Trója - mesto na hranici troch svetov

Najvýraznejším činiteľom, ktorý podmienil veľký kultúrny a hospodársky význam Tróje v dobe bronzovej, bola nepochybne jej samotná poloha. Poloha ľudských sídlisk sa totiž vždy podieľa na formovaní ich charakteru, významu a často nepriamo predurčuje aj ich ďalšie osudy. Trója mala to šťastie, že miesto pre jej vznik bolo vybrané starostlivo, so schopnosťou naplno využiť prírodné danosti terénu a akoby s veľkou dávkou obchodnej predvídavosti. Už od svojho založenia na začiatku doby bronzovej (o.3000 pr.n.l.) sa Trója stala križovatkou obchodných ciest a zároveň miestom stretania a vzájomného ovplyvňovania sa rôznych kultúr. Od výnimočnej strategickej polohy sa odvíjala hospodárska dôležitosť a rastúca prosperita mesta. Trójske obyvateľstvo si bolo mimoriadne vhodnej polohy svojho mesta dobre vedomé, veď celé stáročia vytrvalo budovalo svoje obydlia na tých istých miestach. Tým Trója neustále rástla do výšky práve na tom mieste, kde odveky stála. Na dôležitosti a hospodárskych úspechoch Tróje sa podieľal už (alebo predovšetkým) región, v ktorom sa mesto rozkladá. Celému priestoru Dardanel a pobrežiu Marmarského mora vôbec, vždy prislúchal obrovský civilizačný význam, pretože práve ich prostredníctvom preberala vtedy barbarská Európa najvýznamnejšie kultúrne a civilizačné impulzy z vyspelých blízkovýchodných kultúr. Zároveň prechádzali oblasťou Marmarského mora dôležité námorné obchodné trasy, spájajúce Egeidu s Čiernomorím. Trója ako centrum tohto strategicky mimoriadne exponovaného územia, sa tak ocitla na hranici troch veľkých kultúrnych okruhov - troch rôznych svetov! Anatólskeho, na ktorého území sa rozprestierala, a ktorý tvoril jej bezprostredné zázemie. Balkánskeho, ktorý začínal hneď na protiľahlom brehu, za úzkym pásom mora a egejského, ktorý v dobe bronzovej tiež prežíval svoj pozoruhodný civilizačný rozkvet a hospodársky sa rozpínal všetkými smermi. Celkový obraz trójskej kultúry je preto v podstate výslednicou vzájomného prelínania sa týchto troch rozdielnych kultúrnych spoločenstiev. Ich vzťahy sa počas jednotlivých období trójskych dejín menili - a v závislosti od nich sa menil aj samotný obraz Tróje. Poznáme na tomto mieste tak obdobia dominancie anatólskej, ako ale aj balkánskej, či egejskej zložky. Trója dokázala zo svojej jedinečnej polohy, kultúrneho zázemia a obchodného významu primerane ťažiť. Počas celej doby bronzovej predstavovala jedno z najvýznamnejších obchodných i civilizačných centier východostredomorskej oblasti.

