VIh a Tr. VIIa, ktorí si s menšími výkyvmi v podstate držia svoje pozície dodnes. Pozoruhodné je, že aj v samotnej gréckej mytológii sa dajú nájsť náznaky dvoch trójskych vojen nasledujúcich len dve generácie po sebe. Odtiaľ je už len krôčik k ich stotožneniu s vojnami spôsobivšími zánik Tróje VIh a o niekoľko desaťročí neskôr VIIa /Hiller 1991, s.145-154/. Pri dnešnom trende posúvania datovania trójskej vrstvy VIIa smerom nadol (až o. r.1150 pr.n.l.) však získava väčšie šance byť považovaná za homérsku Tróju práve šiesta vrstva. No súčasný vedúci trójskych vykopávok prof. M. Korfmann neustále zdôrazňuje, že úlohou jeho tímu nie je dokázať historicitu trójskej vojny a nájsť pre ňu zodpovedajúci dátum. Túto prácu prenecháva do kompetencie klasickým filológom. Na týchto pár príkladoch sme mali možnosť vidieť, ako ovplyvňuje a de facto aj zamotáva naše poznanie o Tróji neskorej dobe bronzovej grécka tradícia. Venujme ale teraz pozornosť kvalitatívne odlišným zdrojom informácií, ktoré sme si doteraz v súvislosti s trójskou vojnou nevšímali - chetitským prameňom. Ak prijmeme predpoklad, že Viluša známa Chetitom je stotožniteľná s Trójou /Íliom neskorej doby bronzovej/ (viď kapitolu: Trója a Anatólia), nemôžeme prehliadnuť súvislosť medzi jej menom a opisom vojnových udalostí v západnej Anatólii. Podľa zmluvy chetitského kráľa Muvatališa s istým Alakšandom, kráľom Viluše, bola Viluša podriadená chetitskej zvrchovanosti už za veľkokráľa Labarnu (II.?), okolo r. 1600 pr.n.l. Hoci neskôr opäť dosiahla svoju nezávislosť, zostala s Chetitmi v mieri. Preto Tutchalijaš (II.? - o.1400), keď porazil Arzawu, nechal Vilušu na pokoji (Güterbock 1986, s.36). Zaujímavé ale je, že do čias kráľa Tutchaliju (pravd. tiež Tutch.II.) spadajúce anály, ktoré opisujú ťaženie Chetitov proti koalícii Aššuva, spomínajú medzi inými porazenými krajinami! (Arzava, krajina rieky Šecha, Haballa a i.) aj istú Vilušiju a Taruišu. Podľa análov Tutchalijaš vstúpil do každej porazenej krajiny a deportoval jej obyvateľstvo! /Güterbock 1986, s.39-40/.