Rasputin

Mužík zo Sibíri

Prečo práve Rasputin?
Dôvodov bolo niekoľko: predovšetkým jeho vplyv na spoločenské, politické a hospodárske otázky v Rusku, charizmatická osobnosť tohto človeka, ako aj jeho schopnosť manipulácie s ľuďmi ; hypnóza, sugescia a okultizmus, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou jeho života.

Sanktpeterburskú spoločnosť pred revolúciou v roku 1917 škandalizoval nový člen v ich strede. Ako si dokázal špinavý, pologramotný mužík zo Sibíri, príslušník sexom posadnutého “svätého kultu“, podmaniť vládnucu rodinu cárskeho Ruska?

Zriedkavo sa podarilo jednotlivcovi tak silno ovládnuť monarchu a najvyššieho vládcu a neskôr získať neobmedzený vplyv nad vládou celej Rusi, ako to bolo v prípade „šialeného mnícha“ Grigorija Jefimoviča Rasputina. Mikuláš II., cár všetkých Rusov sa pozeral na to, ako tento muž ovláda cárovnú, Alexandru Fiodorovnu, a tým priamo aj politiku „Matičky Rusi“. Po celý svoj život, a j v hodinách svojej smrti, sa Rasputin odvolával na vieru a na to, že práve on bol Bohom vyvolený. Zbaviť sa ho nebolo vôbec jednoduché. Podľa legendy na Rasputina neúčinkovali ani otrávené koláče, ani cyankáli vo víne. Usmrtila ho až guľka z revolvera.

Sibírsky roľnícky chlapec
Rasputin sa narodil v najodľahlejšom kúte cárskeho Ruska, na Sibíri. Ruskou ortodoxnou cirkvou bol pokrstený ako Grigorij Jefimovič Novych a až neskôr prijal meno Rasputin, čo v preklade znamená škaredý, mrzký a aj zhýralý. Toto označenie nosil s necudnou rozkošou. Sibír odjakživa slúžila ako dočasné a často až doživotné pôsobisko vyhnancov - nepriateľov krajiny. Život v roztrúsených dedinkách tohto nekonečného priestoru bol tvrdý a častokrát krutý. Mimoriadne ťažký bol aj v dedinke Pokrovskoje, kde Rasputinovi rodičia obrábali kúsok neúrodnej pôdy a chovali len pár kusov dobytka. V roku 1872 sa narodil rodičom Rasputin ako v poradí tretie dieťa. Už ako mladík mal povesť opilca a bitkára, ktorý si rád užíva s ľahkými ženami a to najmä cigánkami. V dedine sa často ukazoval s prostitútkami. Vyslúžil si opovrhnutie, keď ho prichytili v miestnom rybníku šantiť s tromi dievčatami.

Už v rodnej dedine prejavil neobyčajné schopnosti, ktoré mu získali úctu medzi
obyvateľstvom. Raz, vraj pomocou Božieho vnuknutia, odhalil zlodeja koňa, inokedy predvídal prírodnú pohromu. A mal aj schopnosť vyhnať chorobu z tela. Všetky tieto príhody boli dôvodom, že lenivý a bohémsky založený Grigorij / medzitým sa oženil s miestnou devou Praskovijou Fjodorovnou a mal štyri deti / sa rozhodol oddísť do miestneho kláštora a neskôr žiť životom potulného mnícha, ktorý koná zázraky. Pravda potulní mnísi mali žiť v chudobe a osamelosti, ale to Rasputinovi neprekážalo. Bol totiž príslušníkom tajnej sekty chlystov, ktorej ideológiou bolo, že človek sa môže znovuzrodiť „skrze hriech“. A tak spojil Rasputin príjemné s užitočným.