Aký bol však charakter a štruktúra trójskeho osídlenia? V celej tejto práci je pod názvom Trója chápané sídlisko mestkého charakteru. Ale Trója ako významné stredisko so značným počtom obyvateľov, nemohla existovať bez dostatočne silného hospodárskeho zázemia. Podľa výsledkov novších výskumov sa čoraz zreteľnejšie ukazuje, že počas doby bronzovej existoval v severozápadoanatólskom priestore celý rad ďalších sídlisk. Trója vďaka svojej jedinečnej strategickej polohe, obdivuhodnej veľkosti a prosperite tvorila prirodzené centrum celej oblasti. Môžeme sa celkom odôvodnene domnievať, že Trója bola sídelným mestom určitej vyššej organizačnej jednotky - akéhosi kráľovstva. Je to veľmi pravdepodobné, ak sa pozrieme na údaje v Homérovi, chetitské pramene, a nie v poslednom rade aj na všetky okolité civilizované oblasti - Egeidu, centrálnu Anatóliu, Levantu, kde všade existovali sídliská mestkého (príp. palácového) charakteru ako strediská väčších oblastí. Podobný systém možno preto per analogiam predpokladať aj pre severozápadnú Anatóliu. Z chetitských prameňov sa dozvedáme aj o vzniku a pretrvávaní viacerých malých štátikov v západoanatólskom priestore, podobných ako musel byť ten trójsky. No presne lokalizovať ich centrá a vymedziť ich vzájomné hranice zatiaľ nie je možné. Predsa len, narážame na obmedzenia plynúce zo skutočnosti, že doteraz bolo (s výnimkou Tróje) venované tejto perspektívnej oblasti len málo archeologickej pozornosti. Podobne, ak nie ešte horšie, sme na tom aj pri pokusoch o identifikáciu trójskeho obyvateľstva. Hoci otázka etnickej príslušnosti starovekých národov patrí medzi najpríťažlivejšie a najprovokujúcejšie otázky historického bádania, archeológovia sa k nej len neradi vyjadrujú. Z pochopiteľných príčin - charakter zachovaného svedectva, ktoré nám dnes stojí k dispozícii, takmer viac skrýva ako odhaľuje a na jeho základe nemôže byť otázka etnicity jednoznačne zodpovedaná. Napriek tomu, môžeme na základe archeologického materiálu aspoň rozlíšiť očividné kultúrne zlomy, ktoré sa dajú metodologicky interpretovať prísunom etnicky nového obyvateľstva. Pre neskorú dobu bronzovú boli v Tróji rozpoznané dva zásadné kultúrne zlomy - jeden hneď na jej začiatku (resp. patriaci ešte do strednej doby bronzovej) - prechod Trója V/VI a druhý na jej konci - v období označovanom Tr. VIIb. Ak teda dôverujeme predloženej archeologickej interpretácii, nutne musíme počítať s rozdielnou etnicitou neskorobronzového obyvateľstva Tróje vo vzťahu k ich predchodcom, ako aj novoprišlým nástupcom.

Zatiaľčo o etnicite staršieho trójskeho obyvateľstva (Trója V) nemôžeme povedať úplne nič, existujú pri neskorobronzovom trójskom etniku (Trója VI, VIIa) aspoň určité indície (etnikum príbuzné Grékom, alebo podľa iných Lúvijcom). Pôvod skupín, ktoré sa objavili v Tróji VIIb, možno jednoznačne hľadať na Balkáne. Viaceré indície z predloženého obrazu majú však len hypotetický charakter. Preto nie je možné úplne vylúčiť ani iné vysvetlenia. Ale bez ohľadu na naše tápanie o charaktere trójskej sídliskovej štruktúry a etnicite trójskeho obyvateľstva, dnešné vedomosti stačia na to, aby sme zreteľne rozpoznali výrazný civilizačný a hospodársky význam, ktorý Tróji vo svete doby bronzovej prislúchal. Ako som sa snažil ukázať v tejto kapitole, za podstatnú časť svojho úspechu a prosperity vďačila Trója práve svojej jedinečnej strategickej polohe. TRÓJA A ANATÓLIA V NESKOREJ DOBE BRONZOVEJ

Trójska kultúra v neskorej dobe bronzovej (Tr. VI-VII) bola doteraz pod vplyvom Schliemannových, Dörpfeldových, ale hlavne Blegenových vykopávok vždy vnímaná ako akási predsunutá bašta egejskej kultúry na severozápadnom pobreží Anatólie. Zarážajúce a neustále zdôrazňované chýbajúce paralely s anatólskym vnútrozemím sa zdali byť (v protiklade k zjavným egejským spojitostiam) presvedčivým argumentom pre príslušnosť Tróje k egejskému kultúrnemu okruhu. Nie sú to len Homérove eposy, ktoré priamo nabádali vidieť v trójskych hrdinoch ľudí kultúrne a rečovo spriaznených s achájskymi Grékmi (z jeho opisu trójskej vojny nadobúdame dojem, že Achájci a Trójania museli byť ak nie tej istej, tak apoň príbuznej etnicity, pretože nepoužívali pri vzájomnej komunikácii žiadnych tlmočníkov). Aj svedectvá materiálnej kultúry ponúkali hľadať určitú spojitosť s egejským svetom. Tak napríklad trójska sivá minyjská keramika je známa aj zo stredoheladského obdobia v Grécku. A naopak - mykénska keramika sa vyrábala priamo v Tróji. Rozvoj bádania, nové nálezy, ako aj prehodnocovanie starších, však priniesli so sebou aj pochybnosti o správnosti doterajšieho pohľadu na kultúrnu orientáciu neskorobronzovej Tróje. Popri nepresvedčivosti argumentov spoliehajúcich sa na Homéra sa tiež zistilo, že sivá minyjská keramika je oveľa typickejšia a početnejšia v severozápadnej Anatólii, ako na pevninovom Grécku. Jej rozšírenie v Anatólii je preukázané na juh až z okolia Izmiru (Limantepe, Panaztepe) /Schachner 1994-95, s.105/, na severe z polostrova Gelibolu /Özdogan 1986, s.62/. V Grécku pritom predstavuje spomenutı typ keramiky len akýsi luxusný tovar /Korfmann 1996, s.29/, ktorý používala spoločensky najvyššie postavená vrstva, a preto tu tvorí len malú časť z celkového množstva keramiky.

