A podľa dlhodobých pozorovaní, počas drvivej väčšiny dní v letnej sezóne vanú v Dardanelskom priestore nepriaznivé vetry pre lode plaviace sa smerom do Čiernomoria. Priaznivé juhozápadné až juhovýchodné vetry vanú len veľmi zriedka, a spravidla len jeden-dva dni po sebe. V jarných, jesenných a zimných mesiacoch sa poveternostná situácia síce od tu opísaného stavu líši, ale tieto ročné obdobia neboli v dobe bronzovej vhodné na plavbu. Keď sa navyše k nepriaznivým vetrom pripočítajú nepriaznivé morské prúdy, ktoré dosahujú pri ústí Dardanel značnú rýchlosť a takisto prúdia v nepriaznivom smere, nezostávala pre vtedajších námorníkov iná možnosť, ako počkať na príhodnejšie poveternostné podmienky na niektorom z vhodných zálivov pred vstupom do úžiny. Priemerná čakacia doba pri vstupe do úžiny sa pohybovala v rozmedzí 10-12 dní /Neumann 1991, s.93-100/. Vyhovujúcich kotvísk ale nie je v tomto priestore bezpočetne veľa. Pri zohľadení nutnosti prítomnosti vhodnej pláže (pre kotvenie lodí) a zdroja pitnej vody vlastne prichádza do úvahy len jedno miesto - záliv Beşik (ďalej na severe pobrežie spadá strmo do mora). Nie je ťažké predstaviť si, že Trója mohla bez problémov kontrolovať tento priestor, alebo že sa tu dokonca mohol rozprestierať prístav (ako predpokladá Korfmann 1986a, s.8) /viď aj kapitolu: Prehľad výsledkov najnovších archeologických výskumov v Tróji/. Cudzí námorníci by za takýchto okolností tiež boli nútení počas svojho pobytu v zálive využívať trójske služby a platiť za ne. Pravdepodobne si mohli najímať aj skúsených trójskych lodivodov, ktorí by ich cez nebezpečné úžiny previedli. Nie je dokonca vylúčené, že Trója mohla bohatnúť aj priamo na vyberaní poplatkov už len za samotný vstup do Dardanel! Všetky tieto okolnosti nám umožňujú urobiť si predstavu o trvalom zdroji trójskych príjmov. Vylíčenie pomerov, ako tu bolo predstavené, však má svoje opodstatnenie len za predpokladu, že už počas neskorej doby bronzovej existovalo námorné spojenie medzi kultúrami na pobreží Egejského a Čierneho mora. Dnes sa zdá, že ich vzájomné kontakty sú v uvedenom období reálne. Plavba Argonautov do Kolchidy za zlatým rúnom, známa z gréckej mytológie, je len jednou z indícii. Ďalšími sú mykénske rapíre, napodobeniny mykénskych pohárov a keramika podobná sivej minyjskej pochádzajúca z Gruzínska. Ich výskyt je spojený s používaním námorného spojenia Egeis - Čiernomorie, pretože absencia podobných nálezov v anatólskom vnútrozemí popiera existenciu suchozemskej obchodnej trasy /Korfmann 1989/90, s.79/.