Asi ako 35 ročný / presný vek nie je známy / sa objavil v Petrohrade. Bolo to koncom roku 1903. Objavil sa medzi stálymi hosťami Čierneho salónu, ktorí boli v úzkom spojení nielen s Joannom Kronštadtským / najváženejšia duchovná osoba mesta /, ale aj s ďaľšími predstaviteľmi pravoslávnej cirkvi, boli baštou ruských konzervatívcov, skupinou, ktorá bojovala všetkými prostriedkami proti zanášaniu západných vplyvov do Ruska. Opierali sa o ortodoxnú cirkev, o členov cárskej rodiny, ale neprekážala im ani pomoc ľudí z nižších vrstiev, ktorí boli schopní plniť niektoré úlohy. Medzi nich takto prišiel i prostý sibírsky mužík Grigorij Rasputin, ktorého nevzrušilo stretnutie s pánmi, neznepokojilo nezvyčajné prostredie, naopak, zástup distingvovaných aristokratov on priviedol do pomykova neokrôchanými spôsobmi , smelým, až bezočivým vystupovaním, výrazmi i tónom, akým sa s nimi zhováral. Bolo vidieť, že tomuto človeku je jedno, či hovorí s kniežaťom, grófom, ministrom alebo samotným cárom.

Usporadúvanie špiritistických seansí však nebolo výsadou iba členov Čierneho salóniku. Mnohí príslušníci vyšších vrstiev našli v pokusoch o nadviazanie spojenia so záhrobným svetom istý zdroj vzrušenia a zábavy. Však práve poverčivosť, fatalizmus, viera v duchov, bigotnoť neboli žiadnou novinkou na cárskom dvore. A to sa potvrdilo práve vyhlásením Mikuláša II. A jeho manželky, že v Zimnom paláci straší, a to nie hocikto, ale zosnulý otec Mikuláša, Alexander III. Nuž nečudo, že sa palácu cár aj cárovná z ďaleka vyhýbali.

V tom čase si Rasputin získaval stále väčšiu a väčšiu obľubu celej petrohradskej spoločnosti. Usadil sa v byte na poprednej ulici. Deň, čo deň ho v jeho dome obklopovali mladé dámy, ktoré nazýval učeníčky. Prednášal im o tajomnom znovuzrodení, ktoré nasleduje po každom hriechu. Na pochopenie ako sa mu podarilo preniknúť do najvyšších politických

A spločenských kruhov Ruska, treba poznať dušu a vnímanie samotného monarchu.
Cár Mikuláš bol šarmantný, autokratický, citlivý, ale slabý vodca v období, v ktorom sa celý svet zmietal vo veľkých spoločenských a politických premenách. Mikuláš II. svoju slabú vôľu a nerozhodnosť zakrýval falošnosťou, tvrdohlavosťou a nedôverčivosťou. Jeho fatalistická vyrovnanosť „pod údermi osudu“ a mystická religiozita bola všeobecne známa. No tento nábožensky založený človek však neprišiel do rozpakov, keď vlastným podpisom potvrdzoval kruté represálie proti vlastnému ľudu, podpisoval rozsudky smrti a hnal desaťtisíce svojích poddaných do nezmyselných vojen. Veril proroctvu najmladšieho z ruských svätých, Serafima Zosarova. Tento ruský divotvorca začiatkom 19. storočia predpovedal, že o sto rokov postihne Rusko veľlká bieda, vojna a vzbury. Cár si neveril, neveril, že sa mu podarí do čoho sa púšťa, a ospravedlňoval sa sám pred sebou za neúspechy tým, že neúspech očakával, veď sa narodil na deň veľkého trpiteľa Jóba. Vlády sa ujal v roku 1894. Jeho otec umrel prirodzenou smrťou, ako jeden z mála ruských cárov.