Podobne to dopadlo aj s hodnotením mykénskej keramiky. Jej lokálna produkcia v Tróji je síce neodškriepiteľná (mykénske prvky výzdoby a tvary nádob na lokálnej keramike, analýzy hliny - Knacke-Loy 1994, s.108-9), ale napriek tomu tvorí len nepatrný zlomok z celkového množstva tu zastúpených druhov /Korfmann 1996, s.30/. Pritom všetkom, v minulosti zostávali bokom záujmu indície, ktoré ukazovali opačným - anatólskym smerom. Jednou z nich je samotné opevnenie, ktoré v systéme svojho prevedenia (obranné priekopy, veže, nadstavba z nepálených tehál) nachádza paralely skôr v Anatólii, ako v Egeide /Korfmann 1995, s.81/. Žiarový pohrebný rítus trójskeho obyvateľstva v neskorej dobe bronzovej (pohrebisko v asi 500 m južne od akropoly a pohrebisko v Beşikskom zálive) rovnako naznačuje jeho anatólske kultúrne pozadie /Korfmann 1996, s.30/. Nastal čas nazrieť pri skúmaní vzájomných vzťahov Tróje a Anatólie v neskorej dobe bronzovej aj k jej najväčšiemu súčasníkovi v Anatólii - Chetitskej ríši. V rôznych chetitských písomných prameňoch z rôznych období sa môžeme stretnúť s menami krajín Viluša, Vilušija a Taruiša. Ich podobnosť s Íliom (= Trójou) je zjavná. Napriek tomu, vzťah týchto troch miest navzájom zostáva nejasný. Meno Viluša sa vyskytuje viackrát v rôznych súvislostiach. Vilušija a Taruiša sa spomínajú len v jednom dokumente, a to navyše obe spolu a hneď za sebou. Ide o anály veľkokráľa Tutchalijaša (II.?), ktorý opisuje svoju úspešnú výpravu proti koalícii Aššuva, ktorú rozdrvil, v nej združené krajiny vyplienil a ich obyvateľstvo deportoval. Dve posledné krajiny! z jeho zoznamu sú práve Vilušija a Taruiša (popri iných krajinách zo západnej M. Ázie). Do vlády rovnakého panovníka spadá aj zmienka o Viluši. Údaje vzťahujúce sa k nej ale stoja v úzkom protiklade k údajom análov o Vilušiji a bránia tak vzájomnému stotožneniu oboch krajín (viď aj kapitola Trójska vojna). Hoci, z lingvistického hľadiska nestojí podobnému aktu nič v ceste (Güterbock 1986, s.35). Neujasnený zostáva aj vzťah Vilušija - Taruiša. V oboch príadoch sú uvedené logogramom pre „krajinu“, preto ťažko prijať predpoklad vyslovený niektorými autormi Vilušija = Ílion = samotné mesto, Taruiša = Trója/Tróas = celý región v okolí mesta /Güterbock 1986, s.40/. Do Anatólie jednoznačne smerujú aj nedávne nálezy sošky orientálneho bôžika (z areálu v Dolnom meste), ale hlavne bronzového pečatidla objaveného vnútri domu stojaceho na trójskej akropole (obe z r.1995). Pečatidlo, pochádzajúce z vrstvy datovanej do obdobia Tr. VIIb1 (príp.

