí o používaní písma ešte aj na zač. tzv. „temného obdobia“
Pre prof. M. Korfmanna predstavuje spomenuté pečatidlo (predpokladá jeho lokálny pôvod!?) jeden z najdôležitejších argumentov pre príslušnosť Tróje k lúvijskému jazykovému a kultúrnemu okruhu /Korfmann 1996, s.27-30/. No na tomto mieste by som chcel upozorniť na pochybnosť bezprostredného spájania kultúrnej príslušnosti celého mesta s nálezom jedného lúvijského pečatidla. Existujú predsa aj iné možnosti, ako sa pečatidlo mohlo ocitnúť priamo na trójskej akropole (obchodníci, vyslanci). Ak nám pečatidlo môže niečo bezpečne dokazovať, tak nie jeho lokálny pôvod z Tróje (hoci ani to nevylučuje), ale skôr používanie lúvijského jazyka určitou skupinou žijúcom na tomto mieste ešte v 12. st. pr.n.l. (nemuselo to byť jednoduché mestké obyvateľstvo, ale napr. miestna aristokracia, cudzí obchodníci, alebo vyslanci). V rovnakej sezóne sa pošťastil na inom mieste v Tróji aj nález mykénskeho pečatidla /Korfmann 1996, s.36/, ktoré ale tiež nemôže byť dôkazom pre príslušnosť celej Tróje k mykénskemu civilizačnému okruhu. Objav lúvijského pečatidla predstavuje obohatenie dlhoročnej diskusie o jazyku Trójanov o nový prvok. Staršie názory, vyvodzujúce z Homérových eposov závery o jazykovej a etnickej príbuznosti Achájcov a Trójanov, nestoja na pevnej pôde. V eposoch je totiž predstaviteľné všetko - Arabi môžu hovoriť po Španielsky v diele El Cid, alebo trebárs po francúzsky v Chanson de Roland /Watkins 1986, s.51/. Homér tiež využil básnickú voľnosť, aby zbytočne nekomplikoval dej príbehu a nenarušil dialógy hrdinov zo súperiacich strán. Pečatidlo zapadá do obrazu skôr tým, ktorí uvažujú o lúvijskej etnicite, prípadne dvojrečovosti Trójanov. S podobnými závermi, ale rozdielnymi argumentami (lingvistická analýza vlastných trójskych mien) vyrukovali niektorí autori už dávno pred jeho objavom /Watkins 1986/. V súčasnosti sa aj M. Korfmann prikláňa k teórii o dvojrečovosti neskorobronzového obyvateľstva Tróje (Alaksandus/ Alexandros, dvojité označenie Alexander/Paris, lúvijský pôvod mena Priamos, výskyt lúvijského pečatidla popri mykénskych priamo v Tróji) /Korfmann 1996, s.30/.