Ak prirodzene možno nazvať prirodzenou smrťou fakt, že sa upil k smrti. Jeho najbližší spolupracovníci skladajú dvadsaťšesťročnému Mikulášovi, novému cárovi, slávnostnú prísahu. Nikolaj Alexandrovič Romanov sa stáva Mikulášom II., imperátorom z božej milosti a samovládcom Veľkého Ruska. Ignoroval vzrastajúcu nespokojnosť po celej krajine, každým dňom rastúce revolučné hnutie, hoci ho tajná polícia varovala pred nebezpečenstvom masového marxizmu. Dva roky po Rasputinovom príchode do St. Peterburgu vypukla v Rusku revolúcia. Hladní robotníci pochodovali k zimnému palácu. Keď sa snažili svojmu vládcovi pokojne odovzdať petíciu, v ktorej žiadali zmeny, kozáci a polícia zastrelili niekoľko desiatok demonštrantov. Ich krv sfarbila sneh na červeno. Smrť demonštrantov sa cára nedotkla. Vyhlásil, že za žiadnych okolností nedopustí vytvorenie vlády. Bol presvedčený, že by kvôli takémuto kroku Boh opustil Rus.

Cár Mikuláš sa snažil kŕčovito dodržat poriadok, ktorý v Rusku vládol.Tento poriadok bol biedou a utrpením pre chudobných a naopak hojnosťou, bohatstvom a pôžitkárstvom pre bohatých. A práve to druhé bolo predsa dôvodom, ktorý priťahoval Rasputina, ktorý o sebe šíril, že je „bohom zoslaný“ a má schopnosť liečiť. Celé Rusko obchádzali legendy o jeho „prikladaní rúk“, ktoré vykonával na ľuďoch v mestách a dedinách, ktorými prechádzal.Nie je jasné, aké iné schopnosti, okrem nadpriemernej sexuálnej žiadostivosti Rasputin mal. Ale je zrejmé, že hypnóza a sugescia pre neho neboli cudzími pojmami.

Práve na základe týchto, „bohom zoslaných“ danností, cárovná získala svojho najvernejšieho „priateľa“.
A čím si vlastne Rasputin získal tú nevyjadriteľnú vďačnosť a oddanosť cárovnej? Alexandra Fiodorovna bola síce cárovnou, ale zároveň aj matkou. Práve ona musela znášať toľké utrpenie, lebo práve jej syn, princ Alexej, trpel na hemofíliu - zákernú, nevyliečiteľnú chorobu. A tak vlastne trpela dvojnásobne - prvýkrát ako matka, ktorá sa bojí o svoje dieťa a druhýkrát, práve ako osoba, ktorá bola vinná za cárovičove trápenie. Hemofília, spontánna krvácavosť, respektíve neschopnosť organizmu zastaviť krvácanie, je choroba známa po stáročia. Už v starom Egypte nesmela viac rodiť žena, ktorej dieťa vykrvácalo. V novodobých dejinách sa stala známou najmä tým, že sa stala kráľovskou chorobou, nie veľmi presne „chorobou Habsburgovcov“. Choroba postihuje len mužských potomkov, dievčatá sú iba prenášačkami.

Alexandra Fiodorovna ešte za slobodna vedela o tejto „rodinnej“ chorobe. Umrel na ňu jej strýko Leopold i braček Frederik. Takisto o nej vedel aj Mikuláš už pred sobášom, ale s lekármi sa neradil. Obidvaja boli jednoducho presvedčení, že závisí len od božej vôle, či riadenia osudu, či niekto túto tajomnú chorobu zdedí alebo nie.

Drobná ranka, škrabnutie, malý úder, či len nepatrné zakopnutie, to všetko ohrozovalo život malého cároviča. Dieťa, ani pri nesmiernej starostlivosti, nemohlo byť vždy ustrážené a nie raz sa stalo, že život cároviča visel iba na vlásku. Preto kráľovná využila služby každého, kto mohol jej malému Aľošovi, čo i len trošku zmierniť bolesť alebo inak pomôcť.Tak jedného dňa na odporúčanie veľkokňažnej Anastázie, zastal pri lôžku chorého cároviča Grigorij Rasputin, ktorý si v hlavnom meste za krátky čas získal povesť zbožného človeka, „starca“, ku ktorému sa možno utiekať a zveriť so svojimi starosťami, trápeniami, hovoriť mu o svojich hriechoch a dostať radu, či poučenie.