včasné VIIb2) nesie hieroglyfický nápis v lúviskom jazyku! V texte sa na jednej strane spomína muž- pisár a na druhej (jeho?) žena /Hawkins - Easton 1996, s.111-118/. Tento nález ponúka hneď niekoľko nových indícií osvetľujúcich význam Tróje:
1) používania pečatidiel a písma predpokladá rozvinutú hospodársku úroveň
2) vysoký stupeň politickej organizácie
3) jazyk z nápisu na pečatidle nám prezrádza lingvistickú príslušnosť svojho používateľa
4) a zároveň svedčí o používaní písma ešte aj na zač. tzv. „temného obdobia“
Pre prof. M. Korfmanna predstavuje spomenuté pečatidlo (predpokladá jeho lokálny pôvod!?) jeden z najdôležitejších argumentov pre príslušnosť Tróje k lúvijskému jazykovému a kultúrnemu okruhu /Korfmann 1996, s.27-30/. No na tomto mieste by som chcel upozorniť na pochybnosť bezprostredného spájania kultúrnej príslušnosti celého mesta s nálezom jedného lúvijského pečatidla. Existujú predsa aj iné možnosti, ako sa pečatidlo mohlo ocitnúť priamo na trójskej akropole (obchodníci, vyslanci). Ak nám pečatidlo môže niečo bezpečne dokazovať, tak nie jeho lokálny pôvod z Tróje (hoci ani to nevylučuje), ale skôr používanie lúvijského jazyka určitou skupinou žijúcom na tomto mieste ešte v 12. st. pr.n.l. (nemuselo to byť jednoduché mestké obyvateľstvo, ale napr. miestna aristokracia, cudzí obchodníci, alebo vyslanci). V rovnakej sezóne sa pošťastil na inom mieste v Tróji aj nález mykénskeho pečatidla /Korfmann 1996, s.36/, ktoré ale tiež nemôže byť dôkazom pre príslušnosť celej Tróje k mykénskemu civilizačnému okruhu. Objav lúvijského pečatidla predstavuje obohatenie dlhoročnej diskusie o jazyku Trójanov o nový prvok. Staršie názory, vyvodzujúce z Homérových eposov závery o jazykovej a etnickej príbuznosti Achájcov a Trójanov, nestoja na pevnej pôde. V eposoch je totiž predstaviteľné všetko - Arabi môžu hovoriť po Španielsky v diele El Cid, alebo trebárs po francúzsky v Chanson de Roland /Watkins 1986, s.51/. Homér tiež využil básnickú voľnosť, aby zbytočne nekomplikoval dej príbehu a nenarušil dialógy hrdinov zo súperiacich strán. Pečatidlo zapadá do obrazu skôr tým, ktorí uvažujú o lúvijskej etnicite, prípadne dvojrečovosti Trójanov. S podobnými závermi, ale rozdielnymi argumentami (lingvistická analýza vlastných trójskych mien) vyrukovali niektorí autori už dávno pred jeho objavom /Watkins 1986/. V súčasnosti sa aj M. Korfmann prikláňa k teórii o dvojrečovosti neskorobronzového obyvateľstva Tróje (Alaksandus/ Alexandros, dvojité označenie Alexander/Paris, lúvijský pôvod mena Priamos, výskyt lúvijského pečatidla popri mykénskych priamo v Tróji) /Korfmann 1996, s.30/.

Čo sa týka trójskych spojencov počas vojny, Homér sám v Íliade poznamenal, že sa ich jazyky navzájom líšia (Il. II.803-4, IV 437-8). Tento fakt však ani tak neprekvapuje, spojencov pozháňala Trója zo širokého okolia, a tak-či tak nám rôznorodosť ich jazykov o tom trójskom nič nepovie. Vo svetle všetkých nálezov a indícií, ktoré nám dnes stoja k dispozícii, sa mi Trója neskorej doby bronzovej javí síce ako anatólska, ale v podstate svojbytná kultúra, ťažiaca zo svojej výhodnej polohy na hranici troch svetov a spájajúca v sebe rôzne ich prvky. MEDZINÁRODNÝ OBCHOD TRÓJE VI-VII
Trója akoby bola už svojou polohou predurčená zohrávať dôležitú úlohu pri prenose duchovných, ale aj hmotných produktov ľudského snaženia medzi Európou a Anatóliou, Egeidou a Čiernomorím. Podstatnú úlohu pri kontaktoch priestorovo aj kultúrne vzdialených civilizácií zohrával v tejto časti sveta počas celej doby bronzovej predovšetkým obchod! Rozvinuté obchodné spojenia, ktoré dosiahli v neskorej dobe bronzovej pozoruhodný rozkvet a hustotu, nemohli Tróju obísť. Práve naopak, na tomto mieste sa zbiehali viaceré z dôležitých obchodných ciest vtedajšieho sveta. Nie je nám dnes celkom jasné, ako tento obchodný systém fungoval, ale podľa nálezov mykénskej keramiky rozšírených v celom východnom a centrálnom Stredomorí sa celé obdobie neskorej doby bronzovej javí ako čas dominancie mykénskeho obchodu. V každom prípade, aj Trója sa dokázala vo vtedajšom svete obchodu pevne usadiť a plne z neho ťažiť. Jej výnimočná poloha jej k tomu núkala tie najlepšie možnosti. Nech už bola samotná organizácia obchodnej výmeny hocijaká, Trója z nej očividne bohatla. V zásade prichádzajú do úvahy dva spôsoby, akým sa mohla diaľková obchodná výmena realizovať:
1) Cudzí obchodníci priniesli svoj tovar do Tróje, tu ho predali, a ďalej s ním (samozrejme s nemalým ziskom) obchodovali už len Trójania
2) Trója bola len záchytným bodom (niečo ako karavánová stanica) pre cudzích obchodníkov, ktorí sami ďalej pokračovali v ceste so svojím tovarom
Ale aj v takomto prípade museli obchodníci prichádzajúci zo západnej Anatólie prejsť na svojej ceste do Európy mestom, pričom boli nútení využiť trójsku pohostinnosť, služby a hlavne kompy, ktoré jediné ich mohli prepraviť na druhý breh. Je len samozrejmé, že časť ich bohatstva pripadla za poskytnuté služby Trójanom. Nie inak tomu bolo aj v prípade námorníkov plaviacich sa z Egeidy do Čiernomoria, pretože v tomto smere im príroda vonkoncom nebola naklonená. Zato ale opäť plným priehrštím žičila Trójanom. Tróada je totiž známa ako veterná krajina.

A podľa dlhodobých pozorovaní, počas drvivej väčšiny dní v letnej sezóne vanú v Dardanelskom priestore nepriaznivé vetry pre lode plaviace sa smerom do Čiernomoria. Priaznivé juhozápadné až juhovýchodné vetry vanú len veľmi zriedka, a spravidla len jeden-dva dni po sebe. V jarných, jesenných a zimných mesiacoch sa poveternostná situácia síce od tu opísaného stavu líši, ale tieto ročné obdobia neboli v dobe bronzovej vhodné na plavbu. Keď sa navyše k nepriaznivým vetrom pripočítajú nepriaznivé morské prúdy, ktoré dosahujú pri ústí Dardanel značnú rýchlosť a takisto prúdia v nepriaznivom smere, nezostávala pre vtedajších námorníkov iná možnosť, ako počkať na príhodnejšie poveternostné podmienky na niektorom z vhodných zálivov pred vstupom do úžiny. Priemerná čakacia doba pri vstupe do úžiny sa pohybovala v rozmedzí 10-12 dní /Neumann 1991, s.93-100/. Vyhovujúcich kotvísk ale nie je v tomto priestore bezpočetne veľa. Pri zohľadení nutnosti prítomnosti vhodnej pláže (pre kotvenie lodí) a zdroja pitnej vody vlastne prichádza do úvahy len jedno miesto - záliv Beşik (ďalej na severe pobrežie spadá strmo do mora). Nie je ťažké predstaviť si, že Trója mohla bez problémov kontrolovať tento priestor, alebo že sa tu dokonca mohol rozprestierať prístav (ako predpokladá Korfmann 1986a, s.8) /viď aj