A čo to boli za slová, ktoré otvorili Rasputinovi brány do Alexandrovského paláca? „Povedzte cárovnej, aby už neplakala, ja jej chlapca vyliečim!“
Keď sa Rasputin zjavil prvýkrát v Zimnom paláci, chlapec práve silno krvácal a doktori si nevedeli rady. Pravdepodobne hypnózou upokojil malého cároviča, lebo svedkovia tvrdili, že Rasputin disponuje zvláštnym mystickým vyžarovaním. Mučivá bolesť, ktorá prenasledovala malého pacienta pominula a krvácanie sa zastavilo. Pre cárovnú to bol zázrak a človek, ktorý bol jeho tvorcom bol pre ňu požehnaním.

Od toho dňa bol osud dynastie Romanovcov bezprostredne spätý s týmto šarlatánom.
A nie len osud kráľovskej rodiny ale aj osud celého Ruska.Rasputin sa stal kráľovniným dôverníkom. A cárovná bola ženou, ktorá mala veľký vplyv na svojho manžela, a tým pádom aj na dianie v Rusi.

Už v prvých mesiacoch po vypuknutí prvej svetovej vojny sa cárovná usilovala zapojiť Rasputina nepriamo aj do riešenia závažných štátnických, vojenských a hospodárskych problémov. Pokladala ho za bohom poslaného radcu a „priateľa“. Týmto posledným titulom ho označovala aj v korešpodencii s mužom. Naivne si predstavovala, že otec Grigorij, ako mužík preklenie obrovskú priepasť medzi panovníkom a ľudom, ktorá sa následkami vojny
ešte väčšmi prehĺbila. Jeho drsné spôsoby oceňovala ako úprimnosť, spontánnosť
a zaprisahávala manžela, ktorý nebol vždy nadšený Rasputinovými radami, aby ho počúval, argumentujúc, že tohto človeka im poslal boh. „Ver iba otcovi Grigorijovi! Buď pevný a spoľahni sa na radu nášho priateľa!“ „Daj sa viesť Bohom a otcom Grigorijom“- to sú výzvy, ktorými sa hmýri kráľovnina korešpondencia s mužom z vojny. Alexandra dokonca verila, že jej svätec ovláda prírodné sily. Na jeseň roku 1915 ho vážne požiadala, aby modlitbami odstránil hmly, ktoré ruským vojskám bránili rozvinúť vojenské akcie. Rasputin to prisľúbil.

Cár sa napokon dostal pod vplyv hysterickej, bigotnej ženy. Obával sa o jej zdravie. Nervové záchvaty, ktoré sa oficiálne označovali ako záchvaty srdcovej slabosti sa opakovali.
Najbližší spolupracovníci Mikuláša II., členovia vlády a vysokí štátni úradníci sa báli odmietať desiatky prosebníkov, ktorí prichádzali k nim s povestnými odporúčajúcimi lístočkami od Rasputina. Ten sa nepridržiaval rád svojich manipulátorov z radov petrohradskej aristokracie, ale zastával triezve názory, v podstate zhodné s túžbami mnohých jeho krajanov.

V tomto období mal už Rasputin takú moc, že zasahoval priamo do vojnových akcií, do priebehu ofenzív! Občas však svojim stanoviskom nahrával aj druhej strane, a preto sa po Petrohrade klebetilo o jeho spojení s nemeckým generálnym štábom. Skutočne vystríhal pred haličskou ofenzívou, predpovedal, že sa skončí neúspechom. O to väčšmi si znepriatelil generála Alexejeva, náčelníka generálneho štábu, ktorý musel poslúchnuť kráľov rozkaz na zastavenie skvele sa rozvíjajúcej ofenzívy v Haliči. Netušil, že sa cár sa so všetkým, o čom sa v Mogiľove radí, zdôveruje v listoch svojej žene, a to nielen s vyslovene vojenskými problémami. Napĺňa ich aj svojskými informáciami o ľuďoch, ktorí ho obklopujú.