kapitolu: Prehľad výsledkov najnovších archeologických výskumov v Tróji/. Cudzí námorníci by za takýchto okolností tiež boli nútení počas svojho pobytu v zálive využívať trójske služby a platiť za ne. Pravdepodobne si mohli najímať aj skúsených trójskych lodivodov, ktorí by ich cez nebezpečné úžiny previedli. Nie je dokonca vylúčené, že Trója mohla bohatnúť aj priamo na vyberaní poplatkov už len za samotný vstup do Dardanel! Všetky tieto okolnosti nám umožňujú urobiť si predstavu o trvalom zdroji trójskych príjmov. Vylíčenie pomerov, ako tu bolo predstavené, však má svoje opodstatnenie len za predpokladu, že už počas neskorej doby bronzovej existovalo námorné spojenie medzi kultúrami na pobreží Egejského a Čierneho mora. Dnes sa zdá, že ich vzájomné kontakty sú v uvedenom období reálne. Plavba Argonautov do Kolchidy za zlatým rúnom, známa z gréckej mytológie, je len jednou z indícii. Ďalšími sú mykénske rapíre, napodobeniny mykénskych pohárov a keramika podobná sivej minyjskej pochádzajúca z Gruzínska. Ich výskyt je spojený s používaním námorného spojenia Egeis - Čiernomorie, pretože absencia podobných nálezov v anatólskom vnútrozemí popiera existenciu suchozemskej obchodnej trasy /Korfmann 1989/90, s.79/.

Pozrime sa teraz bližšie na samotný obchodný tovar, ktorý našiel svoju cestu do Tróje, alebo cez Tróju len prechádzal do svojich konečných destinácií. Medzi rozpoznateľné importy zo staršej fázy Tr. VI sa zaraďujú nálezy gréckej stredoheladskej keramiky (Mattpainted Ware) /Blegen 1963, s.141/. Z mladších období neskorej doby bronzovej do tejto kategórie patria nádoby z mínojskej /Popham 1988, s.222/, cyperskej a predovšetkým mykénskej keramiky. Ďalším dôležitým obchodným artiklom boli nepochybne kovy a vzácne nerasty - zlato (priamo z Tróady, alebo z Kolchidy), meď (zo severného Turecka alebo Strednej Ázie), cín - dovážané často z veľkej vzdialenosti (predpokladajú sa dokonca Čechy, príp. Stredná Ázia), karneol (z Kolchidy), jantár (z baltickej oblasti) /Korfmann 1995, s.181/. Doklady obchodnej výmeny Tróje s oblasťami centrálnej Anatólie obývaných Chetitmi zatiaľ nepoznáme. Tu si však musíme uvedomiť, že archeologicky môžeme zachytiť z bývalej rozmanitosti len nepatrný zlomok. Nenávratne nám napríklad uniká materiál z organických látok. Pritom obchod s organickými predmetmi musel tvoriť nemalú časť celkového objemu obchodnej výmeny medzi významnými civilizačnými strediskami neskorej doby bronzovej (látky, šatstvo, obilie, maste, oleje atď). Rovnako nám často unikajú aj zdroje dôležitých surovín, pretože nie sme schopní odhaliť všetky ložiská využívané v minulosti. Pritom obchod s nerastnými surovinami sa podieľal na obchodnej výmene doby bronzovej azda najväčšou mierou. Nespočívajú náhodou aj príčiny nami vnímanej absencie vzájomných trójsko-chetitských obchodných vzťahov práve v týchto obmedzených možnostiach archeológie?
Po predstavení importov nájdených v Tróji by sme sa však mohli oprávnene opýtať, či existovalo niečo, čo mohla okolitému svetu sama na oplátku ponúknuť? Odpoveď na túto otázku nie je ľahká. Pokiaľ mi je známe, predmety dokázateľne trójskeho pôvodu sa zatiaľ nepodarilo nájsť v žiadnom z významných obchodných centier vtedajšieho východného Stredomoria. Táto skutočnosť sama o sebe ale ešte nemusí znamenať, že trójsky vývoz bol nulový (podobne ako u Chetitov). Práve zbožie podliehajúce skaze mohlo tvoriť tovar, ktorí ponúkali na predaj samotní Trójania. Nie je to len také vykonštruované a nepodložené tvrdenie, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Veď si spomeňme na početné nálezy praslenov, svedčiace o rozvinutej textilnej výrobe vtedajšej Tróje. Kvantá nájdených praslenov dovoľujú oprávnene predpokladať, že tunajšia výroba nebola orientovaná len na domáci trh, ale predovšetkým na export. Trójske látky a šatstvo boli možno svojho času žiadaným artiklom vtedajšieho sveta.