Takisto Rasputinov názor na Brusilovu ofenzívu sa odrazil v liste cárovnej manželovi: „Náš priateľ je celý bez seba, že Brusilov nerešpektoval Tvoj rozkaz a nezastavil postup vojsk! Zasa tie zbytočné straty.“
Rasputin sa zaslúžil aj o to, aby Mikuláš odvolal veľkoknieža Nikolaja Nikolajeviča z funkcie hlavného veliteľa vojsk. Nikolaj dávno túžil po vojnovom konflikte, vedel, že je jediným kanditátom na funkciu hlavného veliteľa ruských vojsk a bude môcť konečne predviesť svoje vodcovské schopnosti. Mikuláš ho naozaj vymenoval do tejto funkcie aj, keď kolovali chýry, že strýko smeruje ešte vyššie, po tróne.
Celá táto temná kariéra pologramotného mužíka zo Sibíri, zasahujúceho do osudu veľkej ríše, vyvrcholila v decembri roku 1916, keď Rusko stálo na pokraji zrútenia a túto pravdu pochopili i najvyššie dvorné kruhy, ktoré boli presvedčené o tom, že vinníkom tejto skazy je práve Rasputin.Verilo sa, že keď bude cár zbavený zlého vplyvu Rasputina, situácia sa zmení.

Tak 30 decembra 1916 bol usporiadaný kniežaťom Félixom Jusupovom, manželom cárovej netere a jeho spojencami Puriškevičom, veľkokniežaťom Dimitrijom Pavlovičom, doktorom Lazovertom a poručíkom Suchotinom večierok, ktorý znamenal Rasputinovu smrť. Okolo polnoci prišiel Rasputin do Jusupovho paláca, kde na nich čakala už trojica sprisahancov. Miestom Rasputinovej smrti, mala byť práve jedáleň, ktorá už bola vopred pripravená práve na túto udalosť. Na stole vedľa nádherného príborníka stála tácňa s koláčikmi s obsahom cyankáli. Hneď vedľa bola nachystaná madeira a pár pohárov s cyankáli, ktoré mali byť len poistkou, ak by Rasputin náhodou nechcel jesť. Situáciu však skomplikovala akási Rasputinova predtucha, že bude zavraždený a nevedno, či práve z toho dôvodu nechcel ani jesť ani piť. Po dlhšom prehováraní, však pažravý mních nemohol odolať a zjedol skoro celú tácňu koláčov.

Podľa doktora Lazoverta malo cyankáli pôsobiť okamžite. Rasputin však debatoval veselo ďalej o všeličom možnom, a tak mu knieža navrhol, či by neokúsil z vína z jusupovových krymských viníc. Tomu už Rasputin nemohol odolať, bola to predsa jeho obľúbená madeira. Víno však nič nespôsobilo, až na pár príznakov opilosti. To už bolo pre Jusupova nepochopiteľné a tak pod zámienkou vybehol z miestnosti aby sa dohodol, čo ďalej so svojimi sprisahancami. To, že na Rasputina cyankáli nereagovali bolo pre všetkých niečím nepochopiteľným. / Roku 1971 uverejnil odborný časopis Chimija i žizň článk, ktorého autor vysvetľuje záhadu neúčinnosti cyankáli jeho rozkladom atmosferickým oxidom uhličitým a vodou./ Preto sa rozhodli pre revolver, ktorým chceli Rasputina odstrániť. Poslednou myšlienkou Jusupova pred zastrelením Rasputina bolo, či by mu mal streliť do hlavy a či do srdca.

Guľka vletela do tela vo výške pŕs, prerazila hrudník v oblasti srdca a uviazla v ňom.
Nikto nepochyboval, že Rasputin je mŕtvy. Opak bol však pravdou, keď sa chcel Jusupov načisto uistiť o jeho smrti, Rasputin otvoril svoje prenikavé modré oči a začal knieža škrtiť. Šokované knieža si ani neuvedomilo, že Rasputin sa snaží opustiť miestnosť, a tak jediné na čo sa zmohol bol výkrik, ktorým upozornil sprisahancov, že niečo nie ja v poriadku. Prvý sa spamätal Puriškevič, a keď zbadal, že Rasputin opúšťa jedáleň, pustil sa s revolverom v ruke za ním. Rasputin mal pred Puriškevičom niekoľko metrový náskok. Puriškevič zamieril a sústredenou rukou stlačil kohútik. Vyletela guľka, ktorá zasiahla Rasputina odzadu do chrbta. A práve táto guľka mu bola podľa všetkého osudnou aj keď niektoré zdroje tvrdia, že Rasputin bol nažive ešte keď ho hádzali do rieky Nevy.
Cárovná bola šokovaná správou o smrti Rssputina a ešte viac tým, kto ho zavraždil. Rasputin totiž v deň svojej smrti napísal niečo, čo bolo neskôr pomenované ako jeho testament. Stálo v ňom: „ V Pertrohrade píšem tieto riadky. Cítim, že môj život sa skončí ešte pred 1. januárom. Chcem, aby báťuška, máťuška a deti a celá ruská krajina sa dozvedeli a pochopili, čo sa musia dozvedieť a pochopiť.

Ak ma zabijú obyčajní vrahovia, najmä ak to urobia moji bratia, ruskí mužíci, Ty, cár Ruska, sa nemáš čoho báť. Zostaneš na tróne a môžeš byť pokojný. Tvoji potomci budú vládnuť ešte stáročia. Ale ak ma zabijú bojari, šlachtici, ak ich ruky poškvrní moja krv, dvadsaťpäť rokov ju nezmijú zo seba. Opustia Rusko. Budú sa nenávidieť a navzájom sa povraždia a po dvadsiatich piatich rokoch v Rusku nebude nijakej šľachty.
Cár celého Ruska, až začuješ hlahol zvonov, ktorý Ti oznámi, že Grigorija zavraždili, vedz:
Ak moju smrť zavinili Tvoji príbuzní, tak do dvoch rokov nezostane nažive ani jeden člen Tvojej rodiny - ruský ľud sa s nimi poráta.
Zabijú ma. Už nie som medzi živými. Modli sa, buď silný a mysli na svoju rodinu.Grigorij.“
Kráľovská rodina bola uväznená na Sibíri a všetci členovia zastrelení. Bolo to osemnásť mesiacov po Rasputinovej smrti.
Rasputin bol bezpochyby pre Rusko dôležitou figúrkou s dôležitými funkciami, ktorá ovplyvnila životy Rusov v tom období. Nezabudlo sae neho ani po smrti. Stal sa hrdinom serióznej literatúry a jeho život bol štrnásťkraát sfilmovaný / z toho raz ako erotický film /. Takisto na neho nezabudli ani výrobcovia ruského alkoholu, pomenovali po ňom vodku.
Bývalý ruský prezident, Boris Yeltsin, prehlásil, že pozostatky rodiny Romanovcov, ktoré boli nájdené v roku 1991 na Sibíri, budú slávnostne pochované v zime roku 1996.
Ruská pravoslávna cirkev odmieta z politických dôvodov povoliť pohrebný obrad.
Pozostatky cára Mikuláša, cárovnej Alexandry, ich troch dcér, lekára a služobníctva, doteraz čakajú na miesto svojho posledného odpočinku. Pozostatky cároviča Alexeja neboli nikdy nájdené.

Resumé
Rasputin war ein russicher Mönch. Er stammte aus Dorf Pokrovskoje. Um das Jahr 1905 liess sich Rasputin in St. Petersburg nieder und eröffnete in seiner Mietwohnung eine Art ärztliches Sprechzimmer. Dann praktizierte er verschiedene Rituale mit Damen aus hoheres Gesellschaft. Er hatte einen grossen Einfluss auf die Königin und deswegen auch auf die Politik des Landes. Er gewann die Gunst der Königin, weil er ihren Sohn geheilt hat. Rasputin war ermordet bei den Neffen der Königin. Er war eine sehr berühmte und wichtige Person während die Regierung Nikolaus II.