Ďalším z možných exportných artiklov Tróje v neskorej dobe bronzovej mohli byť kone, ktorých chovom bola známa už Homérovi. Kone začali byť v tomto období zapriahané do vojnových vozov, čím vznikol dopyt po vhodných plemenách. Viaceré antické literárne pramene tiež spomínajú ich značnú hodnotu pre uvedené obdobie. A práve v čase Tróje VI/VII došlo aj podľa archeologických nálezov k akémusi „boomu“ chovania koní (ako to dokladajú početné konské kosti, predtým v Tróji neznáme, príp. len ojedinele vystupujúce) /Zangger 1995, s.83/. Pokúsil som sa teda opísať pravdepodobné zdroje trójskeho bohatstva a spôsoby, akými ich Trója mohla využívať vo svoj prospech. No jej bohatstvo a prosperita prinášali so sebou aj temné stránky. Budili totiž závisť blízkych i vzdialenejších susedov a ich túžbu zmocniť sa Tróje násilím. Jasnou rečou o tom hovoria masívne hradby, ktoré mala už najstaršia osada na Hisarliku, a ktoré boli v priebehu trójskej histórie mnohokrát zväčšované a opravované. Signál toho, že Trójania sa cítili ohrození a považovali za nutné svoje mesto chrániť. Archeológia však ponúka dôkazy, že nepriatelia sa nenechali trójskymi hradbami od svojich úmyslov odradiť. Trója bola niekoľkokrát dejiskom vojen a niekoľkokrát si to mesto odnieslo svojim zničením. O tom však už bližšie v nasledujúcej kapitole. ZÁVER

Slovo Trója vždy predstavovalo pojem vo svete archeológie egejskej doby bronzovej. Každý výskum, ktorý sa na tejto „osudovej hore archeológie“ uskutočnil, posunul archeologickú vedu a zároveň naše poznanie o krok dopredu. Nie inak je tomu aj dnes. Archeológovia sa po päťdesiatich rokoch od skončenia posledných Blegenových vykopávkových prác do Tróje opäť vrátili. Tentokrát s najmodernejšou technikou, dúfajúc nájsť odpovede na celý rad nových otázok, ktoré medzičasom vyvstali. Na pár stranách tejto práce som sa pokúsil podať to najnovšie a najzaujímavejšie, čo so sebou obnovené výskumy priniesli. Mnoho sa v ich svetle v porovnaní s našimi dovtedajšími vedomosťami zmenilo. Opäť raz platí, že Trója zaujíma popredné postavenie v rámci archeológie východostredomorského regiónu, a opäť stimulujúco pôsobí svojimi novými objavmi na rozvoj bádania v tejto oblasti. No na záver považujem za osobitne dôležité zdôrazniť niečo, čo zostáva očiam bežného návštevníka Tróje skryté. V pozadí náročných archeologických a rekonštrukčných prác, smerujú aktivity súčasného vedenia trójskeho výskumu k ešte vyšším métam. Nemálo času, energie, a schopností si totiž vyžaduje zabezpečenie ďalšej existencie a ochrany Tróje v prostredí, ktoré ju bezprostredne obklopuje.

V dnešných dňoch, plných dynamického rozvoja turistického ruchu a priemyslu, hrozili tieto odvetvia svojimi aktivitami natrvalo zmeniť a poškodiť charakter krajinného systému v Tróade. Je veľkým úspechom prof. M. Korfmanna, ako aj všetkých zainteresovaných, že sa im podarilo presadiť vyhlásenie Národného parku, ktorý jediný dokáže ochrániť Tróju spolu s jej okolím. Aj v tomto smere ide teda Trója príkladom!.